Život prináša rôzne situácie. Nad niektorými sa zasmejeme, iné nám vtlačia slzy do očí a sú aj také, ktoré dokážu človeka zlomiť. Herec a riaditeľ divadla Aréna Juraj Kukura sa však dokázal otočiť k slnku a kultivuje cez svoje umenie spoločnosť aj naďalej. „Stratil som svoju rodnú zem a rodičov. Nemohol som byť pri mojej mame, keď zomierala a nemohol som sa zúčastniť ani jej pohrebu. Získal som však lásku k umeniu, ktorá vo mne denne pretrváva a tá ma poháňa aj naďalej.“
Stretávame sa pred chodníkom slávy v Bratislave, kde ste dostali dlaždicu za celoživotný prínos slovenskej kultúre. Ako sa pozeráte na svoju umeleckú dráhu? Naplnili sa vaše profesné očakávania?
Dostať dlaždicu je pre mňa veľkou poctou. Každá cena, ktorú človek dostane, je krásna. V divadle DPOH som roky hrával a mám z toho úprimnú radosť. Dnešné časy sú známe tým, že zabúdame na minulosť. Nielenže zabúdame, ale dokonca robíme za ňou hrubé čiary. Niekedy mám taký pocit, že si nepripúšťame minulosť kvôli tomu, že je konkurenciou prítomnosti. Pokiaľ nevyzdvihneme tých pred nami, zažiarime samy, avšak ak poukážeme na ich silu a veľkú profesionalitu, tá naša sa môže zatieniť.
Vaša zahraničná herecká činnosť je vskutku bohatá, zožali ste veľké úspechy v Nemecku (pozn. red. v divadlách Münchner Kammerspiele v Mníchove, neskôr v Schauspielhause v Hamburgu), nakrúcali ste v 32 mimoeurópskych štátoch, a na Slovensku sa o tom takmer nehovorí. Prečo je to tak podľa vás?
Dokonca aj divadelný ústav odmietol zmapovať moju zahraničnú robotu, vraj to nie je v ich náplni. Dá sa na to pozerať tak, že bolo mojou nevýhodou, že som hral v Schauspielhause v Hamburgu a nie v Spišskej novej vsi. Pretože vtedy by to zaznamenali.
Ako ste sa s tým každodenne naučili existovať?
Stále to skúšam, to je život, prináša kadečo.
Pričom váš úspech je vskutku inšpiratívny. Boli ste členom činohry Slovenského národného divadla (SND) a vašu fotografiu videl slávny režisér Peter Sadek. Prišiel sa na vás pozrieť na Revízora a obsadil vás do hlavnej postavy románu Hurá, my ešte žijeme.
Bol to fantastický režisér, dostať sa vôbec k nemu bolo pre mnohých nepredstaviteľné. Ja som ani nevedel o čo ide, že môže vôbec niekto mať také postavenie. Po mojom boku hrali v tých časoch najslávnejší nemeckí herci, ktorých som ja ani veľmi dobre nepoznal. Vďaka mojim úspechom sa v našej krajine o mne šírili neustále dohady, ako sa v Nemecku živím pornom, pašujem krv a podobne. Podľa niektorých ľudí som zrádzal socialistickú kultúru. Vrátil som sa domov, dostal zákaz účinkovať v televízii a podobné reštrikcie. Pre mňa nastala temná doba.
Ako ste sa vtedy bránili?
Šiel som za vtedajším ministrom kultúry Miroslavom Válkom a opísal som mu moju každodennú realitu. Pamätám si, ako som mu hovoril, že nemôžem ísť ani natankovať na pumpu. Viete, čo mi odpovedal?
Prezraďte..
Aby mi natankoval niekto iný. To bolo podľa neho riešením situácie.
Vaše peripetie pokračovali. V roku 1984 počas nakrúcania filmu Via Mala v zahraničí ste boli v bývalom Československu odsúdený na 3,5 roka väzenia za opustenie republiky a bol vám zabavený majetok.
Viem si predstaviť, že pre dnešných mladých ľudí je to neuveriteľné, ale v tom období som ani nemohol uzavrieť pracovnú dohodu so zahraničným partnerom (v tomto prípade šlo o veľkú televíznu spoločnosť Bavaria). Musel to uzavrieť Film export, zahraničný partner zaplatil im a oni mi vyplatili bony. Vtedajší riaditeľ Slovenskej televízie Jaroslav Hnilický za mnou vycestoval a povedal mi, že je všetko v poriadku a dohoda prebehla. Vraj mi predĺžia výjazdnú doložku a budem môcť dotočiť film. Natáčal som ďalej v Bad Gasteine a jedného dňa, pamätám si to ako dnes, prišiel producent s doporučenám listom. Potešil som sa, že ide o sľúbenú výjazdnú doložku. A stálo tam: V mene republiky ste odsúdený na 3,5 roka väzenia a zabavenie celého majetku. Stál som na kopci a rozmýšľal som, kde budem po skončení natáčania spať. Mal som so sebou manželku Táňu a syna Filipa. Prespávali sme tri týždne u hercov. Najabsurdnejšie na tom je, že aj moja výplata ďalších natáčacích dní šla Film exportu, mne nevyplatili nič. Vtedy som stratil svoju rodnú zem a rodičov. Nemohol som byť pri mojej mame, keď zomierala a nemohol som sa zúčastniť ani jej pohrebu. Odišla bez rozlúčky. Zabavili mi byt, nemám fotografie z detstva, zo svadby, syna, keď bol malý. Stratil som minulosť.
Našli ste po týchto skúsenostiach cestu späť k rodnej vlasti?
