„Ja som taká sprostá, taká sprostá,“ plakala vtedy otcovi na ramene. Tri krížiky na krku a ďalší rozchod „s tým pravým“. Od svojich pätnástich ich zažila päť „vážnych“. Akosi veľa pätiek v jednej vete. Bola by to aj známka, akú by jej v pomyselnej škole lásky dali za vzťahy s mužmi…
Rodičia mali Lucku vždy pre pýchu. Narodila sa síce druhá, ale s jej starším bratom bolo od malého malička viac starostí ako radosti. Tým, že diagnostika v tej dobe bola ešte v plienkach, fakt, že zapadá do autistického spektra sa ukázal až v chlapcovej dospelosti. A Lucka bola zatiaľ len bezproblémovým doplnkom. Keď vyvstala potreba trochu sa pred konverzačnými partnermi „pomancovať“, vyhorení rodičia ihneď popohnali malú rozkošnú dcérku do akcie. A tak spievala, tancovala, recitovala a zabávala ako cvičená opička. Až kým im v puberte nepovedala „Dosť!“
Terapia sestrou
V kútiku duše ju rodičovská pýcha tešila, veď to boli sporadické momenty, keď jej venovali aspoň akú – takú pozornosť. V bežných dňoch celú šou „ukradol“ brat, ktorý kričal, hádal sa, kopal, bojoval a oberal ich o akúkoľvek silu a motiváciu dať aspoň odrobinky mladšej dcére. Nenávidela ho za to, ale zároveň jej už ako dieťaťu bolo jasné, že s ním niečo nie je s kostolným poriadkom. Bol skrátka iný, nikoho takého v okolí nepoznala a občas sa hnevala na život, že práve takýto protivný človek musí byť jej jediným súrodencom. Kamarátky pri pohľade na neho vybuchovali do hurónskeho smiechu a mama ju za to vždy následne vyhrešila s tým, že si má dievčatá okolo seba lepšie vyberať.
A niekde v celom tom galimatiáši zároveň brata ľúbila, lebo iného nikdy nemala a neprišlo jej to fér, že ho nikto neberie. Mama i otec sa nestačili čudovať, keď dievčatko stále častejšie nachádzali v synovej izbe, kde si spolu listovali detské knižky o zvieratkách a donekonečna sa hrali pexeso. Keď ju večer volal, aby mu prečítala rozprávku, stalo sa to ich rituálom na mnoho ďalších rokov vpred. V dospelosti mu svoj hlas nahrala a keď už nebývala doma, kazetová nahrávka jej verzie Troch prasiatok nemohla chýbať v jeho dennej rutine. Odhalil sa v nej vrodený talent zachraňovať iných. A ten zas postupne odhaľovali viacerí „topiaci sa“…
Právo na vlastný život
Puberta samozrejme neobišla ani dievčatko s darom pomáhať. Hádzalo ju to a ona na pozadí typických adolescentných výlevov menejcennosti pomerne skoro pochopila, že je atraktívna. A tak frajeri na seba nenechali dlho čakať. Otec, vyslúžilý vojak, horko zatínal päste, keď im predstavovala rad amantov bojujúcich o jej dievčenské naivné srdiečko. A najlepším radcom bol v tomto smere paradoxne brat. Ak dokázal pri jej chlapcovi ostať pokojný, vedela, že ide o dobrého frajera. Napokon aj on mal senzor. Indigový. Rozoznal auru človeka, ktorý stojí za to, na míle ďaleko.
Napriek tejto forme „spolupráce“ sa začalo dievča doma dusiť. Potrebovala si vyskúšať, aké by to bolo, skúsiť svet sama za seba, bez večne priviazanej gule na nohe, ktorú jej komplikovaná rodina predstavovala. Podala si žiadosť na strednú školu s internátom v Brne s tým, že tam má väčšiu šancu uplatniť sa v pomáhajúcich profesiách. A tak ako šestnásťročná z Bratislavy prestúpila na strednú do Čiech a šla „sama do sveta“, kde kolieska svojho dospeláckeho osudu roztočila naplno. Ostala aj počas vysokej a domov sa už nikdy natrvalo nevrátila.
Jeden za druhým
Ako postupne zbierala skúsenosti, uvedomovala si na mužoch spoločné črty. Keď im pohladíte ego, rastú ako pávy, ak sa ho nedajboh dotknete, vzbĺknu ako Fénix. Ak chcete mať romantický večer, diskusie o problémoch odložte radšej na ráno. A najmä, nikdy netlačte na pílu. A toto bol jej najväčší kameň úrazu. Keď sa zaľúbila, okamžite sa videla v bielych šatách obklopená kŕdľom detí. Len tí, ktorí boli bez bratovho senzora na auru, jej voľbou, boli všetkým len nie vhodnými adeptmi na rodinu. Vzali si z nej, čo potrebovali a šli o dom ďalej. A to ju vždy nanovo prekvapilo. Prečo sú muži takí prvoplánoví a nechcú sa viazať? Ako je to možné, že sa jej kamošky postupne zasnubujú a ona ostane vždy znova a znova na ocot? Veď sa o ľudí okolo seba vždy pekne stará, je k nim milá, nevymýšľa. Dáva im pocit bezpečia a istoty a oni? Aha…rozhodla sa zmeniť taktiku.
Radšej sama
„Práve v Brne som uzavrela pakt sama so sebou. Kašlem na chlapov, budem radšej single. No vieme, ako to býva, keď povieme Bohu o svojich plánoch,“ približuje obdobie, keď sa do jej života dostal Jirka. Čím viac deklarovala svoju slobodu a nezávislosť, tým viac jej bol v pätách. Hrala sa s ním hru na mačku a myš a mladík erdžal ako jeleň v ruji. Lucka ho privádzala do šialenstva. Svoju túžbu po bielych šatách a veľkej zdravej rodine držala na uzde ešte dlho potom ako začali randiť. Dokonca dlho potom, ako ho priviedla na víkend do Bratislavy, kde ho predstavila bratovi a zvedavým rodičom. Brat sa pri ňom tváril ako spokojný obriadený novorodenec a jej to len dokazovalo, že toto už bude konečne „ON“. Preto kašľala na všetko a časom s Jirkom otehotnela. Prirodzene začala chystať svadbu, ktorá mala byť vyvrcholením jej dievčenského sna. Len nádejný ženích si svoje vyvrcholenie predstavoval úplne inak a tak ako prišiel, tak sa z ich života aj plynule vyparil…
A vtedy, keď mu už niekoľkýkrát vylievala svoje srdce, jej to otec vysvetlil úplne na prvú: „Ženy sa zamilujú do toho, čo počujú a muži do toho, čo vidia. Preto sa ženy nikdy neprestanú maľovať a muži nikdy neprestanú klamať.“
