Silvia Koscelanská Hajdučeková je jednoducho Košičanka. V Košiciach sa narodila, tu vychodila strednú priemyselnú školu stavebnú, spolu s manželom a synom býva na sídlisku. Má veľa záľub, no práve z písania má najviac potešenia. Už od detstva sa pero stalo jej veľkým kamarátom.
Vaša kniha Briliantový kľúčik začína tvrdením, že nie každému dokážeme vyhovieť. Ako to máte vy s nastavením hraníc? Nemali ste s tým nikdy problémy, alebo ste sa to práve naopak museli naučiť?
Dnes je moderné hovoriť o nastavení hraníc. Tie však máme v sebe, veď už malé dieťa dokáže zanovito povedať: Nie! Ale možno tie hranice nevieme v správny okamih zatvoriť, či naopak otvoriť. A pretože nikto nie sme bez chyby, aj ja som kvôli tomu neraz pohorela. Ale učím sa byť znovu zanovitým dieťaťom.
V knihe opisujete rodinnú drámu, ktorá sa zameriava na medziľudské vzťahy, intrigy, závisť, nenávisť, nespokojnosť a pretrhnutie väzieb. Myslíte si, že sa dajú ešte niekedy postaviť už spálené mosty?
Určite. Ale na všetko treba ochotu. Vydiskutovať si navzájom a ísť nanovo. Celý ľudský život je jedna úžasná kniha, ktorú však odovzdáme „do vydania“ až po smrti. Dovtedy v nej môžeme prepisovať, škrtať, vychytávať chyby, meniť slová, skutky, celé pasáže. A to aj vtedy, keď si myslíme, že inak to nejde. Všetko sa dá, len treba chcieť, sama poznám prípady, že sa rodina rozhádala takmer na smrť, a dokázali sa zmieriť.
K písaniu ste sa dostali cez projekt Mám talent z vydavateľstva IKAR. Aká je vaša skúsenosť s projektom a kto vás v písaní podporuje?
Ikarácky Mám talent bol jeden úžasný projekt, ktorý dal mnohým šancu ukázať, čo v nich je. Vždy som mala bujnú fantáziu, ktorú som vďaka tomuto projektu mohla pretaviť do písania a s napätím čakať na reakcie čitateľov. Na túto životnú etapu mám veľmi dobré spomienky a dodnes mám kamarátky, s ktorými som sa spoznala vďaka Mám talent-u.
Ste rodená Košičanka, kde spolu s manželom a synom bývate na sídlisku KVP. Okrem venčenia a písania máte ešte aj iné záľuby..
Žiaľ, psíka už nemáme, i keď sa dožil krásnej staroby. Starneme totiž všetci. A vekom sa meníme. Samozrejme, mojou najväčšou záľubou je písanie, vlastne prvý text som napísala ako ročné batoľa – perom som popreškrtala v otcovej obľúbenej knihe texty a písala vlastné. Druhou veľkou záľubou sú knihy a zasa to má na rováši otec, ktorý ma v štyroch rokoch priviedol do knižnice a dodnes sú knihy moje veľké kamošky. Hoci nie som chýrna v kuchyni, nedávno som objavila záľubu v pečení a momentálne fičím na háčkovke. Síce extra výtvory za mnou ešte nevidieť, ale učím sa a mám z toho radosť.
Po úspešnom románovom debute Drsná neha (2011) vám vo vydavateľstve Ikar vyšiel aj druhý román Za tie prachy to stálo (2012), nasledovali knihy Tak mi treba (2013) a Povedať prepáč nestačí (2014). Aké témy najradšej spracovávate a menia sa s pribúdajúcim vekom a skúsenosťami?
Každý jeden román je o bežnom živote, čiže o ľuďoch a ich vzťahoch, radostiach i starostiach. Určite by som nedokázala napísať historický román, alebo dobrú kriminálku či nejaké sci-fi. Mám rada život, ľudí, nehanbím sa za plač, ani za smiech a toto sa snažím pretaviť do textu.
Už od raného detstva ste sa spriatelili s vôňou kníh, každý dej z prečítanej knihy ste intenzívne prežívali. Spomínate si, ktoré boli vaše obľúbené?
Viete, že ani nie? Nemôžem povedať, že tá či oná kniha bola, či je mojou obľúbenou, asi aj preto, že nikdy nečítam jednu knihu dvakrát. Pamätám si totiž dej každej a potom už pre mňa nemá čaro. Ale všetky knihy, ktoré sa mi v detstve páčili, som posúvala synovi a stále rada spomínam, ako sme sa napríklad pri čítaní knihy Opice z našej police obaja smiali.
V súčasnosti máme množstvo kníh na trhu. Podľa čoho si dnes vyberáte tituly?
Určite podľa spracovanej témy, veľa dám aj na recenzie čitateľov. Čítam však podľa nálady, a rada mením žánre.
Písanie kníh ste pomenovali ako úžasnú očistu duše. Ako sa motivujete v tých dňoch, keď to jednoducho nejde?
Tá očista duše je super v tom, že môžete zo seba vydať všetko – radosť aj starosť, zlosť i lásku, nenávisť či uznanie vlastného pochybenia bez toho, aby ste ranili konkrétnu osobu. Briliantový kľúčik som však napísala po desaťročnej pauze. Nie preto, že by som mala ružový život a všetko bolo v pohode, ale pracovala som na životopisoch svätých a iných duchovných knihách, pri ktorých som si tiež prišla na svoje – vďaka nim som mohla prehodnotiť svoj život, postoj voči iným, ale aj voči sebe samej. Nie som ale maniak na písanie, ak nemám, ako hovorí môj manžel – správnu konšteláciu, nič sa nedeje, beriem do ruky háčkovku a popritom počúvam rozhlasové hry, alebo zapínam kuchynský robot a pečiem. A myšlienky do knihy sa potom prihrnú samé. Netreba prosto tlačiť na pílu.
Prezraďte nám viac z osobného života, máte už dospelého syna, čomu sa venuje a čo vás ako rodinu najviac spája?
Myslím si, že sme celkom obyčajná rodina, i keď už roztrúsená, pretože syn sa odsťahoval do Bratislavy a stretávame sa tak všetci pri jednom stole poväčšine len vďaka sviatkom. A čo nás spája? Asi to, že berieme jeden druhého takého, aký je, aj s prednosťami či nedostatkami, čo je super, lebo okrem maličkostí nemáme spoločné záľuby. Máme sa prosto radi.
Nie každému dokážeme vyhovieť. Takýto pocit má aj Anabela, ktorá, zdá sa, nevyhovela nikomu. Matka pre ňu nemala láskavé slovo, otec, ktorý staršiu dcéru vždy miloval, nečakane, bez vysvetlenia, Anabelu vydedil. Mladšia sestra ju vysmiala, dcéra sa od nej odvrátila a manžel ju poslal k vode. Po všetkých peripetiách nachádza pomoc u syna Romana a priateľky Sidky. Stačí len zbaliť sa a odcestovať do Prahy. Anabela odchádza s jedným kufrom a veľkou otázkou v srdci – dokáže začať odznovu? Sidka prehovorí známeho filmového režiséra, aby ju prijal za pomocnicu v domácnosti. Anabela sa tak ocitá v celkom inom svete, na aký bola zvyknutá. A práve v Prahe vypláva na povrch dlho ukrývané tajomstvo, ktoré jej radikálne zmení život.