Áno, na základe mojich životných skúseností vidím širšie súvislosti. Ako ste spomínali, nakrúcal som jeden seriál, ktorého každá séria sa odohrávala v mimoeurópskej krajine. Prežil som vždy tri týždne v 32 krajinách a videl som, čo je naozajstná chudoba. Mám k nej silný vzťah. Natáčal som v Rio de Janeiro v slamoch a v iných častiach sveta. Je mi ľúto, že si niektoré veci na Slovensku nevážime a považujeme ich za samozrejmosť. Máme tu všetko, čo nám treba. Vrátane krásnej prírody. Ja nikdy nevyhadzujem jedlo, aj keď sa mi ľudia naokolo smejú. Máme fantastickú vodu, veľké domy a pred nimi autá. Mať neznamená mať viac, ako druhý. Treba byť spokojný s tým, čo máme, nie vtedy, keď mám viac ako ten druhý. Vravia o mne, že som skromný.
Doba je rýchla, všetko sa mení skôr než to niekedy stihneme zaregistrovať. Ako sa pozeráte na dnešnú mladú generáciu? Ako na vás pôsobia?
Veľa starších ľudí sa sťažuje na mladých. Ja si myslím, že sme zlyhali my. Čo sme im nechali? Všade je vojna a ľudia sú rozhádaní. Európska únia je v zlom stave. Nenaučili sme ich, že demokracia nie je prirodzená vec, ale si ju treba vážiť a budovať. Chodiť cez hranice nie je samozrejmosťou. Bola naša povinnosť ich to naučiť a nie sa na nich teraz sťažovať. Pozrite sa v akom stave sme im zanechali svet. Musíme sa každý pozrieť sám na seba. Mladí ľudia robia to, čo považujú za prirodzené a keď ich v škole a doma nenaučíme pokore, tak kde? Vyše 90% ľudí na Slovensku vlastnia svoju nehnuteľnosť, veď to sa vo svete nikde nevidí.
Čo vás robí aktuálne šťastným?
Bol som nedávno v Tatrách a som z nich nadšený. Býval som pri observatóriu a nadchol ma aj kežmarský kostol. Počas mojich cestách po svete som toho dosť videl, ale stále túžim cestovať. Teraz chcem ísť do nového múzea do Egypta a plaviť sa po Níle. Už som raz bol, ale ešte ma to láka. Na Vianoce sa chystám do Ománu.
Vaša pani manželka s ktorou ste spolu vyše 47 rokov zdieľa s vami túto záľubu, alebo by radšej sedela doma?
Práveže Táňa ma volá kade tade.
Váš syn Filip je úspešným vedcom v Anglicku. Ako vnímate jeho kariéru?
Som na neho hrdý. Máme vnučku Elu, ktorá má 10 rokov. Filip bol pol roka na Univerzite Caltech v Kalifornii, kde ho chceli zamestnať, ale vrátil sa na Oxford. Stále niekde prednáša a cestuje. Málo sa vidíme a to mi chýba. To je nevýhoda vydarených detí. Keď máte nevydarené deti, máte ich stále doma, my to máme naopak (úsmev).
Aké je byť Jurajom Kukurom?
Na to by vám najlepšie odpovedal môj syn Filip, ktorý tvrdí, že máme „Kukura bonus“. Lenže on sa skladá z 50% pozitívneho a z 50% negatívneho. Tak to vplýva aj na okolie. Niekedy prídete niekam a ľudia sa k vám postavia po svojom práve kvôli menu. Lenže druhá časť zase nespraví niečo, čo by mohla, z toho istého dôvodu. Vidím, ako ľudia reagujú. Niektorí si spomenú na moje divadelné inscenácie, filmy, televízne filmy, detskú univerzitu a životnú činnosť a iní si povie, že som arogantný a namyslený. Ja sa snažím žiť tu a teraz, viem, že divadlo nie je len pre zábavu a knihy si nekupujú iba bohatí ľudia.
Ste známy tým, že si nedávate servítku pred ústa. Nie je to pre vás výhodou, že idete s čistým štítom?
To si nie som istý či idem, ale herectvo je o vyžarovaní. Talent je ďalšia vec a jedno bez druhého nemôže existovať. Môžete byť talentovaný a na javisku to nič neznamená, pretože na vašich očiach nie je nič vidieť. Divadelné javisko je v očiach. Stáva sa mi, že aj tam, kde ma nepoznajú si zapamätajú, že som tam bol, to úzko súvisí s hereckým povolaním. Človeka pracujúceho na javisku sa musia ľudia všimnúť a zaznamenať aj mimo neho.
17. novembra pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie otvárate zrekonštruované divadlo Aréna premiérou incenácie Nepriateľ ľudu.
Naše divadlo bolo a je zaručene aj pod vplyvom zahraničnej divadelnej kultúry a umenia. Snažíme sa otvárať spoločenské témy, to dokazujeme aj projektom Občiansky cyklus, lámeme tabuizované témy a podobne. Divadlo, ktoré je len na zábavu, nie je podľa mňa divadlom. Máme úspešný letný projekt Detská univerzita, kde je množstvo prednášok a workshopov s docentmi a profesormi. Máme tam vždy plno. Premietame zaujímavé filmy, máme jazzové koncerty, spolupracujeme s Bratislavou v pohybe, budú sa u nás odovzdávať Dosky. Na jar chystáme veľký happening pre celé rodiny. Podpísali sme memorandum o spolupráci s VŠMU aj s VŠVU. Diváci sa majú naozaj na čo tešiť. Máme obrovské spektrum aktivít. Snažíme sa to robiť čo najlepšie, tak ako sa to robí vo svete (úsmev).
