Je jedným v rade domov na hlavnej ulici. Treba si ho nájsť podľa popisného čísla. Vo vnútri skrýva zaujímavé veci – veľké kladivo, ktorým sa kedysi kuli motyky a rýle – čiže hámor a starodávne drevené kamery. Hovoríme o rodnom dome exprezidenta Rudolfa Schustera v Medzeve. Určite sa ho oplatí navštíviť. Od Košíc je to 36 kilometrov smerom na západ.
Domáci a ľudia z východoslovenskej metropoly, samozrejme dobre vedia, že práve v tomto mestečku sa narodil bývalý prezident a má tu rodný dom. Už niekoľko rokov je v jeho priestoroch zriadené Múzeum kinematografie rodiny Schusterovej – ucelená kolekcia kinematografickej techniky, etnografická zbierka a dokumenty hámorníckej výroby. Pre turistov, záujemcov o históriu z ostatných častí Slovenska však platí, že na túto pamiatku sa treba vyslovene pripraviť. Dohodnite si dopredu čas, kedy prídete, aby vám zabezpečili výklad. Spravia to veľmi radi, o čom sme sa presvedčili počas našej návštevy.
Po tom, ako som prešla bránou, upúta moju pozornosť „akási“ drevená stavba na dvore. Môj sprievodca ma upozorňuje, že práve to je ten hámor. „Presnejšie, je to replika hámra, pričom niektoré veci sme odkúpili priamo od hámorníkov, teda od ľudí, ktorí robili v hámri. Takže všetko je originál. Ale musím upozorniť na dôležitú vec – tento hámor, stojí na takom mieste, kde by hámor nikdy nemohol fungovať. Každý hámor musí mať svoj vlastný tajch – teda vodnú nádrž, do ktorej priteká voda,“ vysvetľuje pán Peter Böhm, lektor a správca múzea.
Hutníci z Nemecka
Voda je pre hámor nesmierne dôležitá. Práve prúd vody cielene prichádzajúci do hámra a ciele púšťaný, poháňa veľké kladivo, ktorým sa kul kov na výrobu poľnohospodárskeho náradia. Kladivo sa po nemecky povie hammer, od toho sa odvodil dnes poslovenčený názov hámor. Musíme vysvetliť, že hámre stavali nemeckí prisťahovalci, presnejšie z belgicko-holandsko-nemeckého pohraničia, ktorí už v stredoveku prišli do Medzeva. Usídlili sa tu a venovali sa svojej profesii dlhé roky. Prvá nemecká osada – dedinka v horách – dörfer, o ktorej historici vedia, sa datuje do roku 1272. Prvý hámor tu bol dokončený a začal fungovať v roku 1376, po druhej vlne osídlenia Medzeva kolonistami. Práve vtedy prichádzajú odborníci, ktorí vedia konštruovať a stavať hámre poháňané vodným kolesom.
Dvesto úderov za minútu
Vraciame sa však späť k technickej pamiatke. „Voda z tajchu prúdila do dreveného žľabu, čo sa volalo vodný náhon. Koncom 19. storočia drevo nahradili kovové rúry. Cez vodný náhon voda tiekla na koleso, aké poznáme z vodných mlynov. To sa rozkrútilo a cez ozubené prevody sa pohyb prenášal na obrovitánske kladivo. Podľa toho, aké množstvo vody sa vpustilo, takú rýchlosť otáčok dosahovalo koleso. Keď bol dobre zoradený celý tento technický aparát, kladivo dosahovalo až 200 úderov za minútu,“ vysvetľuje náš sprievodca.
Motyka s monogramom
Veľmi dôležitou súčasťou hámra bola aj kováčska vyhňa – murované kováčske ohniská. V žeravých uhlíkoch – najprv sa používalo drevené uhlie, neskôr koks – sa už konkrétny kus železa, z ktorého sa vyrobila napríklad motyka, rozžeravilo, aby sa dalo opracovať. „Každý nástroj sa vyrábal z jedného kusa železa. Kováč ho musel pekne vyformovať, tiež „zakružiť“ teda vytvoriť priestor na drevenú rúčku a napokon ostrihať okraje. Kováči si do svojho výrobku vrazili svoju značku, väčšinou to bol monogram majstra. Takto mohli zákazníci, takpovediac, reklamovať chybný výrobok. Podľa monogramu mu vedeli dokázať, že chybný kus je od neho,“ konštatuje Peter Böhm.
Svetoví exportéri
No, takých reklamácií asi nebolo veľa. Tunajšie výrobky mali dobrý cveng, boli veľmi kvalitné. „Poľnohospodárske náradie z medzevských hámrov – rýle, motyky, kosy, podkovy, lopaty, krompáče, sekery a reťaze putovali do celého vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. V roku 1870 v Medzeve pracovalo až 109 hámrov, boli umiestnené v jedenástich dolinách pozdĺž riek, predovšetkým na rieke Bodva. V hámroch dovedna pracovalo až päťsto ľudí a všetci sa dokázali uživiť. Výrobky smerovali aj do Južnej Ameriky, do Afriky ako aj na blízky východ. Medzevskí kováči sa zúčastňovali rôznych výstav a najväčšiu výstavu mali v Tel Avive, v Palestíne. Bolo to v roku 1936 a získali vtedy Zlatú medailu a diplom na znak uznania,“ uvádza náš lektor.
Mená a mantáčtina ako dôkaz
„Dodnes tu máme nemecké mená, nemecké priezviská, ktoré dokazujú, že tu žijú potomkovia Nemcov. Napríklad Gedeon, Antl, Bröstol, Böhm, Göbl. Nesmieme zabudnúť, že aj Schuster je nemecké meno. A čo je dôležité – je tu ešte mantáčtina. Je to nemčina, s ktorou sem prišli kolonisti – teda stredoveká nemčina. Keďže tu žili v izolácii, tá ich mantácka nemčina sa nevyvíjala. V Nemecku sa jazyk ďalej vyvíjal. Mnohí starí ľudia vedeli po mantácky veľmi dobre. Dnes ju používame oveľa menej ako v minulosti. Dostáva sa do úzadia, pretože mládež sa už učí po anglicky a mantáčtina už nie je taká potrebná,“ konštatuje pán Böhm.
