To, že sa Slovenské národné povstanie udržalo proti nemeckej presile dva mesiace, považuje historička Marína Zavacká z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied za obdivuhodný výkon.
„Ste kdesi na strednom Slovensku, zo severu sa na vás hrnie 19. SS divízia Tatra, 86. SS divízia Dirlewanger, od východu Pancierový armádny zbor, z juhu 108. mechanizovaná SS divízia, 4. SS tanková divízia, 18. SS divízia Horst Wessel, 8. pešia divízia, od západu 178. mechanizovaná divízia, 20. SS divízia Schill a okrem toho Pohotovostné oddiely Hlinkových gárd. Vy máte 60-tisíc slabo vyzbrojených vojakov regulárnej armády a 18-tisíc civilistov – partizánov,“ opísala vtedajšiu situáciu povstalcov Zavacká. Povstanie podľa nej viazaním týchto nemeckých síl prispelo k spojeneckému vojnovému úsiliu.
V zahraničnej historickej a vojenskej literatúre je však často SNP v súvislosti s druhou svetovou vojnou spomínané len okrajovo. Dôvodov je podľa Zavackej viac. „Komunistický režim ponúkal po vojne nedôveryhodné verzie povstania, pričom nekomunistické interpretácie sa mocensky potláčali. Stačí spomenúť, ako Štátna bezpečnosť šikanovala historika SNP Jozefa Jablonického. Demokratickí pamätníci v exile si boli vedomí, že písaním môžu dodatočne ohroziť tých, čo ostali doma. Mali aj sťažený prístup k prameňom a navyše im zasa silno konkurovali svojou verziou exiloví ľudáci, ktorí význam povstania popierali, pričom, paradoxne, zveličovali vplyv komunistov naň, aby sa mohli v atmosfére Studenej vojny sami štylizovať za ‚dobrých‘,“ vysvetlila Zavacká.
Povstaniu podľa historičky predchádzala dlhodobá príprava a bolo viac o prihlásení sa k hodnotám ako o pragmatizme v rámci faktu, že Nemecko prehrávalo vojnu.„Organizátori povstania, najmä z vojenských kruhov a z občianskeho odboja, sa prihlásili k demokratickým ideálom medzivojnovej republiky a k jej obnove. Komunisti to mali v tomto smere, teda so vzťahom k demokracii, zložitejšie. Ale o všetkých účastníkoch možno povedať, že išli do akcie, ktorá nemala zďaleka zaručený úspech a išlo v nej o život. Pragmatická úvaha sa očakávala skôr zo strany vedúcich predstaviteľov slovenského štátu, no tí zostali Tretej ríši verní až za Hitlerov hrob,“ povedala Zavacká.
Názory na povstanie sa podľa nej v rámci obyvateľstva líšili, pričom rozhodovali rôzne okolnosti. „Rozdiely možno nájsť na úrovni regiónov, napríklad na územiach priamo zasiahnutých a nezasiahnutých povstaleckými bojmi a aj na úrovni jednotlivcov. Samozrejme, rodiny politických väzňov ho vnímali inak ako arizátori. Ale dojmy sa menili aj v čase, podľa toho, či práve prevládala eufória, alebo beznádej, či sa práve darilo, alebo sa ustupovalo, či človek prišiel o blízkych,“ dodala historička.
