Aktívny a naplnený život vystriedali dni plné obáv. Moderátorka Andrea Poláčková dostala mozgové krvácanie a nastal doslova boj o život. Pomoc prišla v hodine dvanástej. „Zavolať si sanitku bolo jedno z najlepších rozhodnutí v živote, ktoré sme s manželom spravili. Chcela by som apelovať na nás, aby sme si vážili slovenských zdravotníkov. Aby sme ich motivovali k tomu, aby tu zostali a mali chuť u nás pracovať,“ tvrdí Andrea.
Obľúbená moderátorka, ktorá mala rozhlasovú reláciu Hosť Andrey Poláčkovej sa tešila na prvé dieťa. Ako to už býva, kolotoč života sa vie niekedy poriadne roztočiť. Aj do nežiadúcich strán.
Materstvo ma zomlelo
Andrea sa stala prvýkrát mamou až vo vyššom veku. Očakávania, ktoré budúce matky prirodzene mávajú, sa nenaplnili a moderátorka cítila narastajúcu frustráciu. „Musím povedať, že tehotenstvo aj pôrod neboli nič oproti tomu, čo prišlo potom. Moje predstavy o tom, ako si budem užívať materskú sa nestretli s realitou a bolo to pre mňa naozaj náročné obdobie. Pridala sa k tomu aj prirodzená únava z ponocovania, milión otáznikov, či som dobrou matkou, neustále som hľadala samu seba. Nemala som pocit, že moja identita bola iba v mamičkovaní, mala som potrebu psychohygieny a sebarealizácie, ale nevedela som sa odraziť. Uvedomovala som si svoje limity a možnosti v tom časovom období.“
Aby toho nemala na pleciach málo, začiatkom roka pochovali otca a keď sa už aj chcela vrátiť do práce, zistila, že v rozhlase s ňou nerátajú. Mladá žena cítila obrovské vypätie a stres. Všetko sa v nej hromadilo a nevedela ako zo začarovaného kruhu von. Až prišiel obrovský varovný prst.
Hej dievča, zastav sa!
Telo na Andreine psychické prežívanie zareagovalo po svojom. Mama malého Jolinka si od materských povinností odskočila do posilňovne, kde ju pri cvičení začala príšerne bolieť hlava. „Robila som ľahké brušné cviky, pri ktorých som zadržiavala na pár sekúnd dych. Keď som sa posadila, zrazu som mala pocit, že mi hlava od bolesti exploduje. Tak som na chvíľočku vyšla von, že možno ešte čerstvý vzduch mi urobí dobre, ale to sa nestalo,“ spomína si na prvé sekundy. Následne na toalete zvracala.
Ak by to podcenila s tým, že veď to rozchodí, všetko mohlo byť inak. Mala veľké šťastie v nešťastí. Nastalo vnútrolebečné krvácanie. Išlo o krvácanie do mozgových obalov, pri ktorom nemusí prísť k poškodeniu mozgových štrukúr, to bol aj prípad Andrey. Subarachnoidálne krvácanie pocítila v zátylku. Zdroj krvácania u nej lekári nenašli. Vedia len, že to nebola prasknutá aneuryzma. Ak by Andrea nešla okamžite do nemocnice, mohlo to skončiť tragicky.
Zmeny tlaku pri pohybe tela by mohli spôsobiť vážne následky. „Som vďačná lekárom, že nič nepodcenili a nechali ma od toho momentu ležať. Pán primár Marek Krivošík na Kramároch indikoval vyšetrenie na CT, kde mi zistili malé krvácanie. Jeho slová a tvár si budem pamätať do konca života.“ Ležala dva týždne na JIS na neurológii, potom dva týždne doma. Strávila ich v ľahu, nesmela sa ani len posadiť. Našťastie, jej organizmus je dnes už v normálnom stave. So synčekom vtedy pomáhala rodina. „Až spätne vidím, ako veľmi som mu chýbala. Stokrát denne mi dnes vyzná lásku a uisťuje sa, či som už úplne v poriadku. Všade inde sme nahraditeľní, ale v živote našich najbližších nie. Ak budem mať tendenciu sa rozčuľovať, spomeniem si na tieto slová,“ hovorí dnes už s úsmevom Andrea.
