Karneval krýs
Vaša najnovšia kniha Karneval krýs zobrazuje krysy v podobe ľudských podobizní na slovenskej politickej scéne. Krysy vedú medzi sebou vojny, sú pomstychtivé. Kniha nadväzuje na predošlý úspešný román Sezóna potkanov. Námet je to vskutku bohatý a odvážny, ako sa vám písala?
Kniha Sezóna potkanov bola mimoriadne úspešná. Po nej som si povedal, že už budem písať iba povzbudivé a energetické knihy, avšak šialené časy, ktoré momentálne na Slovensku žijeme ma inšpirovali k tomu, aby som to zachytil. Povedal som si, že ak to nespravím, tak si o desať rokov nikto už ani nespomenie, čo sa tu dialo. Inšpiroval ma k tomu bývalý poslanec Bohuš Hanzel, čistý typ rebela, takých mám rád. V knihe nenazývam ľudí pravými menami, no každému je jasné, o koho ide. Sú tam postavy ako Frko či Ivan Kraľovič. Na konci sa dokonca dočkáme nádeje…
A vidíte nádej pre našu malebnú krajinu aj v realite?
Všetko je v rukách občanov-voličov. Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. My sme si ich zvolili. U mňa Igor Matovič skončil už dávnejšie po tom, ako si tajne nahral Radoslava Procházku. Poznám ten pocit, keď ma eštebáci volávali na výsluchy, mal som scvrknutý žalúdok. Neprajem to zažiť nikomu.
Ako a kde hľadáte pravdu vy? Kde by ste ju odporučili hľadať iným?
Každý z nás sa snaží ísť cestou nejakej dokonalosti, nikomu sa síce nepodarí pravdu nájsť, no je veľmi dôležité tou cestou kráčať. Musíte sa vnútorne stíšiť. Vstúpiť do seba, zamýšľať sa. Niekto to nazýva meditáciou, iný modlitbou. Mojím veľkým šťastím je moja manželka, nakoľko som pomerne rebelantský typ, navyše aj pomerne cholerik. Na barikády, tam idem hneď, no potom zistím, že nemá žiadny zmysel neustále ukazovať na druhých.
Áno, lebo to je boj, a tým sa nikdy nič nevyrieši.
Presne ste to pomenovali. Sú bitkári a bojovníci. Bitkár je len zdanlivo bojovník, lebo ten sa bije s inými. A bojovník bojuje so svojimi slabosťami. A to je už iná úroveň. Bitkári poukazujú na iných, to sme my voliči, no všimnite si, že popritom, ako ukazujeme na niekoho iného, tri prsty stále ukazujú na nás. Takže, ak chceme, aby sme sa ako spoločnosť niekam posunuli, najmä západný materialistický svet, musí každý začať sám od seba. Keby sme my občania mali iné hodnoty, museli by ich rešpektovať aj naši politici. Náš západný svet je čisto materiálny, tak ja si ho chodím vyvažovať do východných duchovných krajín. A potom o tom napíšem knihu. Základom všetkého je rovnováha, ako v matérii, tak aj v duchovne.
Niektorí ľudia vás vnímajú ako kontroverznú osobu. Možno aj kvôli tomu, že hovoríte neraz pravdu priamo, bez obalu alebo pôsobíte na iných príliš sebavedome. Venujete tomu pozornosť alebo vám nezáleží na názoroch iných?
Musím sa priznať, že nemám problém s tým, keď ma označujú za kontroverzného, lebo pre mňa to znamená zaujímavý. Venujem pozornosť kritike, avšak nie podpásovkám. Riadim sa heslom: Z kameňov, ktoré po mne hádžu si postavím dom. Raz som to hovoril arcibiskupovi Bezákovi, ktorý toto heslo vyšperkoval na verziu, že treba postaviť dom tým, ktorí po mne tie kamene hádžu. To je však už stupeň vývoja Ježiša Krista, tam ani zďaleka nie som (úsmev). Nie som programovo kontroverzný, len sa snažím tú pravdu hľadať. A je mi veľmi ľúto, že tzv. majitelia pravdy nie sú ochotní diskutovať s tými, čo pravdu hľadajú.
Ako to myslíte?
Videli ste už politickú debatu, kde by pozvali diskutérov z oboch strán? Veď tam sa chodia rozprávať kamaráti z jedného politického spektra. Mrzí ma, že alternatívne médiá vôbec vznikli, pretože ak by boli mainstreamové média vyvážené, nepotrebovali by sme alternatívu.
Čo sme ako spoločnosť spravili zle, že sme sa dostali k politikom, na ktorých nevieme nájsť ani len slušného slova, nieto ešte spokojnosť s ich konaním?
Uvediem príklad na Igorovi Matovičovi. Uňho je vidieť nevídaná miera agresivity a pomstychtivosti. Jeho motivácia nie je spravodlivosť, ale pomsta. Nemôžete konať šľachetné skutky nešľachetným spôsobom. Miera sebavedomia Slovákov je extrémne nízka. A potom sa objaví akýkoľvek rétoricky a marketingovo zdatný človek a my sa ho chytíme. Keby si každý Slovák viac veril, viac premýšľal a bol sebavedomejší, vyzeralo by to inak. Politici počúvajú hlas národa, sedel som tam istý čas, počul som, ako si medzi sebou vravia, že už nemôžu isté veci spraviť, lebo im to ľudia nedovolia. Každá vláda je natoľko zlá, nakoľko jej to občania umožnia. A na toľko dobrá, nakoľko ju k tomu občania donútia.
Vieme niečo ako spoločnosť spraviť pre lepšiu budúcnosť našich detí?
