Dobový seriál Dunaj k vašim službám dal na obrazovkách priestor novej generácii hercov. Zahviezdil medzi nimi aj Roman Hargaš, ktorý sa chytil tajuplnej postavy narcistického vraha Valeriána Čunderlíka. Pôsobivým stvárnením romantického básnika, ktorý dokázal v sekunde prepnúť na sexuálneho devianta a sadistu spôsobil zimomriavky nejednému divákovi…
Do deja dobového seriálu ste vstúpili ako nenápadný básnik, z ktorého sa vykľul beštiálny vrah. Dohľadávali ste si o identite Valeriána Čunderlíka bližšie informácie, aby ste vedeli lepšie pochopiť jeho vnútorný svet a motivácie?
Snažil som sa o ňom niečo nájsť, no našiel som len podcast Vražedné psyché, kde ho v jednej epizóde opisovali. Odtiaľ som sa dozvedel, že bol veľmi šarmantný a dokázal ženy ľahko okúzliť. To bola jedna z dominantných čŕt, ktorú som sa snažil vniesť do postavy. Každopádne, pre mňa je vždy najpodstatnejší samotný scenár a ten mi dal dostatok impulzov na to, ako postavu uchopiť. Koniec koncov, príbeh seriálového Valeriána je fiktívny a skutočná postava z minulosti slúžila len na dobovú inšpiráciu. Rovnako som k tomu pristupoval aj ja.
Čo vy a básne?
Básne mám veľmi rád a priznám sa, že v posledných rokoch som si obľúbil aj recitovanie, ktorému som sa ako tínedžer vyhýbal. Akosi ma to však stále prenasledovalo a pokračovalo to aj na vysokej škole, kde vo mne pedagógovia prednesu uvideli potenciál. Napokon som predsa len objavil krásu, ktorá sa skrýva v poézii a recitovanie ma začalo baviť. Asi sa mi osud fakt snaží niečo naznačiť tým, že som hneď o pár rokov po škole dostal prvú väčšiu rolu v seriáli zrovna básnika, ktorý ešte aj recituje (smiech).
Ako si spomínate na konkurz do Dunaja?
Nevedel som, že takúto postavu tvorcovia vôbec chystajú. Pôvodne som šiel na konkurz k postave budúceho kňaza, s tým že obsadzovali aj iné postavy. Po konkurze mi prišla správa, že ma obsadili nie na kňaza, ale na sériového vraha (smiech).
Dokázali ste prepnúť z príjemného charizmatického výrazu do tváre psychopata, bolo to náročné?
Nebolo to náročné, pretože zmena vo výraze tváre je len odzrkadlenie vnútorného procesu, ktorým si herec prechádza. Všetky svoje herecké schopnosti a skúsenosti som využil najlepšie, ako viem. Taktiež som postavu preberal so svojím hereckým koučom Jörgom Andreasom z Nemecka, ktorý mi ju pomáhal dotvárať.
Môže byť takýto typ postavy v niečom nebezpečný, že herca strhne k nejakým temným stránkam alebo sa s ním príliš stotožní?
To záleží od osobného prístupu, no určite sa herec nestane vrahom len preto, že hrá vraha. Skôr ho môže svet negatívnej postavy ovplyvniť po emocionálnej stránke. Stáva sa, že keď si postava prechádza emočne vypätými situáciami, herec za nimi po odohraní nedokáže urobiť „hrubú čiaru“, a tak si do svojho každodenného života odnesie stopy týchto emócií. Ja som však v oddeľovaní života postavy od reality veľmi striktný a nikdy som s niečím takým nemal v súkromí problém.
Spoznávajú vás na ulici?
Áno, neraz ma oslovili Valerián. Nikto však na mňa nepľuje ani mi nenadáva (smiech). Sú to skôr milé stretnutia, keď ma fanúšikovia seriálu pochvália za herecký výkon alebo sa chcú odfotiť s tým, že ma poprosia, či môžem na fotke spraviť pohľad Valeriána. Stala sa mi jedna úsmevná príhoda, keď raz za mnou po nakrúcaní dobehol jeden oduševnený komparzista. Počas toho, ako sme sa spolu fotili, mi hovorí: „Kolegovia v šatni vraveli, že ste hrali aj v iných seriáloch. V akých?” Spomenul som pár, ktoré mi v tej chvíli napadli a on sa ma vzápätí opýtal: „Aha, a kto ste?” (smiech).
