„Ernest bol môj prvý,“ žmurkne na mňa teta Gizka a so šibalským úsmevom dodá, „ale určite nie posledný.“ Premýšľam, odkiaľ sa berie jej nekonečná životná energia a optimizmus. Mohli by sme sa od nej učiť.
„O mojich láskach by si chcela počuť, ale veď to je už minulé storočie. A čo sa vy mladí dosť neľúbite?“ hneď zakontrovala na moje otázky otázkou. „Furt len do tých telefónov čumíte, my sme to mali inak… Roboty bolo furt, kde by sme mohli ťukať do nejakej mašiny? Ale sranda musela byť, vy ste všetky pekné ako obrázky panenky Márie, no také trochu bez života. Ja vám vlastne už dlhšie ani nerozumiem,“ zamyslela sa dobrosrdečná starenka.
Vydaj z rozumu
Gizka sa nikdy netajila tým, že na romantiku veľa času nebolo. Keď prišiel u ženy istý vek, skrátka sa patrilo vydať, veď kto by chcel „ostať pri materi“, všetkým na hanbu. Morálka doby, v ktorej žila, jej nedovolila naplno sa oddať svojim vášňam, ale keď tancovala, pracovala či len tak kráčala, všetkým bolo jasné, že je mladá žena „anjel s diablom v tele“. Ernest by sa možno vedel vyjadriť, len sa rozhodol emigrovať a o Gizkinom ďalšom osude sa tak už nikdy nedozvedel. Jej temperament veru nebol pre slabocha, jej vyvolený musel byť rázny, aby dokázal takúto chodiacu energiu ustáť. V dedine boli vraj dvaja, ktorí pre ňu prichádzali do úvahy, no Jožo prišiel o čosi skôr. Zlatému Ďuskovi tak ostali len oči pre plač. Vraj zaspal a prespal si tak možnosť zmocniť sa ženy, po ktorej roky túžil. Pravdivosť Gizkinej verzie si už overiť nevieme, možno sa dnes aj Jožo s Ďuskom na príbehu zhora niekde smejú…Svadba s Jožom bola typická. Mladomanželia sa nemohli vyjadriť k ničomu a organizáciu si vzali pod patronát výsostne svadobné mamy. Ak si z veselice niekto niečo pamätá, boli to len deti, ktoré ešte nesmeli popíjať. Zvyšok osadenstva už len zliepal útržky, ktoré sa zachovali v kolektívnej pamäti. Vraj „bola riadna prča“. Aspoň tak to opísala Gizinka.
Jalovú si nemal brať
Ako bývalo zvykom, po svadbe do roka, všetci očakávali proroka. Ale nič. Ani o dva roky. „A že sme sa veru snažili, ajajáj,“ potmehúdsky do mňa štuchá lakťom Gizka. Sama neklesala na duchu a robila všetko čo bolo v jej silách. Dala sa dokopy s bylinkárkou, ktorá jej varila zaručené elixíry, sledovala spln mesiaca a po každom pokuse o dieťa striktne robila sviečku. Zlé hlasy, najmä tie krčmové, do Joža neustále dobiedzali, že si vzal „jalovú“ a teraz nebude mať vytúženého syna. Po pár pohárikoch mu to vždy začalo vŕtať v hlave a po návrate z krčmy nasledovali ďalšie pokusy. „Aspoň, že ma nebil. Mali sme tam aj takých trubirohov, keď sa nedarilo, ešte svoje ženy zmastili,“ priznáva smutnú realitu svojej doby stará pani. Keď sa jedného dňa pri varení povracala, jej mama ihneď tušila, čo v tom bude. A mala pravdu, o pár mesiacov uzrel svetlo sveta vytúžený Janíčko. „Taký bol rozkošný, že som ho nevedela prestať bozkávať,“ spomína ešte dnes babička. Ale jej zdravotný stav šiel prudko dole vodou. Až tak, že Jožovi lekár povedal, aby si radšej hľadal novú ženu. Gizka mala tuberkulózu.
Raketa
O starenkinej sile určite svedčí aj to, že sa z hroznej diagnózy dostala. Síce jej ostalo podlomené zdravie, ale nebránilo tomu, aby na svet priviedla ďalšie tri deti. Janíčko ju spočiatku volal teta, lebo ho prvého pol roka, vychovávala stará mama, kým sa Gizka pozviechala. Po zotavení však naskočila do rozbehnutého vlaku povinností ako raketa a nezastavilo ju už nič. Každý deň musel obnášať okrem tvrdej práce aj kopu smiechu, jednoducho, pani domu neznášala náladu „ako v rodinnej hrobke“. A tak všetkých potiahla cez dobré, ale aj tie horšie časy. „A čo mi haraší, aby som plakala?“ vyprskla raz na uslzenú susedku. „Každý deň je predsa dôvod na oslavu,“ objala ju už nežnejšie okolo pliec.
Odchody a príchody
Atmosféra v rodine však jedného dňa definitívne poklesla. Po ťažkej a rýchlej chorobe odišli na večný odpočinok najprv Gizkin otec a krátko po ňom aj verný Jožo. Vdova razom ostala sama na všetko. Účty, dom, štyri deti i chorú mamu. „Tak bolo, ako bolo, nemala som na výber. Peňazí nebolo nazvyš, ale hladovať sme nehladovali, aj dom stál, tak čo. Nemalo mi byť kedy smutno, deti ma zamestnali natoľko, že som bola rada, keď som si mohla ľahnúť a chvíľu spať,“ priznáva. Ako správna vdova chodila pravidelne na neďaleký cintorín, aby prehodila pár slov s Jožom. Síce jej toho veľa neodpovedal naspäť, ale tak to bolo i za života…Až raz na jej otázku „ako sa máš“, ktosi odpovedal: „Ja výborne, keď ťa vidím.“ Skoro ju porazilo. Vtom spoza náhrobného kameňa vykročil vyobliekaný Ďusko. „Gizuška, pomaly ti končí smútok, ja reku, či by sme…“ prehovoril nesmelo. „Joj, ty kôň sprostý, takto nad mužovým hrobom, nie je ti hanby?“ opäť dala nešťastníkovi pomyselným košom…
Nový život
Ak treba Ďusovi čosi uznať, je to fakt, že prílišnou hrdosťou či egom neoplýval. Vytrvalo na stále krásnu vdovu poľoval, až sa raz dočkal. Gizke sa zacnelo pevného objatia a ten Ďuso bol nakoniec celkom štramák. Dozrel do mužnosti, ktorú predtým u neho nebadala. A pomerne dobre sa zabezpečil. Jeho charakter to nepokazilo, práve naopak, bol štedrý, k nej i všetkým navôkol. A tak bola ruka v rukáve skôr, ako sa ostatné mladuchy z okolia stihli spamätať, že majú pod nosom nádejného chlapa. Ďuso prijal Gitkine deti za vlastné a podľa jej vôle bol každý deň vyvážene naplnený prácou aj zábavou. Idyla trvala niekoľko rokov, až kým sa Ďuso nepridal k Jožovi…
Gizka na svoj život nehľadí s ľútosťou. Podľa vlastných slov si užila každý moment naplno a čo narobiť s tým, čo sa zmeniť nedá. Nič, možno len ďakovať za všetko, čo nám bolo dopriate…
