„Je na tebe čomu uveríš,“ pozrie sa mi do očí a ja na moment váham. Myslí to vážne? Je skutočne taká naivná vo svojom presvedčení, že láska všetko vylieči? Ktorá z nás je tá „pokazená“? Treba niektorú opraviť?
Ala, ako ju roky volám, je neriadená strela. Nebolo tomu vždy tak. Mala všetko nalinajkované, predpripravené, predplánované a spoliehala sa na rozum. A potom ochorela. Zo dňa na deň prišla o všetky istoty a začala žiť pre moment. Drsné učenie sa, ale efektívne. Ten, kto to nezažil, nepochopí…
Rakovina
„To určite nie je pravda. Veď ma nič nebolí a nemám problémy,“ hovorila lekárovi na každoročnej preventívke. „Nič vám sľúbiť nemôžem, len toľko, že spravíme všetko preto, aby sme vám pomohli,“ odpovedal jej cvičene profesionálnym hlasom. „Môžete sa obliecť, sestrička vám dá žiadanky a potrebné papiere,“ posunkom ju už navigoval späť do kabínky, kde mala oblečenie. Rakovina krčka maternice. Bzučalo jej to v hlave až mala pocit, že sa tie tri strašidelné slová ozývajú a o chvíľu jej do lebky vyklopkajú dieru. Šla sa prejsť do mesta. Aj keď bol december, slnko svietilo a jej ostalo horúco. Rozopla si bundu a cítila, že jej pot aj tak steká po chrbte. „Prekliaty prechod,“ zanadávala si. Už dávno mala mať pokoj a nie riešiť takéto drámy. Túžila žiť a teraz má prijať takýto ortieľ? „Len cez moju mŕtvolu,“ začala sa nepríčetne smiať, lebo jej táto fráza prišla vzhľadom na situáciu absurdná.
Prečítajte si tiež
Nuda zabíja dušu
Naozaj sa zdalo, že má v živote všetko. Krásne dve deti, slušného muža, slušnú prácu a istotu. Čo by za to iní dali. Ale nik iný nežil v jej hlave a v jej duši. Trápili ju. Deň, čo deň vstávala s panikou, pocitmi, že nemôže dýchať, bývala nervózna, smutná, zúfalá a nespokojná sama so sebou. Bojovala a nevedela s kým. Duševné zdravie je veľmi podceňované. Navonok je všetko v poriadku, no hlboko vnútri prebieha vojna. Mala to tak roky. Nenávidela sa za to, duševnú chorobu brala osobne. Čosi ako prehru. Ako to, že proste nevie zabojovať. Najhoršie to bývalo v pomyslených okovách nudy, v chvíľach, keď sa mohla na moment zastaviť. A tak sa stala nezastaviteľnou. Plánovala, organizovala, zbierala vymyslené zaškrtnuté políčka na nikdy nekončiacom liste úloh, ktorý sa rokmi len predlžoval. Perpetuum mobile či škrečok v kolese. To bola ona. A potom ho stretla. Lea.
Chcem ťa len spoznať
V tej dobe bola čerstvo rozvedená. Bývalý manžel nezvládol život po jej boku. Vyčerpala ho natoľko, že sám nevedel, čo si počať. Potom ako šli od seba, sa im však uľavilo a paradoxne ich vzťah nadobudol úplne iný rozmer, keď dokázali prehovoriť bez nenávisti a zbytočného vykrikovania si starých krívd. Možno bola ich láska kedysi natoľko silná, že zmazala osobné hranice. Vtedy každý z nich stratil seba a nastal čas znovuobjaviť svoje ja. A tak hľadali. Nechcela nikoho a predsa Leo, človek s uhrančivým pohľadom, zaujal jej pozornosť. Stretli sa cez spoločných známych, na oslave narodenín. Čosi sa popilo a uvoľnené hranice ich posunuli do jednej spálne. Bola slobodná, tak prečo nie. Myslela si, že sa potajomky nadránom vytratí a záležitosť bude vybavená, ale zadržal ju. Chcel jej číslo. Nechápala. „Len ťa chcem spoznať,“ nedal jej príležitosť zapochybovať.
Radosť v srdci
„Bol to naozaj čarovný čas,“ spomína a ja mám pocit, že chápem. Cítila slobodu, neviazanosť, radosť a spojenie o akom ani netušila, že existuje. Ale najmä, nemala očakávania. Pri všetkých každodenných povinnostiach bola rada, že má kedy spať, avšak chvíle s Leom ju nabíjali a tlačili do nepreskúmaných vôd. Nechala sa unášať a neriešila. Aspoň s ním. Príchuť slobody je sladká a návyková. Skrátka, bola v tom až po uši. „Niekedy vtedy som si uvedomila, ako málo času sme všetci dostali do vienka. Tak prečo ním mrhať?“ pýta sa a ja premýšľam. Neviem, či to nie je trochu kaskadérske, len tak sa oddať láske. Aj tak vyprchá. Veď je to „len“ chémia. Kombinácia hormónov a priaznivých okolností. Zariskovala a ponúkla svoje srdce na dlani.
Neľutujem
Ako to býva, hormóny aj zamilovanosť časom vyprchali. Ostalo však hlboké priateľstvo, ktoré trvá dodnes. S Leom, manželom i s ostatnými „sprievodcami“, ktorí sa objavili na jej životnej ceste. Možno si aj vďaka každému z nich uvedomila svoju cenu a lásku, ktorá je v jej vnútri. „Neľutujem ani jednu slzu, ani jeden zo všetkých vzťahov, ktorými som prešla,“ hovorí mi presvedčivo a ja ju začínam obdivovať. Každá lekcia znamenala iný typ bolesti. Každá slza dočasne priniesla pohár horkosti a každý príbeh spravil väčšiu či menšiu jazvu do jej srdca. Žeby bol tento prístup cestou? Absolútne prijatie toho, čo nevieme zmeniť? „Sčasti možno, ale zároveň je nutné pracovať na tom, čo sa zmeniť dá,“ vyvádza ma z omylu.
Silvester
„Musím sa ešte staviť v obchode a kúpiť veci na chlebíčky,“ vysvetľuje, keď jej opätovne volám kvôli nášmu rande. Vyzerá dobre a lieči sa. Nezostáva jej vraj nič iné. Žije najlepšie ako vie a denne sa obaľuje radosťou a vďačnosťou. „Dobre bude,“ žmurkne na mňa už neskôr u nej doma, keď vyjadrím starosť nad tým, čo ju v živote stretlo. Onedlho bude polnoc a s ňou aj čas na želania do ďalšieho roka. „Zdravie a lásku,“ nezapochybuje Ala ani na moment a už si aj pripíjame…
