„Byť dobrou učiteľkou neznamená to, že deti ticho sedia a zbožne pozerajú na mňa ako na najväčší zdroj poznania. Naučila som sa korigovať správanie detí nenásilným spôsobom, rešpektovať aj ich potrebu „kriku“, pohybu. Takže v našej triede sa džavoce, je to tam ako v úli, ale deti sa vedia aj utíšiť, keď treba. Potom zase pustíme ventil,“ vraví riaditeľka verejnej materskej školy a autorka knihy Denník učiteľky, Michaela Vargová.
Miška, poznáme sa z čias, kedy začala vojna na Ukrajine a vy ste koordinovali pomoc s oblečením pre malé deti, ktoré k vám do škôlky prišli. Ako sa im zatiaľ darilo a v akej situácii sú dnes?
Keď k nám začali prichádzať deti z Ukrajiny, veľmi silne som to prežívala. Ako prvá k nám prišla malá Milana, ktorá je už dávno za morom. Deti ju mali veľmi rady, kvôli nej sa dokonca učili ukrajinské slová a pesničky. Bezpečne sa však cítila iba na svojej postieľke a pri plastelíne. Bola vystrašená a poznačená pobytom v kryte. Maminka s bábätkom, čo sa narodilo dva dni pre ruskou inváziou a jej vtedy trojročný chlapček sú už naspäť v Kyjive, boli tu skoro dva roky, ale nesmierne smútili za domovom.
Keď k nám prišli, nemali so sebou takmer nič. Rovnako ako malá Nikol s bračekom, ktorá je teraz futbalistkou, krásne spieva a práve nastúpila v Kyjive do prvého ročníka. Na Ukrajinu odišli aj iné deti, bývajú v Kyjive, lebo tam je ako tak bezpečne. Som s nimi v kontakte, píšeme si, posielame si fotky, videá. Vždy, keď počujem o raketovom útoku na Kyjiv, myslím na nich a bojím sa o nich. Jedna z týchto mám bola s deťmi a s kamarátkou nedávno na dovolenke v Banskej Bystrici. Rozprávala mi, ako vždy, keď je vyhlásený poplach, berie deti na ruky a beží s nimi z dvanásteho poschodia po schodoch do krytu. A to je dosť často.
Alebo ako pozerali v auguste na vidieku blízko mesta meteorický roj a potom, keď jednotlivé „padajúce hviezdy“ vo vzduchu vybuchli pochopili, že sú to rakety na Kyjivom, ktoré zostrelila protivzdušná obrana. Niektorí sa však už nemajú kam vrátiť. Buď sú ich domovy totálne zničené, ako napríklad Mariupol, Mikolajiv alebo sú za hranicou, ktorú už kontrolujú Rusi a preto tam ísť nechcú. Alebo majú rodinu v Charkive, kam občas zašli, ale tam je už teraz veľmi nebezpečné ísť. Sú tu, pracujú a snažia sa žiť čo najlepšie. Z väčšiny „našich“ detí sú už školáci.
U vás zatiaľ prišlo k veľkému posunu – napísali ste knihu Denník učiteľky. Čo v nej čitatelia nájdu? Aká bola motivácia dať písmenka z vašej práce na papier? Boli motiváciou aj „vaše“ deti?
Moja kniha vznikala vlastne veľmi dlho, sú to vybrané zápisky z mnohých rokov mojej praxe. Písala som si ich len tak, situačne, občas som niečo z nich dala na Facebook. Ľudia na to reagovali veľmi pozitívne a opakovane ma nabádali, aby som z nich urobila knihu. Niektoré u nich som použila ako ilustrácie pre situácie v materskej školy vo vysokoškolskej učebnici, ktorú som písala v spoluautorstve a mala som tiež dobrú spätnú väzbu. Študentky si vďaka nim vedeli lepšie prepojiť teóriu s praxou, čo je pri štúdiu veľmi dôležité. Autorské pnutie vytvoriť z príbehov dielo dozrievalo dlhší čas, vždy som však písala niečo iné, nebol na to čas.
Takto pred rokom som odovzdala jeden rukopis, metodickú príručku o rešpekte a tolerancii k deťom, a konečne som sa pustila do niečoho, čo je „len moje“, teda do tvorby mojej knihy, pri ktorej nespracúvam odbornú literatúru a dávam do nej len a len seba. Zhodou okolností som sa dostala ku knihe z lekárskeho prostredia, v ktorej autor opisuje svoj život lekára formou denník a povedala som si, že toto je ono. Tak som sa do toho pustila. Nebola to ľahká cesta. Našťastie mám okolo seba skvelých ľudí, napríklad manžel je okrem iného grafik a konečná podoba knihy je výsledkom najužšej spolupráce, akú si len viete predstaviť.
Deti sú samozrejme najdôležitejšou motiváciou pre vznik tejto knihy. Bez nich by nevznikla. Nebolo by o čom písať. Bez detí by vlastne vôbec nič nebolo. Raz mnou v tomto kontexte doslova otriasol výrok jednej mojej škôlkarky, ktorá mi sediac na záchode oznámila, že príde čas, keď už v škôlke nebudú žiadne deti. Nikdy. Verím, že sa to nestane.
Dlhodobo sa venujete problematike predprimárneho vzdelávania a zároveň ste predsedníčkou OZ Rady pre rozvoj materských škôl. Posúva sa predprimárne vzdelávanie k lepšiemu?
Ja si myslím, že áno, aj keď pomaly. Kedysi som na prednáške z kultúrnej a sociálnej antropológie počula výrok, že školstvo je po cirkvi najkonzervatívnejší kolos. Súhlasím s tým. Zmeny sa dejú pomaly, aj keď isto. Podobne ako tie „božie mlyny“. Spoločnosť a politiky by podľa môjho názoru mali upriamiť pozornosť na kvalitu predprimárneho vzdelávania, lebo tá je v ohrození. Máme obrovské množstvo absolventiek a absolventov tohto odboru, ale učiť nechcú. Stredná úroveň riadenia je nesystémová, niektoré obce nie sú súčasťou žiadneho školského úradu a zasahujú neodborne do riadenia materských škôl.
Napríklad zamestnajú ako učiteľku vyučenú cukrárku (na Slovensku je možné prijať aj nekvalifikovanú osobu ako učiteľku), ktorá má síce rada deti, ale ktorá má o nich vedomosti z internetu a sociálnych sietí, prípadne čerpá z vlastného materstva. Mať rada deti, to je síce základ, ale vôbec to nestačí. Je v nižšej platovej triede ako kvalifikovaná učiteľka a to sa oplatí. Stáva sa, že obec použije peniaze na pomôcky pre deti na nákup stavebného materiálu. Tieto veci sa dejú neustále. Bohužiaľ v súčasnosti nie je prioritou kvalita. Ani verejnosť nevníma materské školy ako niečo, kde sa máme snažiť o to najlepšie. Pritom ide o investíciu do našej budúcnosti. Vieme, čo deti potrebujú. Je to bezpečné, láskyplné, podnetné prostredie pre rozvoj a spolupracujúce, kvalitne vzdelané, rešpektujúce a motivované učiteľky alebo učitelia.
Deti najviac zo všetkého potrebujú mať okolo seba starostlivú otvorenú komunitu a zdravé vzťahy, spolupracujúcich dospelých. Našim mottom v materskej škole je napríklad „Dieťa s láskou prijať, s úctou vychovať a v slobode prepustiť.“ Našou slabinou je aj inklúzia, teda spôsoby, ako si poradiť so širokým spektrom rozmanitosti potrieb detí a vnímanie normality, ale to je na osobitný rozhovor.
Nájdu sa ľudia, ktorí si zvyknú povzdychnúť: „Ach, tie dnešné deti“. Ako sa na to pozeráte z vašej dvadsaťštyriročnej praxe?
Ten povzdych sa nesie tisícročiami a nikdy nezmĺkne. Každá generácia vzdychá nad „tými dnešnými deťmi“: Deti sú však našim zrkadlom, sú odrazom doby. Podľa mňa sú deti aj v tejto dobe úžasné. Sú zvedavé, otvorené, potrebujú prijatie a lásku, majú množstvo informácií a tvorivo ich spracúvajú. Skôr si hovorievam: „Ach tí dospelí.“ V súčasnosti väčšina detí nežije v takých širokých rodinách ako možno pred sto rokmi, či v predošlých storočiach. Nie sú nútené správať sa kolektivisticky, majú v materských školách, aj inde, väčší priestor na sebavyjadrenie, čo je dobre. Zároveň je však potrebné, aby sme prostredníctvom zdravých a autentických vzťahov deťom ukazovali ako dobre žiť. Je to len a len na nás. Deti sa pridajú.
V škôlke máte momentálne 87 detí, z toho 28 nových. Na jednu učiteľku tak vychádza až 21 detí, čo je naozaj veľa. Aký by bol podľa vás ideálny stav vzhľadom na počet personálu?
Pri počte nad 15 detí by mali byť v triede spolu vždy najmenej dve dospelé osoby, jedna učiteľka a jedna pomocná vychovávateľka. Ak je v triede dieťa, ktoré potrebuje viac pozornosti, alebo zvýšenú starostlivosť, pribudnúť by mala pedagogická asistentka. Hovorím v ženskom rode, lebo ide zväčša o ženy, ale pokojne to môže byť aj muž, samozrejme. Je to skromné prianie, lebo to naozaj nie je veľký počet dospelých na taký počet detí, ale už aj to málo by určite malo veľký vplyv na každodennú realitu. Ja sa ako učiteľka snažím každý deň komunikovať autenticky, zaujato a pozorne s každým dieťaťom, ale viete si iste predstaviť, aké sú v tomto veku deti komunikatívne.
Je to každodenný heroický výkon, ktorý však zvládame, lebo treba. Myslím si, že učiteľky v materských školách sú v tomto úžasné, sú materinské, láskavé a majú s deťmi a rodičmi prevažne veľmi blízke vzťahy. Snívam o tom, že raz budeme v triede bežne dve, alebo tri, bude k nám pravidelne chodiť logopedička, budeme mať spolupracujúceho psychológa, lekára aj iných špecialistov, ktorí budú deti poznať a budeme všetci spolupracovať na tom, aby sme im aj rodinám pomohli prekonávať prekážky, ktoré by samy len ťažko prekonali. Nejde o zametanie cestičky deťom. Ide o obyčajnú ľudskú a odbornú podporu od ľudí, ktorí deťom rozumejú a záleží im na nich.
Vaša práca je podľa vašich slov okrem obrovskej zodpovednosti aj zdrojom neustálej lásky a zábavy. Mali ste niekedy pocit, že už je toho priveľa?
Práca učiteľky v materskej škole je výzvou, profesijnou aj osobnostnou. Ste zodpovedná za krehké ľudské životy, zle sa stane rýchlo. Musíte byť neustále v stredu. Deti sú veľmi dynamické, potrebujú činnosť, rozvíjajú sa každým momentom. Učia sa neustále. Často to vyzerá tak, že sa „iba hráme“, dokonca v laickej verejnosti prevažuje táto predstava. Je pravda, že v materskej škole našťastie nemáme školský systém výučby, nezvoní, neodškrtávame učebné plány na hodiny, neznámkujeme.
