Dnes je štvrtok, 22.október 2020, meniny má: Sergej
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Som nevyliečiteľne zapálená!

november 24, 2011 - 10:04
Keď sa zo zdravého mladého muža v jedinej nešťastnej sekunde stala nehybne ležiaca troska s mizivou nádejou, že vôbec prežije, pre jeho matku sa zrútil svet.

 













To hrozné obdobie, kým sa jej syn Mirko prebral a pomaly vracal do života, prekonala Ľubica Sigutová len vďaka ľuďom, ktorí ju obklopovali.


Hovorí sa, že jednou z úžasných stránok trampingu sú kamarátstva na celý život. Ľubica Sigutová z Turčianskych Teplíc o tom vie svoje. S úsmevom spomína na časy, keď chodila do lesa s batohom na chrbte a za ruky viedla svoje malé deti, ktoré celkom prirodzene vrástli do trampskej rodiny. V puberte prišlo obdobie, keď mali jej tri deti aj iné záujmy, ale potom sa do lesa opäť vrátili. Aj prostredný syn Mirko, hoci vyskúšal aj iné športy, inklinoval k prírode a k horám. Pred niekoľkými rokmi sa začal dokonca venovať horolezectvu.

„Dvadsiateho druhého mája 2007 sa mu pri zlaňovaní stal úraz. Spadol z výšky kolmo na nohy, dolámal si členky, poranil hrudník, pľúca, obličky, poškodil stavce chrbtice. Dva mesiace bol v bdelej kóme a z nemocnice mi ho dali domov s tým, že nie je nádej na zlepšenie,“ spomína mama.
A vtedy sa ukázalo, čo znamená trampská rodina. K Sigutovcom chodili kamaráti, ktorí pomáhali Mira dvíhať a prenášať, kamarátky zas zostávali pri ňom, aby si vyčerpaná mama mohla oddýchnuť. Aj vďaka dobrej opatere a pomoci blízkych sa Miro prebral z kómy, začal prijímať stravu a jeho stav sa zlepšoval.
Hoci sa zázračne pozviechal, na jednom z operovaných členkov sa objavila bakteriálna infekcia a nohu už lekári nezachránili. Pol roka po úraze museli Mirovi amputovať nohu pod kolenom.
„Je veľký bojovník, ale potreboval dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť. Chodila som do práce a zatiaľ s ním bola opatrovateľka, ale potom som nastupovala ja,“ rozpráva Ľubica Sigutová, ktorá si ani v tejto ťažkej situácii nedovolila vzdať sa druhého zamestnania – upratovania. Zatiaľ čo jedna kamarátka bola pri Mirovi, druhá jej pomáhala s upratovaním, aby sa mohla čo najskôr vrátiť domov.
Pomoc kamarátov bola naozaj mnohoraká. Jeden z nich založil pre Mira konto. „Bez toho by sa to nedalo zvládnuť. Veď bolo potrebné doplácať na lieky a kupovať výživové doplnky, vitamíny, vystrojiť ho na rehabilitáciu do Kováčovej,“ vyratúva Mirkova mama. A spomenie ďalšiu zlatú ženu, ktorá jej v náročnom období života prišla na pomoc.


Ako vám môžem pomôcť?
Nataša Tereková sa do Turčianskych Teplíc prisťahovala s rodinou len pred pár rokmi, aby doopatrovala svoju tetu. Keď ju pochovala, chýbal jej pocit, že je pre niekoho užitočná – a tak začala pomáhať ľuďom vo svojom okolí.

„Keď si uvedomíte, čo máte – rodinu, dvoch zdravých synov, ktorí skončili vysoké školy, netrpíte núdzou – cítite potrebu sa za to odvďačiť,“ pokúša sa vysvetliť, prečo s manželom a synmi založila občianske združenie na pomoc zdravotne postihnutým deťom a ich rodinám.
O Mirovi sa dozvedela od známej. Dopočula sa, že po amputácii nohy absolvoval rehabilitáciu v Kováčovej, ale zišiel by sa mu doma rehabilitačný prístroj. Ten však stojí nemálo peňazí. Nataša Tereková využila možnosť pomôcť Mirovi v rámci projektu Darujte Vianoce v roku 2008 a po porade s lekárom napísala list, v ktorom od Konta Orange požiadala o desaťtisíc korún na zakúpenie posilňovacej veže.
Každodenné cvičenie Mirovi pomáha a motivujúco naňho pôsobí, keď si na posilňovacej veži občas zacvičia aj kamaráti.
Darovaním Vianoc prostredníctvom Nadácie Orange sa však pomoc Nataše Terekovej neskončila. Cez sponzorov získava pre Mirka vitamíny a výživové doplnky, požiadala riaditeľku kúpeľov v Turčianskych Tepliciach, aby mu umožnila bezplatnú rehabilitáciu. Stále zostáva pre rodinu Sigutovcov jedným z dobrých anjelov, bez ktorých by sa im osud znášal oveľa ťažšie.

 


Anjelom aj pre ďalšie deti
Okrem Mira pomáha Nataša Tereková aj rodine malej Simonky s onkologickým ochorením, Natálke s detskou mozgovou obrnou, vozičkárke Miške.

Píše projekty a získava peniaze od rôznych nadácií, oslovuje sponzorov, ktorí môžu venovať lieky či vitamíny. Pomáha školám a zariadeniam sociálnych služieb, najmä však špeciálnej triede v tunajšej základnej škole, ktorú navštevuje deväť detí s kombinovaným telesným aj mentálnym postihnutím. Jej vďačia za veľkú časť vybavenia, vrátane prístrojov do rehabilitačnej miestnosti.
„Vždy som rada pracovala s deťmi, to viem najlepšie, preto pomáham najmä im,“ tvrdí učiteľka materskej školy Nataša Tereková a smeje sa, že má diagnózu: nevyliečiteľne zapálená. To je čiastočné vysvetlenie, prečo to vlastne všetko robí.
„Mnoho ľudí sa ma pýta, čo z toho mám a väčšinou mi ani neveria, keď poviem, že pre seba ani cent. No to sa hádam ani nedá vysvetliť! Jednoducho – mám radosť, keď niekomu pomôžem.“
Jej slová možno celkom chápu len ľudia podobného razenia, ktorí sa o tento pocit niekedy pokúsili. Hoci len tým, že niekomu darovali Vianoce. Túto šancu ponúka Nadácia Orange tohto roku už po desiaty raz.


Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Dušan Kittler a archív N. T.

- - Inzercia - -