Každý musí sám seba zušľachťovať a povzniesť duchom. Odmalička nám stále niečo prikazujú učitelia, farári, rodičia. Deťom na besedách vravievam, že keď majú 130-kilogramového telocvikára, nesmú mu veriť ani slovo.
Deti cítia všetko, sú vnímavé na klamstvá a mašinériu systému, len neskôr ich zomelie. Ako sa nedať?
Iba tak, že každý z nás pôjde svojmu okoliu osobným príkladom. Predovšetkým politici. Žiť v súlade s pravdou a vierou v seba, potom sa dejú čary.
Myslíte si, že sa dá politická scéna niekedy vyčistiť od zlodejov a mafiánov? Ak áno, ako?
Určite je tam šanca. O tomto píšem v románe o Baťovi, bol taký silný osobný príklad, že sa k nemu gauneri báli sami prihlásiť. Vytvoril v Zlíne štát v štáte. Bol tvrdý a nekompromisný, ľudia makali, no bol to férový systém. Správny vodca a líder ide vždy osobným príkladom.
Tvrdíte, že pokiaľ bude väčšina občanov uctievať etické a humánne hodnoty, budú jej postoje musieť rešpektovať aj politici. Nie je to práve tak, že ryba smrdí od hlavy?
Keď je ryba vypiplaná, smrdí. No tiež sa narodí maličká a niekto ju formuje.
Jozef Banáš
Vojna na Ukrajine
Ako vnímate postavenie Slovenska v rámci Európy a jeho postoje v súvislosti s vojnou na Ukrajine?
Akýkoľvek konflikt sa dá vyriešiť len vtedy, keď sa vypátra prečo začal. Inak sa to neskončí. Chýbajú mi tieto informácie v médiách. Nikto z tých mladých vojakov tam nechce bojovať, zo žiadnej strany. Jediné čo majú v hlave je, nech to skončí a môžu ísť domov.
Vaša profesionálna kariéra je veľmi bohatá. Na ktoré pracovné miesto najradšej spomínate a čo vám dalo?
Určite spisovateľstvo. Celý život som o tom sníval a odporúčam snívať každému, starým i mladým. Mne sa to splnilo po päťdesiatke. Každá profesia bola pre mňa prínosom, no na spisovateľskej profesii sa mi páči, že to vôbec nemusím, som slobodným človekom. Možno to cítiť aj z mojich kníh, aspoň ľudia tvrdia, že z nich ide dobrá energia.
Ako vnímate Jozefa Banáša? Ste iný doma ako vonku?
To je dobrá otázka. Zopár ľudí mi povedalo, že pôsobím, akoby som bol príliš namyslený. Mám asi aj taký podpichovačný humor. No dovolím si tvrdiť, že v tých profesiách, čo som robil, som bol úspešný. Som hrdý na to, čo som v živote dokázal. Samozrejme, boli aj zlyhania, no nikdy som nikomu neublížil. Celý život je škola. Dnes mám 74 rokov, zdravie mi slúži, chodím po svete, nemám žiadneho šéfa, mám skvelú rodinu, píšem, čo viac si môžem priať?
Aký máte postoj k viere?
Som hlboko veriaci človek, len ľudia si to pletú s religióznosťou. Čo má spoločné chodenie do kostola s vierou? Kto potrebuje rituál v podobe omše, nech tam ide, je to vždy lepšie, ako ísť do krčmy. Ja verím v to, čo v živote robím a to, čo si dám ako predsavzatie aj vykonám. Verím, že je nad nami niečo univerzálne, Boh, vesmír, akékoľvek pomenovanie tomu dáte. V budhizme sa to nazýva tzv. karma, zákon príčiny a následku, v kresťanstve je synonymom čo dáš, to sa ti vráti. Ježiš Kristus tvrdil, že čo zasejeme, to budeme aj žať. A to platí vždy a všade. Tomu verím. Rád si zájdem aj do kostola, keď je tam ticho a pokoj. Ibaže, u nás sú cez deň zatvorené, na rozdiel od komunistických čias, vtedy bývali otvorené. A keď sa opýtam farárov, prečo ich zatvárajú, povedia mi, že tam majú drahé obrazy a zlaté monštrancie a boja sa, že ich niekto ukradne. Tam sa prirodzene nastoľuje otázka, načo ich tam potrebujú mať. Veriacich, ktorí tam chcú ísť komunikovať s Bohom vymenili za drahé veci. A na to sú všetci ticho.
Kde a ako najradšej trávite čas v kruhu najbližšej rodiny?
Najspokojnejší sme doma v Bratislave, v Karlovej Vsi. V blízkom dosahu máme hory aj Dunaj, pri dome veľkú záhradu a úplne navrchu vídavame z lesa bažanty, srnky. Manželka je vášnivá záhradkárka a ja jej v tom rád sekundujem.
Penzijný vek je vekom, keď by si mal človek začať užívať úrodu svojho života. Aká je vaša úroda?
Pozitívny postoj k životu je základom všetkého. Človek nerezignuje preto, lebo starne, ale starne preto, lebo rezignuje. Najsmutnejší pohľad je na seniorov, ktorí nič nerobia. Človek, ktorý prestane byť aktívny, zomiera. Je jedno čo robíte, hlavne, že niečo. My veľa športujeme a dokonca aj otužujeme. Žena mi najnovšie tvrdí, že som sa zbláznil, lebo som si nainštaloval boxerskú hrušku. A veľmi dobrá vec je záhrada do kopca, lebo kým vyjdete vo vyššom veku na jej koniec, zabudnete po čo ste išli, tak sa ani nenazdáte a chodíte hore dole…
Ste autorom niekoľkých rozsiahlych kníh o významných mužoch. O Štefánikovi, o Dubčekovi, o Baťovi. Nie sú to ich autobiografie, ale životné príbehy. