Herec, moderátor a zabávač Števo Skrúcaný sa po dlhšej pauze vracia na televízne obrazovky. Čo sa nezmenilo, je jeho typický chlapčenský úsmev. V rozhovore prezrádza, ako vníma svoju novú hereckú výzvu a zamýšľa sa nad tým, ako sa zmenila spoločnosť i humor, ktorý je pre neho neoddeliteľnou súčasťou života.
Dlhšie sme vás v televízii nevideli. V seriáli Sľub stvárňujete vplyvného predsedu Miestneho národného výboru (MNV), Štefana Valenta. Aký bol pre vás návrat na obrazovku?
Áno, je pravda, že od Paneláku, ktorý bol komediálny, som nehral žiadnu dramatickú postavu. Bolo to pre mňa celkom príjemným prekvapením, keď ma oslovili. A dokonca som bola celkom rád, že hrám v podstate negatívnu postavu. Hrám predstaviteľa režimu, ktorý vtedy „fungoval“. Myslím si, seriál má veľmi dobre napísaný scenár. Aj jednotlivé obrazy sú vygradované, každý má silnú pointu. A stále držia diváka v strehu. Keď je čo hrať, tak netreba vlastne nič, iba sa naučiť písmenka a povedať ich podľa možností prirodzene.
Okrem scenára vás oslovilo ešte aj niečo iné?
Keď som sa dozvedel, že moju manželku bude hrať Evka Pavlíková, čo je moja spolužiačka, a výborná herečka, naozaj som sa potešil. Tento seriál je úžasný v tom, že nám dáva nahliadnúť do rokov nie až tak dávno minulých, kedy sa žilo úplne iným spôsobom, žilo sa v pretvárke, klamstve, to, čo sa povedalo doma sa nemohlo povedať mimo domu. Iné sa hovorilo doma a iné sa hovorilo za dverami bytu.
Bola to doba pokrivená na viaceré smery, načo občas zabúdame, alebo si to nechceme pamätať.
Dokonca badám veľké nebezpečie, že sa na ňu začína nostalgicky spomínať. Niečo v zmysle, že všetko bolo dobré a úžasné a slnečné a medziľudské vzťahy boli v pohode a super. Je dobré si pripomínať aj zvrátenosť tej doby, lebo sa obávam, že trošku koketujeme s jej návratom. A o to väčší zmysel má tento seriál.
A ako si vy spomínate na osemdesiate roky? V akom životnom období ste sa nachádzali?
Ja mám práve veľmi veľa dôvodov na spomenkový optimizmus a preto sa mu bránim. Osemdesiaté roky boli možno najkrajšie roky môjho života. Načo som siahol, to sa darilo. Prijali ma na Vysokú školu muzických umení, navstúpil som, okamžite som dostal hlavnú úlohu v prvej slovenskej filmovej rozprávke. Odpremierovali sme Fujarovú šou, ktorá mala v tom čase divácky porovnatelný úspech s Na skle maľované. Žil som svoj „diskopríbeh“ (smiech).
Z divadelných dosiek Vás neskôr odfúklo do šoubiznisu. Kvôli čomu?
Tento svet sa mi zdal možno trošku priamočiarejší. Viete, v herectve to bol beh na dlhé trate. Seriály sú trošku výnimka, tie môžu z neznámeho chlapca alebo dievčaťa spraviť za tri týždne celoslovenskú „celebritu“. Ale v tom čase sa takéto denné seriály nevysielali. Vtedy sa hrali pondelkové inscenácie, v ktorých hrali naozaj špičky slovenského divadelného života. Prepracovať sa tam bolo oveľa zložitejšie, ako dnes. A tak ma zlákal šoubiznis, ktorý bol priamočiarejší a ešte aj biznisovo zaujímavejší.
Našli ste sa v ňom?
V podstate som s tou cestou spokojný, ale musím priznať, že z času na čas mávam silný herecko-divadelný absťák. Predsa len je to moje pôvodné povolanie. Mám naň certifikát, ukončenú divadelnú fakultu, odbor herectvo. Som rád, že si to môžem aspoň občas zopakovať.
Aký sľub by ste nikdy nevedeli dať?
