Priniesť človečinu medzi ľudí, navnímať ju a posúvať ďalej je v súčasnosti malý zázrak. Stanislav Štepka to odhodlane a s úprimným úsmevom robí už 80 rokov. Jeho Radošinské naivné divadlo je nákazlivé.
Výrok „Málo je medzi ľuďmi človekov“ sa už etabloval do mnohých domácností. Čím Radošinské naivné divadlo (RND) poľudšťuje? Ako to vnímate spätne?
Túto vetu povedala v mojej hre Človečina matka deťom v naivnej predstave, že ňou na niečo upozorní či zmení v ich čudnej rodine. Hru som písal v roku 1971, keď naokolo zavládla po dubčekovskej naivnej nádeji tvrdá a desivá tzv. spoločenská normalizácia. Mimochodom, už viac ako päťdesiat rokov uvažujem, aké výsledky sme vo všeobecnosti dosiahli v poľudšťovaní. Asi to nie sú veľmi povzbudivé správy.
Medzi aspektami, ktoré robia človeka vnímavejším patrí aj kultúra a divadlo. Čo okrem nich robí vnímavejším vás?
Vo veľkom pribudlo novodobých digitálnych, v podstate kolotočiarskych atrakcií, mladí komunikujú cez mobily, raperi sa rozbehli glosovať súčasnosť, hluk zabíja ticho, pribúda hovorcov, ktorých však nikto nechce počúvať… Som človek, ktorý rád počúva. No žiaľ, často nemám čo.
Oslávili ste krásny vek, 80 rokov. Ste dôkazom toho, že kreatívny proces nie je obmedzený vekom. Premýšľali ste niekedy nad tým, že pracovne skončíte a budete už len leňošiť a zbierať ovocie, alebo vám to ani nenapadlo?
No vidíte, aj na to by som mal pomýšľať, teda len tak niekde sedieť, či kŕmiť na lavičke holuby a čakať na dôchodok. Nezišlo mi to na um. A viete prečo? Náš manažér v divadle pracuje na pláne vystúpení na celú sezónu, takže už teraz viem, čo ma čaká koncom júna 2025. Dá sa leňošiť?
Tak sa máme na čo tešiť. Aká bola oslava v rodnej Radošine?
Veľmi príjemná, lebo to nebola oslava, ale kamarátske stretnutie ľudí najbližšieho druhu. Radošinský starosta Bohuš Bartošek ma najprv pozval na obecný úrad, kde som dostal čestné občianstvo a pamätné medaily, a kde som sa pred poslancami rozhovoril o mojom celoživotnom vzťahu k Radošine. Večer sa v záhrade pri pôvodnom divadielku RND pričinením skvelého miestneho súboru Hlavina spomínalo, objímalo, spievalo, tancovalo, jedli sa dobré jedlá a pili skvelé radošinské vína, náš vnuk Šimon recitoval moju básničku a vnučka tancovala za sprievodu folkloristov zo súboru Rozvadžan z Trenčianskych Stankoviec, nečakane sa tu objavili aj hudobníci z kapely Lux, ktorí účinkovali v prvej hre RND Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z (1963) Ľudovít Machovič a Gustáv Gálik či Ria Kolembusová, nezabudnuteľná Mariška Pataky v Alžbete Hroznej… Všetko bolo, ako malo byť.
Čo by 80-ročný Štepka poradil 20-ročnému?
Možno by som neradil. Ale ak by sa dorastenec na niečo spýtal, rád mu odpoviem. Lenže dnešní mladí sa nepýtajú, tí si všetko v mobiloch radšej sami vyguglia…
Je niečo, čo by ste si radi dopriali, ak by to bolo možné?
Aby sa ľudia viac usmievali. Kedysi sme sa hnevali na predavačky, že sa v predajni či pri pokladni neusmievajú. Odpoveď vtedy znela: Skúste sa za takú mzdu usmievať. Neviem, aké platy majú dnes, ale neusmievajú sa, mnohé ani nie sú zdvorilé. Ale neusmievajú sa ani naši politici. Videli ste ich niekedy na tlačovej konferencii, ako niečo vtipne oznamujú a s úsmevom? Sú to tragické a skoro vždy nepríjemné správy zachmúrených a mrzutých ľudí. Niektorých evidentne úsmev bolí.
Za čo ste v živote najviac vďačný?
Stretol som v živote veľa šikovných ľudí, od ktorých som sa všeličo naučil a som im za to vďačný. Mám výbornú rodinu, ktorá roky toleruje – napríklad – že počas roka hrám vyše dvesto predstavení a často cestujem po republike. Mám v divadle na javisku, ale aj v zákulisí výborných partnerov a ešte viac kamarátov, s ktorými je pasia pracovať i žiť.
Čo vás v súčasností teší a čo vás desí?
Desia ma zlé správy o neďalekej vojne, tlejúcich vojnách vo svete a o blížiacej sa apokalypse našej planéty, nedobré predstavy o desivých možnostiach zneužitia umelej inteligencie. Ale aj všeobecná prítomnosť politických hochštaplerov, kybernetických dobrodruhov, tyranov, diktátorov a im podobných zloduchov.
RND je s nami už 61 rokov. Podarilo sa mu udržať latku kvality veľmi vysoko. Čomu prisudzujete úspech divadla?