Máte v rodine fanúšikov Dunaja, bombardovali vás otázkami, čo sa bude ďalej diať?
Celá rodina ho sledovala od úvodu, ešte keď som v ňom nehral. Akonáhle ma tam obsadili, tak ma zasypávali otázkami, ako to v seriáli ďalej dopadne a najlepšie bolo, keď sa ma pýtali, kto je vrah. Všetko som pred nimi tajil a tváril som sa, že hrám len takého zaľúbeného básnika, nech ich neokradnem o ten šok, čo ich čaká. Nepodarilo sa mi to len pred mamou, ktorá si potajomky prečítala scenár, keď som ho raz nechal položený na stole. Tá zase potom tajila predo mnou a ostatnými, že všetko vie (smiech).
Našli ste si na pľaci aj herecký vzor?
Najviac som si užíval tvorbu Adyho Hajdu, Zdenky Studenkovej a Janky Kovalčíkovej. Niekedy som prišiel na pľac trochu skôr a mal som možnosť pred svojou scénou sledovať prácu kolegov, ako hrajú. Aj Filip Tůma je skvelý v tom, ako tvorí charakter postavy Holubca. Keď tohto vtipkára pozná človek osobne, až udivuje, akým obrovským kontrastom osobnosti je oproti Holubcovi. Raz som sa dokonca prichytil počas nakrúcania, že som zabudol vnímať scénu z pozície svojej postavy a zahľadel som sa na kolegu, ako dobre hrá (smiech).
Kde vás môžeme najbližšie vidieť hrať?
V lete bude mať premiéru celovečerný thriller, ktorý režíroval Matej Herceg. Hrám v ňom veľmi zaujímavú postavu. Na divadelných doskách ma môžu diváci vidieť v Divadle Artynas, ktoré som založil v Novom Meste nad Váhom. Taktiež účinkujem v Mestskom divadle Trenčín, kde sme nedávno premiérovali inscenáciu Čaj u pána senátora, v ktorej hrám aj s kolegom z Dunaja Matúšom Kvietikom.
Odkiaľ pochádzate a čo máte radi na svojej domovine?
Som z obce Podolie, ktorá je v okrese Nového Mesta nad Váhom. Je tu krásna príroda. Keď si idem zabehať, vždy na chvíľu postojím, zahľadím sa na naše kopce a opantá ma pokoj, ktorý z nich ide. Mám tu spomienky na detstvo, vzťahy s ľudmi, ktorí ma poznajú od malička. Výnimočný pocit domova, ktorý každý pozná sa len ťažko opisuje…
Študovali ste aj v Berlíne a v New Yorku, čo vám dalo zahraničie?
Rozšíril som si pohľad na herectvo a jeho techniky. Mohol som si z nich vybrať. Vyhovoval mi ich systém učenia. Učiteľ sa tam venuje len jednej konkrétnej hereckej metóde, ktorou študenta sprevádza tak, aby sa stala jeho „druhou prirodzenosťou“. To, že som sa ako chlapec z dediny, z malého Slovenska, ocitol vo svetových veľkomestách, kde je úplne iný život, mi zároveň pomohlo osobnostne dozrieť.
Keby ste sa nevydali hereckou dráhou, čo by to bolo?
Na strednej škole som bojoval s tým, že ma baví viacero smerov. Chvíľu som chcel byť policajtom, tlmočníkom, potom zase športovým trénerom, a takto som striedal v hlave povolanie za povolaním, až som sa dostal k divadlu, kde som zistil, že môžem byť hocikým a hocičím, a tak som tento problém vyriešil (úsmev). Ak by som však nebol herec, určite by som v niečom podnikal. Baví ma viesť ľudí a spoločne budovať niečo od začiatku. V podstate to už aj robím vo svojom divadle, kde som producent aj herec zároveň.