Upozornenie zhora
V ťažkých chvíľach jej dopomohla aj viera. Napriek tomu, že aj v minulosti vnímala koľko milosti jej Pán Boh dáva, cítila sa veľmi zmätene. „Občas som o sebe pochybovala, upadala do nevďačnosti a niekedy som mala pocit, že sa rúham. Zrejme ma Pán Boh chcel nejakým spôsobom upozorniť, že nekonám celkom správne. Počas mojej hospitalizácie som zažila neskutočné momenty božej prítomnosti. Pocítila som nadprirodzené dotyky lásky, kedy som sa iba prirodzene odovzdala. Bolo to skutočne vznešené.“
Smerodajné pre Andreu pri uzdravovaní bolo počúvať doktorov, dôverovať im a Pánu Bohu. Napriek vážnosti situácie sa z toho dostáva bez vážnych následkov. Syn Jozef William chodí do škôlky a tak má Andrea aj pár hodín denne iba pre seba. „Manžela tá situácia veľmi vyplašila. Pomyslenie na to, že by náš vytúžený trojročný syn zostal bez mamy ma desilo a zároveň motivovalo bojovať a držať sa mentálne pokope. Manžel sa o nás skvele stará a ťahá našu rodinu. Ja sa na oplátku snažím držať nás pokope, aby doma stále tlel ohník pohody. To sú tie dôležité veci a dnes to už viem.“
Čas na sebareflexiu
Typ subarachnoidálneho krvácania, pri ktorom nie je známy zdroj, sa objavuje u 5-10% pacientov. Ak sa vyliečia, vedia fungovať samostatne tak, ako pred ochorením. Počas pobytu v nemocnici Andreu silno bolievala hlava, ani niekoľko analgetík denne nedokázalo bolesť úplne potlačiť. Najviac trpela pri kýchnutí alebo zakašlaní. V súčasnosti je situácia neporovnateľne lepšia a za to vďačí nášmu zdravotníctvu.
„Slovenskí zdravotníci sú ako svätá rodina, oni pracujú v podmienkach miestami ako v maštali, ale ich odhodlanie, profesionalita a vernosť povolaniu je obdivuhodná. Za tých pár dní, čo som videla, chcem povedať, že scenáristi nemocničných seriálov vôbec nepreháňajú, ono sa to tak naozaj deje aj v skutočnosti. Oni nemajú čas ani na pohár vody. Pre mňa to bolo miestami neuveriteľné. Veľa som toho zažila aj na JIS-ke a naozaj dávam klobúk dole pred každým jedným zo zdravotníkov. Máme veľa mladých lekárov, ktorí sú fantastickí. Sú ľudskí a šikovní. Bola by veľká škoda ak by odišli, stratili by sme ako národ veľa. Sú to ľudia na správnom mieste. Berú svoje poslanie ako misiu a to si treba vážiť.“
Andrea nevie aký dlhý život má ešte pred sebou, ale uvedomuje si, že dôležitejšie je to, ako ho prežije. Verí na druhé šance a to, čo sa jej stalo berie ako lekciu. I keď sú fľaky na duši, s ktorými treba pracovať, to, čo si v hlave držíme je len a len na nás: „Dnes je čaša prázdna a je len na mne, ako ju naplním. Budem prehodnocovať aj kariéru a to, kam sa poberiem ďalej. Som pripravená spraviť aj vážny strih. Stres, nervozita, hnev a nedôvera v život prinášajú iba jediné. Negatívnu energiu, ktorá vie kulminovať v tele aj duši. Šetrím sa, a som rada, že sa postupne vraciam k bežným povinnostiam. Cítim ako sa mi každý deň vracia sila,“ zakončuje s nádejou statočná moderátorka.