So sľubmi to býva ošemetné. Určite by som nedával nesplniteľné sľuby. Keď niečo slúbim, tak sa to snažím aj dodržať. A keď je to pre mňa ťažké, tak to nesľubujem. Ja sám v sebe niekedy neviem dodržať svoj sľub, preto žiadne nedávam, dokonca ani novoročné predsavzatia. Malo by to byť tak ako za starých dobrých čias, že podaná ruka a sľub je viac ako zmluva.
Vidíte, už mám spomienkový optimizmus! (smiech). Ale vážne. Keď niekomu niečo do očí poviete a podáte si ruku, tak to by malo byť záväznejšie ako čokoľvek iné. A tieto staré dobré zvyky sa vytrácajú. Dnes sľubuje kto chce, čo chce a o politike ani nehovoriac. Politici väčšinou sľubujú absolútne nesplniteľné veci, ale bohužiaľ je strašne veľa ľudí, ktorí tomu ešte stále veria.
Máte za sebou farebnú kariéru, ako sa vám darí udržiavať energiu a motiváciu?
Stále ma moja práca baví. Keď idem na akciu, alebo moderovanie eventu, tak v prvom rade sa snažím byť profesionál. Snažím sa vytvoriť pozitívnu náladu spojenú s faktografiou a profesionálitou. A aj keď musím povedať, že už to nie je to, čo to bývalo, lebo je mi veľmi smutno za časmi, keď sme chodievali na takéto vystúpenia spoločne.
S Jarom Filipom, Rasťom Piškom a Mirom Nogom.. Je úplne iné ísť do práce v aute, kde máte takýchto kolegov a ísť do práce sám. Sám si odšoférovať, odrobiť, sám tam prípadne prespať, alebo sadnúť do auta a vratiť sa do Bratislavy. Toto mi veľmi chýba. Vždy som bol kolektívny hráč a napriek tomu, že som sa o to snažil celý život, nakoniec to vychádza tak, že do roboty chodím sám a to mi je veľmi ľúto.
Potom častokrát človek podľahne tomu, že to viac berie ako prácu, než ako zábavu. My sme naše vystúpenia vnímali ako jednu veľkú žúrku s kamarátmi, s ktorými som si rozumel, s ktorými sme si vždy mali čo povedať, s ktorými sa tvorili scenáre počas jazdy v aute. Prípadne večer pri sedení v bare boli napísané ďalšie 3-4 scénáre.
Pracovali ste veľmi prírodzene a autenticky bez toho, aby ste sa do toho tlačili, tak?
Áno,presne tak, nebolo to nejaké sedenie nad papiermi, dávali sme fóriky len tak, ako sme žili a zrazu bolo toľko námetov, že sme nevedeli čo s nimi. Bolo to úplne spontánne. Ja dávam srdce do vystúpenia dodnes. Chcem, aby z mojich vystúpení išla hlavne človečina, ale je to úplne iné, keď som sám a keď som s ľuďmi, s ktorými mi je dobre a s ktorými si rozumiem.
Prezraďte čitateľom, že vás predsa len uvidia s kolegami na jednom javisku..
S Mirkom Nogom by sme mali začiatkom leta tohto roku odpremiérovať výber našich najlepších pesničiek a scénok v kultúrnych domoch po Slovensku.
„Keď niekomu niečo do očí poviete a podáte si ruku, tak to by malo byť záväznejšie ako čokoľvek iné. A tieto staré dobré zvyky sa vytrácajú. Dnes sľubuje kto chce, čo chce a o politike ani nehovoriac.“
Aký význam má pre vás humor? Pomáha vám aj v súkromí riešiť náročné situácie?
Pre mňa je humor životná filozofia. Neviem byť na javisku veselý a doma úplne smutný. Pán Milan Lasica v súkromí nebol človek, ktorý by bol extrémne ukecaný. Vážil slova, ale keď niečo povedal, tak to malo buď hlbokú myšlienku, alebo silný humor.
Častokrát oboje v jednom. Myslím si, že bez humoru je život oveľa náročnejší. Humor je jediný katalyzátor, s ktorým dokážem existovať v tomto svete. V momente, ak sa niekto začne bárať smrteľne vážne a zaoberá sa hlavne sebou, tak to je koniec. Stačí si zapnúť správy a vidíte tam plejádu takých ľudí.
Zmenil sa podľa vás humor a zábava na Slovensku za posledné roky? Ako vnímate súčasné trendy?
