„V jednu sobotu mi zavolala babička, že deti našli veľkú rybu. Vraj sa jej nezdá a deti sa s ňou hrajú bazéne. Keď mi jej vnučka poslala fotku zistil som, že je to problém. Bola to totiž piraňa,“ hovorí Viktor Mlynek, koordinátor stráže prírody zo Správy CHKO Ponitrie, pod ktorú patrí Rehabilitačná stanica Nitra – Šindolka.
Zažili tu aj prípad, keď im ľudia zavolali, že videli v prírode voľne pobehovať nejakého živočícha, čo vyzerá ako prasa, ale vraj prasa to určite nie je. Keď poslali ochranárom fotku tí zistili, že je to kapybara močiarna. Exotický – mimochodom najväčší hlodavec na svete, ktorý musel niekomu ujsť z domáceho chovu. Jej prirodzeným domovom sú tropické a teplé kraje Južnej Ameriky východne od Ánd. Presnejšie, kapybara sa vyskytuje od Panamy až po Argentínu.Veru, aj takéto príbehy zažijú zamestnanci Správy Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie, ktorá patrí pod Štátnu ochranu prírody a ktorá si okrem svojej základnej činnosti zobrala na svoje plecia aj ďalšiu úlohu. A to starostlivosť o choré, zranené alebo inak hendikepované chránené živočíchy. Rehabilitačná stanica Nitra-Šindolka vznikla v roku 2010 a postavili si ju svojpomocne. Je určená pre chránené živočíchy, ktoré sa vyskytujú na Slovensku, pričom tu sa zameriavajú na dravé vtáky –to znamená aj sovy, ale berú aj labute a spevavce. Najčastejšie zachraňujú vtáky po kolízii s dopravnými prostriedkami alebo keď narazia do vzduchom vedeného elektrického vedenia, teda do elektrických drôtov, alebo tieto zvieratá vrážajú do veľkých sklenených tabúľ. Labute zvyčajne prehltnú dvojháčiky s návnadou, čo nechajú v prírode rybári. Tu sa potom tieto veľké vodné vtáky liečia.
Tuláčku vrátili po dvoch rokoch
Spomínaná piraňa a kapybara boli teda skutočná exotika a prekvapenie. „Pri tej pirani sme napokon zistili, že nešlo, našťastie, o mäsožravý, ale o bylinožravý druh pirane. Predpokladáme, že ju do rieky vypustil nejaký chovateľ, ktorému v domácom prostredí akvária priveľmi narástla,“ uvádza pán Mlynek. Podľa jeho slov to bol druh, ktorý pochádza z Južnej Ameriky, kde žije cez tridsať druhov piráň. Dodáva, že piraňa, ktorú „riešili“ patrí medzi najbežnejšie chované druhy u nás v zajatí. A ako sa na slobode ocitla kapybara? „No tak, že sa prehrabala, podliezla plot. Prvé dva týždne sa ju majiteľ pokúšal aktívne hľadať, potom to však nechal tak. Keď sme mu zavolali, že exotická tuláčka stále žije – boli to takmer dva roky, čo od neho ušla, zažil skutočný šok. Prešla takmer šesť kilometrov po potoku z obce Kolíňany až na ranč pri Nitre. Mala omrznuté ušká i packy, relatívne ťažko dýchala, ale má obrovskú silu. Našli sme ju v stajniach na tom ranči. Zrejme tam hľadala útočisko pred mrazmi,“ hovorí profesionálny strážca prírody a priznáva, že ešte nikdy v živote nechytal kapybaru. Je však rád, že sa to podarilo, pretože pri mínusových teplotách by zviera vo voľnej prírode neprežilo.
Orlica sa vnútila ľuďom
„Nedávno sme tu mali orla skalného – samicu. Priletela do obce Radobice v okrese Prievidza, kde práve slávili 700. výročie založenia obce. Robili slávnosť a ona sa nejakým zázrakom ocitla medzi ľuďmi. Našiel sa ochotný občan, ktorý nám to oznámil. Vyzdvihli sme si ju a zistili, že má poranené krídlo aj nohu, tak sme ju „prijali ako pacientku“ a liečili sme ju,“ opisuje Viktor Mlynek. „Bola skoro, ako sa vraví hrobárovi na lopate – v takom stave, že sme si mysleli, že už neprežije. Ale, našťastie, sa vzchopila. Mesiac sme sa o ňu starali, potom sme ju presunuli do väčšej záchrannej stanice, kde má k dispozícii veľkú rozlietavaciu voliéru. Verím, že na budúci rok ju vrátime naspäť do voľnej prírody,“ dopĺňa Samuel Adamec. Je absolventom Strednej veterinárnej školy v Nitre a ako nám povedal, v tunajšej rehabilitačnej stanici funguje niečo ako „sestra pri doktorovi“. Teda lieky a liečbu pre zvieratá musí predpísať a nastaviť veterinárny lekár, on sa stará o zvieratá počas liečby, zabezpečuje kŕmenie. Môže urobiť základné vyšetrenia, ako je kontrola pohybového aparátu, krídiel, tržných rán, skontroluje či zviera nie je dehydrované, alebo či netrpí dlhodobým hladovaním a dokáže tiež vyriešiť otvorené zranenie, či krvácanie. So živočíchmi však musí chodiť na priebežné kontroly k veterinárovi.
Neberme domov mláďatá
Väčšina „pacientov“ sa sem dostane tak, že zavolajú ľudia, ktorí nájdu v prírode živočícha, ktorý sa im nepozdáva – je zranený, zrazilo ho auto. Je dobre, že verejnosť je taká všímavá a zaujíma sa o zvieratá, prírodu. V jednej veci to však my, laici, preháňame. Zbytočne – zrejme z nevedomosti, „riešime“ mláďatá. „Keď ľudia nájdu na zemi vtáčie mláďatko, zoberú si ho domov. Majú ho tri dni u seba a potom nás kontaktujú. Takéto počínanie však nie je dobré a nie je ani správne. Stačí len pozrieť, či nemá zlomenú nôžku, krídlo či nekrváca zo zobáka a prezrieť oči. Ak je všetko v poriadku, stačí mláďa vyložiť na najbližší konár, na vyvýšené miesto. Jeho vtáčí rodičia sa potom o svojho potomka postarajú,“ vysvetľuje pán Mlynek. Dodáva, že pre mláďatá je typické, že môžu vypadnúť z hniezda, nie je to nič výnimočné. Nemusíme si ich však kvôli tomu „prisvojovať“. Mláďatá patria do prírody. A tá to aj vyrieši. Pokiaľ mláďa ešte samo nevie lietať, tak ho budú dokrmovať aj na zemi. To sa deje nielen u dravých vtákov, ale napríklad aj pri sovách, drozdoch a iných spevavcoch.
Sklo vtáky omráči
Na druhej strane, keď nájdete pri sklenenej tabuli spadnutého vtáka, treba ho zobrať a zavolať do rehabilitačnej stanice. Živočích čo narazil do skla totiž nemusí byť vždy mŕtvy, hoci sa to laikovi zdá. „Vtedy utrpia zväčša otras mozgu a niektorí ľudia si myslia, že sú mŕtve. Preto niektorí také zviera rovno vyhodia, zbavia sa ho. My však aj šírením osvety apelujeme na ľudí, aby takto nájdené zvieratá pozorovali, uložili do kľudovej polohy a až následne nahlásili. U nás ich dokážeme preliečiť, vrátiť ich späť do voľnej prírody,“ uvádza ochranár Viktor Mlynek.
Viera Mašlejová
Foto: autorka, Viktor Mlynek – CHKO Ponitrie
