Peter a Vlasta sú viac ako desať rokov na ulici. Patria medzi prvých, ktorí sa v Trnavskej arcidiecéznej charite zapojili do celkom nového projektu Nábytková banka, určeného pre ľudí bez domova. Prečo, a ako im to vlastne pomôže?
Zo starých dverí, ktoré by skončili na skládke alebo v peci, vznikol doslova artový vešiak do predsiene. Od tohto krásneho kúsku nebudete môcť odtrhnúť oči. Dômyselná kombinácia tyrkysovej a hnedej farby skutočne idú k sebe. Dielko pritom nenavrhol žiadny dizajnér a nevyrobil vyučený stolár. Vzišlo spod šikovných rúk pána Petra, človeka bez strechy nad hlavou. „Sám si vymyslel tú zeleno-modrú farbu, vraj sa mu prisnila, a sám si ju aj namiešal. Nebola to kúpená plechovka ani strojom vyrobená farba,“ hovorí Soňa Pobiecka, sociálna pracovníčka z trnavskej charity. Soňa má na starosti ľudí bez domova. Pomáha im v ich ťažkej životnej situácii. Je medzi nimi aj Peter. „Na ulici je už jedenásť rokov. Bol ženatý, no rozviedol sa. Bývalí manželia sa majetkovo vysporiadali. Ako nám však povedal, peniaze porozdával svojim kamarátom,“ vysvetľuje Soňa. Znie to neuveriteľne, no podiel za byt sa minul tak rýchlo, ako aj kamarátstva. Niekdajší šofér kamiónu, čo brázdil cesty i v zahraničí, potom svoju situáciu riešil bývaním po ubytovniach. „A tak prišla tá „klasika“ – zoznámil sa s ľuďmi, ktorí boli kamarátmi dovtedy, kým sa neminuli peniaze. V prostredí ubytovní sa pozitívne sociálne väzby tvoria ťažko. Žije v nich množstvo ľudí v zložitých životných situáciách, po rozpadnutých vzťahoch, po strate rodiny a zázemia, s bolestivými ranami z minulosti,“ vysvetľuje Soňa. Malými krokmi, ani nevedel ako, sa Peter ocitol na ulici. Úplne bez peňazí a neskôr aj so zdravotnými problémami. Dnes má starobný dôchodok niečo cez 300 eur. Jeho príjem nepostačuje na zaplatenie sociálnych služieb v zariadení pre seniorov. Vzhľadom na Petrov nepriaznivý zdravotný stav tu však šanca je. Čakacia lehota je však dlhá…
Manuálna práca otvára ústa
„Istý čas býval v jednom občianskom združení, no Peter je skôr samotár, bývať s viacerými ľuďmi na izbe vníma ako problém. Pracujeme preto na medziľudských vzťahoch, aby vedel vychádzať s inými ľuďmi,“ dodáva Soňa Pobiecka. V Trnavskej arcidiecéznej charite sa snažia Petrov ťažký batoh „rozobrať“ a muža, ktorý aktuálne prežíva ťažké životné obdobie takpovediac nakopnúť a motivovať, aby si našiel dôstojné bývanie. Projekt Nábytková banka, do ktorého sa Peter zapojil z vlastného rozhodnutia, funguje ako pracovná terapia. V Trnave ho rozbehli v januári. „Ľudia bez domova repasujú v našej stolárskej dielni starý drevený nábytok. Počas tejto činnosti sa s nimi rozprávame. Viac sa nám otvoria, povedia nám o sebe mnoho vecí. Je to vlastne rozhovor s terapeutickými prvkami počas manuálnej práce,“ vysvetľuje istým spôsobom trik či metódu psychologička Alexandra Matejková, ktorá pôsobí v Trnavskej charite. „Počas toho, ako človek brúsi či natiera nábytok, sa až tak nesústredí na to, čo môže a čo nemôže povedať. Nie je to tak, ako keď sedíte v ambulancii oproti psychológovi a ste svojím spôsobom v strese, čo povedať, a čo nie, prípadne z vás odborník musí vaše vyjadrenia ťažko dolovať,“ uvádza Alexandra. Pracovná terapia odkrýva jednak minulosť – prečo sa daný človek dostal na ulicu a zároveň sa tu rieši, čo ďalej. Respektíve, ľudia s odborníčkou rozoberajú, čo im bráni, dostať sa z ťažkej situácie. „Snažím sa rozmotať to zauzlené „životné klbko“, no nedá sa to zo dňa na deň. V jeden týždeň k nám príde klient s tým, že si našiel dočasné ubytovanie. No, po mesiaci ho vidíme v depresii, pretože stratil strechu nad hlavou a znova sa dostal o krok späť,“ opisuje skúsenosti psychologička. Alexandra sa s klientom snaží prísť na to, prečo je ťažké, vymaniť sa zo statusu bezdomovec. „Zisťujeme, čo tomu konkrétnemu človeku bráni, nájsť si prácu. Či si on sám nahovoril, že je už takpovediac odsúdený byť človekom bez domova. Teda, že v mysli alebo v nejakej podvedomej úrovni stále zotrváva v presvedčení, že nemôže byť zaradený do plnohodnotného života, pretože toho nie je hodný,“ konštatuje Alexandra.
Deti, rozvod a ulica
S ťažkým životným príbehom sa do projektu stolárskej dielne prihlásila aj pani Vlasta. Na ulici žije už viac ako desať rokov. Prečo? V šestnástich začala pracovať. Čoskoro sa zoznámila so svojím budúcim manželom a ako sedemnásťročná porodila prvé dieťa. Postupne pribudli ďalšie dve deti. Po štyroch rokoch však Vlasta odišla od rodiny. Dôvodom boli neprekonateľné osobnostné a povahové rozdiely medzi ňou a manželom. Jej život potom nabral „strmý spád“. „Nemala sa o koho oprieť, nevedela, ako znovu začať a čo robiť. Stratila medziľudské väzby. Mala len sny, ktoré sa však neplnili,“ uvádza Soňa Pobiecka.
Vlasta sa pokúšala zamestnať. Určitý čas pracovala ako upratovačka v obchodnom centre a bývala v cenovo dostupných ubytovniach. „Jej okruh blízkych ľudí tvoria ďalší ľudia bez domova a partner, ktorí jej nahrádzajú rodinu. Viete, je jednoduché, poradiť jej, že by mala odísť z tohto prostredia, ktoré ju „ťahá dolu“. No, v realite je to ťažké, nie každému sa to podarí,“ mieni ďalej Soňa. Vlasta však stále sníva o lepšom živote. Napriek všetkým životným ranám je optimistka. „Je na nej zaujímavé, že má akúsi prirodzenú schopnosť pomáhať iným ľuďom, ktorí tiež stratili domov. Navštevuje ich napríklad v nemocnici, aby ich povzbudila, pretože za nimi nemá kto prísť,” opisuje Soňa. Do pracovnej terapie Nábytková banka sa v Trnave zapojilo zatiaľ deväť ľudí bez domova. Ďalší sa však hlásia. „Pilotný projekt trvá len päť mesiacov, je teda ešte ťažké, zhodnotiť ho. V každom prípade, sme tu pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Ľudia bez strechy nad hlavou sú z hľadiska psychológie veľmi náročná skupina. Nemajú totiž naplnenú jednu zo základných životných potrieb – nevedia, kde si večer ľahnú, nemajú bezpečie domova,“ uzatvára Alexandra.
Viera Mašlejová
Foto: vm, TADCH
