„Nikdy v živote nezabudnem na svoje študentské časy,“ spomína s potmehúdskym úsmevom Babsi. Plnila si sny a žila zo dňa na deň. Tak jej to aj ostalo, nie však s tým pozitívnym nádychom slobody.
„Nechápala som kamarátky, ktoré si robili svadobné plánovače a albumy ešte predtým ako vôbec niekoho stretli. Nie. Mňa lákala sloboda, nezávislosť. Zažiť, vidieť, skúsiť. To bola moja mantra. Môj pohon do široko roztvorených krídel. Sloboda moja. A potom som dospela,“ naznačuje, že dospieť v tomto ponímaní nie je spojené s pozitívnym nádychom. „Nechcem ti rozprávať o všetkých útrapách, ktoré prežívam teraz. Máme to snáď všetky mladé matky. Na jedno kopyto…radšej ti poviem o frajeroch, ktorých som cestami necestami postretávala,“ vidím ako sa jej do tváre vracia krv a radosť.
Amerika
Kto by v mladosti nechcel zažiť továreň na sny a celkovo krajinu ponúkajúcu povestné neobmedzené možnosti? Babsi bola prvá v rade tých, ktorí sa hlásili o študentské J1 visa. Ak ste boli aspoň ako tak jazykovo vybavení, nebol problém ich zohnať. Tešila sa ako malá. Hlások intuície jej šepkal, že v zámorí zažije nevídané. „Trochu ma sklamalo, že prvý, koho som stretla, bol Slovák. Dodo. Z nejakej dediny na východe rodnej hrudy. Navyše sa mi vôbec nepáčil. Aspoň na prvý pohľad,“ priznáva. Dlhé služby v reštaurácii s rýchlym občerstvením na pláži však zaraz dali priestor nekonečným debatám o nesmrteľnosti chrústa. Z Doda sa vykľul šarmantný spoločník a Babsi sa pomerne rýchlo dala zlákať na rande. Páčilo sa jej, že bol v USA už udomácnený a mal auto. Aké prozaické. Ona ako chudobné dievča z východu vtedy nemala extrémne požiadavky. Auto znamenalo slobodu, výlety a možnosti, ktoré by bez neho nemala. A čo sa v ňom navyvádzali…občas mali šťastie, že ich nezastavili všadeprítomní príslušníci polície. S Dodom to potiahli až na koniec leta, keď si so slzami v očiach sľubovali večnú lásku. Ale ako sa vraví, zíde z očí, zíde z mysle. A tak aj bolo.
Divoch s dobrým srdcom
Ďalšie leto, keď sa do krajiny neobmedzených možností vrátila, nemala už na Doda náladu. Dala mu to jasne najavo hneď prvý týždeň. Prišla si po zážitky, nie vstúpiť do tej istej rieky. A niekedy v chvíľach rozjímania jej padol zrak na statného Joa. Američan ako repa. Snedý, vyšportované telo a zuby také biele, že odrážali svetlo v tme. V miestnom bare robil vyhadzovača a preto ju neuveriteľne prekvapilo, keď zistila, že študuje špeciálnu pedagogiku a poslednú prax zažil v Európe. Špecializoval sa na deti s autizmom. V tom momente sa jej srdce roztopilo. Nielen, že ju neskutočne priťahoval fyzicky, ale táto nečakaná stránka jeho duše ju úplne odrovnala. Prvé rande si dali na pláži. Doobeda, predtým, ako jej mala začať šichta trvajúca do skorých ranných hodín. „Ty si sa zbláznila? Na pláži? Veď na svetle uvidí každé zákutie tvojej celulitídy!“ ťukali si po čele ustarostené kamarátky. „No a? Love it or leave it. Zamiluj si to, alebo nechaj tak,“ rehotala sa celá rozjarená v očakávaní dobrodružstva. A že ho bolo počas leta neúrekom. Vďaka Joovi sa omnoho viac infiltrovala do americkej komunity mladých a vytvorila si kontakty, z ktorých čerpá dodnes. A práve vo chvíli, keď sa letnej lásky nabažili obe strany, prišiel na scénu Kanaďan Aaron.