To však neznamená, že sa neučíme. Učíme sa v činnosti, priebežne, prispôsobujeme čas a náročnosť učiva schopnostiam detí. Učíme sa v skupinách, individuálne, aj frontálne, veľa tvoríme, skúmame a neustále sa rozprávame, sme v interakcii. Hodnotíme priebežne, opisne, porovnávame dieťa so sebou samým. Takto to deti potrebujú. Hra je absolútne kľúčová metóda, vychádzame často z hrových situácií, ktoré navodia deti. Čo deti vymyslia, to nikto nevymyslí. Je to zábava, ale áno, je to aj záťaž.
My, dospelí, sme predsa len menej rýchli ako deti a stíhať s nimi je výzva. Veľakrát mám pocit, že je toho priveľa, lebo okrem toho, že som učiteľkou, som aj riaditeľkou a musím riešiť všetko možné. Obávam sa však, že pokojnejšia práca by ma nudila. Aj keď občas by trochu pokoja v práci nezaškodilo.
Ako pracujete s krikom? Pri malých deťoch je ho dosť veľa.
Čím som staršia, tým menej ma stresuje. Viete, každá učiteľka a učiteľ si nesie v sebe svoj príbeh žiaka. Máme isté predstavy, ktoré sú otlačkom našej vlastnej skúsenosti v škole, či škôlke. Možno si ich ani nepamätáme. Učíme tak, ako učili nás, alebo sa voči tomu vymedzujeme. Keď som začínala, brala som hlasné prejavy detí a ich spontánnosť ako svoje zlyhanie a veľmi ma to stresovalo. Našťastie som na sebe tvrdo pracovala, vzdelávala sa, reflektovala, čo robím a postupne som sa dopracovala k tomu, že byť dobrou učiteľkou neznamená to, že deti ticho sedia a zbožne pozerajú na mňa ako na najväčší zdroj poznania. Naučila som sa korigovať správanie detí nenásilným spôsobom, rešpektovať aj ich potrebu „kriku“, pohybu. Mám v triede aj úžasnú kolegyňu, ktorá to chápe rovnako. Takže v našej triede sa džavoce, je to tam ako v úli, ale deti sa vedia aj utíšiť, keď treba. Potom zase pustíme ventil. Treba to striedať.
A ako sa zachovať v situácii, kedy vyslovene vidíte, že problémy v správaní nemá dieťa, ale jeho rodič. Viete si dupnúť, alebo ste dobrou diplomatkou?
Nepúšťam sa zbytočne do výchovy rodičov. Materská škola je tu pre výchovu a vzdelávanie detí. Ak má niekto záujem poradiť, konzultovať, alebo sa vyskytne situácia, že treba korigovať správanie dospelého, nemám s tým problém. Spravidla však volím cestu nenásilnej komunikácie. Nie som človek, ktorý vyhľadáva konflikty. Stalo sa však niekoľkokrát, že som musela byť veľmi jednoznačná a priama. Napríklad, keď rodičia obvinili učiteľku z telesných trestov. Obvinenie sa nepreukázalo a požiadala som ich, aby sa jej ospravedlnili. Neurobili to. Nespokojná ostala učiteľka aj oni.
Nepovažujem to však za svoje zlyhanie, dospelí sú si sami zodpovední za svoje správanie. Je mi len ľúto kolegyne, ktorú to veľmi zranilo. Osvedčilo sa mi, keď s ľuďmi jednám láskavo a umožním im aj v náročných situáciách zachovať si tvár. Vtedy sú prístupnejší. Občas treba niekoho nechať vychladnúť, občas priamo konfrontovať. Je to ako žonglovanie. Časom som sa naučila, kedy situáciu rozvíriť a kedy ju nechať usadnúť. To, či som dobrou diplomatkou, musia posúdiť ostatní.
Aký máte názor na to, nechať si dieťa doma až do nástupu do základnej školy?