Bohužiaľ humor sa zmenil. Určuje nám ho televizný divák. Čo sa páči divákovi, tak to sa vysiela. Kedysi humor tvorili humoristi. Častokrát to boli vzdelaní filozofi. Robiť dobrý humor je veľké umenie. A títo vzdelaní ľudia inšpirovali divákom k tomu, aby rozmýšľali nad tým, čo im hovoria.
Kultivovali humorom naše životy. Dnes naopak väčšinový divák nutí tvorcov robiť humor, ktorý sa bude masovo páčiť. Pán Verich mal na to krásnu vetu: „To je blbý, to se bude líbit.“ Obávam sa, že keby dnes začínali páni ako Lasica a Satinský, tak by ľudia povedali, že nechápu, o čom rozprávajú.
„Seriál Sľub je úžasný v tom, že nám dáva nahliadnúť do rokov nie až tak dávno minulých, kedy sa žilo úplne iným spôsobom, žilo sa v pretvárke, klamstve, to, čo sa povedalo doma sa nemohlo povedať mimo domu.“
V čom tkvie to tajomstvo? Však ľudia sú plus mínus rovnakí v každej dobe.
Vtedy boli interaktívne zapájani do procesu. Hovorili sa fóry medzi riadkami. Naplno sa nemohlo, tak sa to schovávalo do inotajov, ktoré si divák musel sám rozlúsknúť. Stano Radič vždy hovoril, že najlepší humor je ako zabalený cukrik. Je výborný, ale divák si ten cukrik musí sám odbaliť. Ideálne je, keď divák je zároveň nielen konzument, ale aj „spolutvorca“. Veci si domýšľa a baví ho takto spolupracovať.
Ako vás zmenilo otcovstvo? Máte štyri deti. Aké hodnoty sa snažíte odovzdať svojim deťom?
Snažím sa z nich vychovať normálnych, slušných, čestných a rovných ľudí. Niekedy s hrôzou zistiujem, že v dnešných časoch je to skoro až handicap. Ale nedá mi to inak. Som tak vychovaný a snažím sa tak vychovať všetky moje deti.
A darí sa vám to?
Mám pocit, že áno. Niekedy mám o nich aj obavy, aby ich slušnosť a čestnosť nebola braná ako slabosť. V posledných rokoch to na Slovensku tak býva. To je podľa mňa cesta do pekla.
Vaša manželka Erika je tiež verejne známa osobnosť. Ako si navzájom pomáhate a podporujete sa?
S prvým s kým sa poradím je vždy Erika. Mám pocit, že aj ona to má tak so mnou. Je skvelé, že robíme v rovnakom odvetví, ale každý niečo úplne iné. Veľa vecí si nemusíme vysvetľovať. Je nám to jednoducho jasné. A na väčšinu vecí máme aj rovnaký názor. Po tejto stránke je to výhoda. Ak by som jej mal vysvetľovať ako to funguje v tejto branži, to by bolo komplikovanejšie. Všetko je tak, ako má byť.
Mnohých ste prekvapili vašou najmladšou dcérkou, ktorá bude mať v máji 5 rokov. Aké je byť otcom vo vyššom veku?
Samozrejme človek má isté obavy, ale na druhej strane je to úžasný pocit. Ella nám dáva nový zmysel života. Máme parťáčika, ktorý je rovnocenný člen rodiny. Dokonca mám pocit, že tým, ako vyrastá so staršími ľuďmi, tak hrozne rýchlo chápe. Je veľmi bystrá a trošku sa bojím, aby mentálne o pár rokov nepredbehla svojich rovesníkov. To tiež nie je úplne ideálne.
Myslíte si, že vám Ella pomáha zvládať lepšie aj nástrahy súčasnosti?
Ak by sme ju nemali, tak by som zrejme chodil s kamarátmi na pivo a nadával by som na futbal a politiku. Určite by som sa už neflákal po diskotékach, ale Ella nám vyplní plnohodnotne deň a cítim sa pri nej skvele. Mám mnoho kolegov, ktorí trávia čas v kaviarňach, to je samozrejme fajn tráviť čas s kamarátmi, ktorí si majú čo povedať, ale pre mňa je starostlivosť o ňu oveľa zmysluplnejšia.
foto: TV Markíza, archív Š.S.