Keby bolo keby
Vlastne sa len mihol. Prišiel iba na víkend ako turista z chladnej oblasti túžiaci po letnom výlete. Narazili na seba na diskotéke, kde sa rýchlosťou blesku začali bozkávať. Chémia, ktorú medzi sebou mali by vystačila na celé laboratórium. Bol to ten typ muža, ktorý bol vyslovene sladký. Komplimenty, nežnosti a akási zdržanlivosť pôsobiaca tak, že musela kontrolu prebrať ona. A Babsi kontrolovala rada. Držať v rukách pomyselné opraty…to jej ostalo dodnes…Ale nepredbiehajme. Kanadský turista istotne netušil, že na výlete zažije takéto spestrenie. Jeho zámerom bolo vyvetrať si hlavu, čo vďaka krásnej Slovenke nadobudlo nevídané rozmery. „Bola to neskutočná romantika. Normálne večera, ruže, prechádzka a potom…veď vieš,“ usmieva sa zasnívane. Niečo na tom asi bolo. S Aaronom si občas napíšu ešte aj teraz, po dlhých rokoch, keď majú už obaja rodiny. „Myslím si, že ak by sme žili v jednej krajine alebo aspoň na jednom kontinente, dáme sa dokopy, niektoré vzťahy sa však asi nemajú rozvinúť, neviem…“ zamyslí sa.
Ani Európa nie je nuda
„Amerika bola super, ale časom som mala chuť na väčšiu divočinu a tak padla voľba na Grécko. Južania ma nikdy nejak zvlášť nebrali, azúrové more a dobré jedlo však áno. No ale mohla som si tam ja ťapa nájsť Škóta?“ dnes sa už smeje stále mladá žena. Teda ona si ani tak nenašla jeho, ako on ju. Bývali v jednej bytovke na ostrove, kde pracovali. On, ako mnoho iných tam prišiel začať odznova, bez záväzkov a ťaživej histórie, ktorá ostala pochovaná v rodnej krajine. Ona, stále študentka, si prišla užívať milovanú slobodu. Bolo to skôr kamarátstvo, neustále ohrozované jednostrannou náklonnosťou. „Ťahalo ma na ňom akési tajomno, ale intuícia ma varovala. Nechcela som sa zaľúbiť úplne bezhlavo, lebo som z neho šípila problémy. Spravil si zo mňa čosi ako modlu. Domov mimo domova. Začala som mať strach,“ približuje Babsi. Jej intuícia sa opäť nemýlila, keď po nepodstatnej hádke našla milého Rona stáť na kraji strechy ich bytovky. „Ron, neblázni,“ prihovárala sa mu mäkkým hlasom. Vraj, keby vtedy neprišla, skočil by. Naozaj? Ťažko povedať. Dievčinu to však vyľakalo dosť na to, aby sa na druhý deň zbalila a odišla naspäť domov. Cez známych sa neskôr dozvedela len toľko, že sa napokon zbalil aj milý Ron. Viac o ňom už nepočula.
Naspäť doma
Jej kolekciou sŕdc sa mihli ešte ďalšie mená, národnosti a motýle, ale nik už tak veľmi nestál za zmienku ako títo páni. Snáď už len ten, pri ktorom zakotvila. Teda aspoň na dobu určitú, kým spolu vytvorili čosi výnimočné. Rodinu. Či to zvládnu je vo hviezdach. Ísť ďalej len so sebou samým sa môže javiť ako ľahšia možnosť. Nemusieť sa prispôsobovať. Žiť len podľa svojich pravidiel. Raziť len svoje sny, vízie a nádeje. A pritom človeku aj tak stále čosi chýba. Kdesi som čítala, že v dnešnej dobe ľudia vyhľadávajú ezoteriku, rôznych guru, spiritualitu a meditácie, aby porástli a stali sa lepšími ľuďmi na všetkých úrovniach. A pritom najviac, čo môžeme v tomto smere spraviť, je kultivovať vzťahy. Na nich sa najviac učíme a najviac rastieme. A vraj, ak tomu dáme šancu, iba v páre sa vieme dostať na úplne iný level ako osamote.
Či je to tak netuším. Ale, ak na to raz prídem, určite vám o tom s radosťou napíšem.