Držali sme sa svojho kopyta, nehrali sme sa na nikoho iného, druhého či tretieho. To sú už desaťročia tri či štyri známe poznávacie znaky nášho divadla: ľudské príbehy, humor, nárečie a pesničky. Pre niekoho málo. Pre nás všetko. Vyskúšali sme si to divadelné fungovanie na našich sedemdesiatich pôvodných tituloch a tisíckach predstavení. Nám to s divákmi funguje.
Jedným z hlavných poznávacích znakov vášho divadla je aj radošinské nárečie. Prečo stále vyžadujeme neustálu podporu a bažíme po pochvale?
Radošinské nárečie je peknou a vtipnou možnosťou vyjadriť sa na Slovensku, ale predtým aj v Česku, skoro univerzálnou rečou. Je v ňom čosi z moravských nárečí, samozrejme, veľa zo spisovného jazyka, teda z každého rožka troška. A je v ňom, ako v každom nárečí, ľudový vtip. Párkrát sa nám pritrafilo, že v niektorej hre dialekt chýbal, a to, verte, dvakrát nepotešilo našich divákov. Nárečie v našom divadle je príjemná vôňa dedinskej kuchyne krátko pred obedom.
Čím to podľa vás je, že ako národ máme veľký problém sa hrdo a so zdravým sebavedomím hlásiť k tomu, čo nám je najbližšie? Práve skúšate vašu staršiu hru Ako sme sa hľadali, v nej je táto téma krásne rozvinutá.
Chceme ju uviesť preto, lebo cítime naliehavú potrebu ju práve v tomto spoločenskom období znovu uviesť. Je to hra o hľadaní našej slovenskej národnej cesty. Kto sme, čo sme a kam ideme. V hre putujeme po Slovensku od šestnásteho storočia po dvadsiate a stretáme cestou národ a jeho predstaviteľov, teda tých, čo pre náš národ niečo veľké vytvorili… Poznáme ich? Vieme o nich? Priveľmi nevieme a mnohých z nás to tuším ani nezaujíma, ba niekedy sa tvárime, že pamäť je nám na prekážku. V hre si s divákmi aj pomocou humoru a piesní vtipne preskúšame vedomosti a ustatú pamäť.
Hráte približne dvadsať predstavení mesačne, ako sa udržujete vo forme? Psychicky aj fyzicky?
Dá sa to, ak sú tie predstavenia vypredané. S tým sa pravidelne stretáme. Potom sa tešíte už iba na večerné stretnutia s divákmi. A ak im máme čo predstavením povedať, sme spokojní. Potom to viac než s nadhľadom zvládneme nielen psychicky, ale aj fyzicky. Okrem toho, je za tým všetkým náš šesťdesiatročný tréning.
Divadlo sa dožilo sedemdesiatich autorských premiér a vyše jedenásťtisíc repríz po Slovensku, Česku, Kanade, USA, v Nemecku, Taliansku, Rusku, Rakúsku, Srbsku, vo Veľkej Británii, Austrálii… S akými snami ste ho ako devätnásťročný zakladali a ako na úspech nazeráte dnes?
Krajanka pani Kolníková mi raz povedala: „Panebože, Stanko, keby sme sa s tým naším dyvallom ráz dostali aspon do Topolčán, to by bolo…!“ No vidíte, začali sme hrávať všade, aj v Bratislave, Prahe, no v Topoľčanoch sme mali od komunistov roky zákaz… Veľmi som túžil po takom divadle, do akého by som aj rád chodil. Ak sa mi to podarilo, nehanbím sa za to a som rád.
Inteligentný humor je veľký dar. Potrebujete sa obkolesovať vo vašom voľnom čase priateľmi a zdieľať spolu zážitky, alebo si vystačíte sám vo svojom tichu?
Rád počúvam príbehy a nemám rád vtipy, hoci aj mnohí moji priatelia radi začínajú reč tým známym úslovím: A ten si počul? Dokázal som hodiny počúvať v krčme chlapov rozprávať ich zemité príbehy zo života, v ktorých sa to vážne až tragické nejako šikovne miesilo s tým veselým a vždy to nakoniec bolo o živote. O tom rád píšem.
Váš syn Juraj sa hercom nestal, ale pripravuje film o generálovi Golianovi – mužovi, ktorý odštartoval Slovenské národné povstanie (SNP). Máte podobný cit na témy, ktoré by bolo dobre a potrebné spracovať?
Téma Slovenského národného povstania v Jurajovi rezonuje už dávnejšie, o Povstaní nakrútil dva výborné filmy. Okolo životného a vojenského príbehu veľkej osobnosti SNP generála Goliana už chodí roky. Túži ho na plátne predstaviť ako veľkú a jedinečnú osobnosť nášho národa. No už aj dlho o tom presviedča tých, čo by mu mali pomôcť pri vzniku filmu… Ja nachádzam témy trochu inde. A niekedy témy zase nachádzajú mňa.
Necelé štyri roky ste boli učiteľom v obci Bojná, neskôr redaktorom v Učiteľských novinách a aj v redakcii zábavy v Československom rozhlase. Ste dnes šťastný z toho, čo ste profesne so dvojím divadlom dokázali?
Trochu sa to nahlas bojím povedať, ale poviem: som trochu šťastný. Šťastný som z dennodennej peknej spoločnej práce so súborom, z mojej rodiny. Napríklad aj z takého okamihu, aký sa vyskytol na záhradnej slávnosti 26. júla: keď môj malý vnuk Šimon recitoval moju básničku a nato ešte aj s malou sestrou s chuťou tancovali. Priznám sa: starcovi sa tlačila do oka slza…