Čo o vás ešte nevieme?
Mám jednu ďalšiu vášeň. Venujem sa spoločenským a latinskoamerickým tancom. Je to pre mňa hotová meditácia. V lete by som chcel zintenzívniť tréningy v MS Dance štúdiu v Trenčíne.
Ako okrem toho strávite letné mesiace?
Keďže som veľký fanúšik futbalu, chystám sa na Majstrovstvá Európy vo futbale podporiť našich reprezentantov. Ďalej plánujem s kamarátmi uskutočniť výlet po Slovensku. Cestovanie je pre mňa najväčší oddych. No nebudem len oddychovať, pretože v júli začíname skúšať novú hru v mojom divadle – bulvárnu francúzsku komédiu Nebožka svokra. Veľmi sa teším, že bude inscenáciu režírovať významná slovenská režisérka Soňa Ferancová. Premiéru plánujeme v októberi. Už teraz na ňu pozývam všetky čitateľky Slovenky (úsmev).
Čo vieme o Valeriánovi Čunderlíkovi
Rod Čunderlíkovcov z Banskej Bystrice, to boli vplyvní prominenti, príslušníci fašistického režimu. Vždy vedeli, za aké nitky majú potiahnuť. Ich postavenie zrejme zabezpečilo, že stopy o živote sadistického Valeriána so zvrátenými deviantnými chúťkami, sú dnes akoby zámerne zmazané. Obeťami šarmantného básnika sa stávali mladé ženy, ktoré si získal písaním listov, básní a dvorením. Čím viac si dievčatá dokázal podmaniť, na povrch vystupovali jeho sadistické a manipulatívne sklony. Doplatila na ne aj dedinská učiteľka zo Zohora Anna Smutná. Dievča s dobrou výchovou, nábožensky založené. Čunderlíka spoznala na kurze tesnopisu. Spočiatku jeho dvoreniu odolávala, čo v ňom vyvolalo ešte väčší popud. Začal jej posielať vyznania s básňami, ktorým podľahla. Manipuloval ju. Musela si ako hlboko veriaca kľaknúť v kostole pred kríž a odriecť pod trestom zatratenia diabolsky skomponovanú prísahu vernosti, ktorú jej napísal s poistkami, aké mu mali zabezpečiť bezúhonnosť, ak by sa veci zvrtli: „Na živé telo všemohúceho boha Ježiša Krista, na svoj život a svoju smrť prisahám, že budem bezvýhradne myslieť a konať tak, ako myslí a koná on. Každú jeho vôľu podľa jeho priania vykonám. Ak toto poruším, prisahám na svoje zatratenie, že iba sama svojou smrťou zmyjem hriech proti svojej svätej prísahe.“ Celé hodiny prepisovala jeho básne, aby sa jej dostali až do kostí, skúšal na nej rôzne tvrdé sexuálne praktiky. Chodila domov dobitá, no nezradila ho, lebo sa bála prísahy. Keď jej matka začala brániť v ďalšom stretávaní, presvedčil Annu, že musí matku zabiť v mene ich lásky a prísahy. Keď sa k nej prikradla s britvou, zrútila sa, nezvládla to. Vošla do neho zloba. Prerezal Anne šľachy na rukách, aby sa nevedela brániť. Potom jej podrezal hrdlo. Čepeľ sa zastavila až na Anninej chrbtici. Začalo vyšetrovanie. Pri domovej prehliadke u Čunderlíka našli ich spoločné pornografické fotografie v sadomasochistickom štýle, brutálne básne, ktoré jej venoval i text prísahy. Vypovedala aj Annina matka. Vo vtedajšom režime bol však nedotknuteľný. Prepustili ho „pre nedostatok dôkazov“ a odovzdali mu celý svoj spis, ktorý zničil. Následne podal na obžalovateľov žalobu pre krivé obvinenie. Vyšetrovatelia boli vojenským súdom skutočne odsúdení. Nevieme, či bola Anna jeho prvá obeť, nebola však jediná…
Zdroj informácií: Vražedné psyché