Každé dieťa je jedinečné a aj situácia v rodine sa líši od jednej k druhej. Ja som jednoznačne za to, aby deti chodili do materskej školy, lebo je to priestor vytvorený pre ne. Máme predškolské kurikulum (pozn.red. štátny vzdelávací program pre predprimárne vzdelávanie v materských školách), ktoré pokrýva všetky oblasti rozvoja osobnosti dieťaťa. Materská škola ho na školu pripraví najlepšie. Sú však deti, ktorých rodičia sú v ťažkej životnej situácii, deti zdravotne oslabené, ktoré nemôžu navštevovať materskú školu.
Životné príbehy sú rôzne. Preto tu máme aj možnosti individuálneho vzdelávania, pri ktorom buď chodí učiteľka vzdelávať dieťa do rodiny, alebo pod dohľadom materskej školy vzdeláva dieťa rodič sám. Máme aj možnosti dištančného vzdelávania na určitý čas, keď dieťa nemôže chodiť do materskej školy. Vo veľmi ojedinelých prípadoch tu máme aj možnosť oslobodenia dieťaťa od dochádzky a od vzdelávania, to je pre deti, ktoré nie sú v stave vzdelávať sa. Bohužiaľ, aj teraz máme taký prípad, dieťatko je v takom zlom zdravotnom stave, že o nejakom vzdelávaní nemôže byť reč.
Je mi však veľmi ľúto detí, ktorých rodičia uvrhli do zámernej izolácie. Sú to deti z rodín, ktoré sú súčasťou sekty, alebo nejakej antisystémovej skupiny. Tieto deti nemajú možnosť poznať pestrosť sveta, žijú medzi mentálnymi, emocionálnymi a často aj fyzickými múrmi, ktoré im postavila ich komunita. Tam by sme mali spozornieť.
Ako je to v súčasnosti s „núteným“ spánkom v škôlkach? Je to niečo z čoho majú obavy rodičia aj deti.
V materskej škole je povinnou súčasťou organizácie dňa aj odpočinok. Jeho čas prichádza po obede, deti sa vonku vybehajú, vyhrajú, najedia sa a po veľmi dynamickom dopoludní si majú oddýchnuť. Učíme ich uvoľniť sa, relaxovať, ponoriť sa do seba. Čítame si rozprávky, počúvame hudbu, občas sa poškrabkáme, pomojkáme, kto chce, ten spí, kto to nepotrebuje, oddychuje. Deti sa učia aj ohľaduplnosti voči kamarátom, ktorí potrebujú pokoj. Neviem, ako sa dá niekoho donútiť spať. Je to podľa mňa nemožné.
Rodičia majú obavy asi na základe vlastných skúsenosti, keď sa odpočinok v materských školách neúmerne predlžoval. V súčasnosti máme aj v štátnom vzdelávacom programe ukotvené, že odpočinok sa realizuje podľa potrieb dieťaťa minimálne v rozsahu 30 minút. Spravidla je to viac. Kým sa dostaneme do postieľky, kým si prečítame rozprávku, ubehne hodina ako nič. Zo spánku v škôlke sa robí strašiak, akýsi psychoteror. Ja si myslím a verím tomu, že to tak už dávno nie je. Mnohokrát rodičia premietajú svoje traumy do detí a deti sa emócie rodiča rýchlo chytia. Nehovorím však, že ojedinele nie sú problémy.
Nedávno mi jedna detská psychologička potvrdila, že s určením hraníc má dnes problém mnoho rodičov. Popíšte nám vašu skúsenosť s čarovnou vetou „Viete, že im nemusíte vyhovieť?“
Túto vetu som použila aj ja raz pri jednej mamine, Úprimne som ju tou informáciou prekvapila. Deti lietali po schodoch, po šatni, doslova vrieskali, chlapec ju bil, lebo mu nedoniesla rukavicu Hulka, ktorú on chcel, dievčatko trieskalo dverami od skriniek, provokovalo. Mama len bezradne stála, prihovárala sa im, naskakovala na každú vetu, každý vrtoch. Otočila sa ku mne a zúfalo sa opýtala: „Čo mám robiť?“ Odpovedala som jej touto protiotázkou: „Viete, že im nemusíte vyhovieť?“ Očividne to bola pre ňu novinka.
Občas vidím, že rodičia majú problém zaujať postoj dospelého. Správajú sa pred deťmi, akoby boli oni tí, ktorých treba viesť. Možno to bude zniesť cynicky, ale predstavte si svorku bez vodcu. Ako sa správa? Divo. Prebiehajú boje o moc. A toto sa deje aj v rodinách, kde nie je jasné, že rodičia sú zodpovední dospelí. Deti treba chápať, súcitiť s nimi, naladiť sa na ne, ale to neznamená, že sme im podriadení. Musia v nás cítiť pevnú oporu. Oni sa na nás spoliehajú, že im ukážeme kde sú hranice. Keď sa tak nestane, hľadajú ich dovtedy, kým ich nenájdu, Komplex všemocnosti, podobne ako komplex menejcennosti sú veľkou záťažou do ďalšieho života dieťaťa, komplikujú im neskôr všetko, osobné, pracovné vzťahy, životnú spokojnosť. A stávajú sa aj záťažou pre okolie.
Deti sú fantastické stvorenia, ktoré ak by sme počúvali, veľa by nás naučili. Dá sa podľa vás pribrzdiť a skúsiť sa vrátiť do ich magického sveta spolu s nimi?
Pre mňa je to priam nutnosť. Ich magický svet je to, čo ma drží pri tejto práci. Vnímanie dieťaťa je veľmi konkrétne, otvorené. Deti si dotvárajú medzery v poznaní fantáziou, podobne ako to robia mnohí dospelí. Pri deťoch je však táto vlastnosť nástrojom kognitívneho rozvoja, je to spôsob, akým si budujú poznanie. Správajú sa ako vedci, stanovujú predpoklady, skúmajú ich, menia svoj názor podľa zistení. Ak má magické myslenie dospelý, býva to spravidla dosť rigidný spôsob uvažovania, nie je ochotný meniť svoje názory ani pod váhou očividných faktov. Magické myslenie detí ma baví, lebo je to myslenie filozofické. Skúmajú realitu, neuspokoja sa len tak. Vnímajú svet fenomenologicky tak, ako k nim prichádza, tieto skúsenosti prirodzene začleňujú do veľmi flexibilného systému poznania. V tomto sú deti pre mňa veľkou inšpiráciou. Sú otvorené, autentické, zvedavé, úprimné a nezaťažené.
Bývate v krásnej Banskej Bystrici obklopená prírodou, na chalupe ste si vytvorili romantickú záhradu a máte dvoch synov. Je to pre vás takto naplňujúce a cítite sa v tom dobre?
S manželom sa smejeme, že už nemáme deti, ale dospelých potomkov. Sú perfektní, veľmi si s nimi rozumiem, majú úžasný zmysel pre humor, sú tvoriví a navzájom sa veľmi ľúbime. Keďže sú už dospelí, snažím sa im byť oporou, no už do ich životov až tak nezasahujem. Možno preto máme také dobré vzťahy. Príroda a záhrada sú pre mňa oázou, v ktorej hľadám samu seba. Ona absorbuje moje smútky, sklamania, moje napätie, stres, ale aj moju zvedavosť, radosť a činorodosť. Som typ človeka, ktorý by mohol prežiť život zahrabaný medzi knihami, ale príroda je to, čo ma vracia nohami na zem. Banská Bystrica je krásne miesto pre život, z každej časti ste za pár minút v prírode, či dokonca v národnom parku. To mi vyhovuje a v tom sa cítim dobre. Svet detí, svet hudby, písmen a myšlienok, rodina, priatelia a svet prírody, to je svet, ktorý ma napĺňa.
Foto: archív M.V, Simona Zaťko, Jakub Gajdoš
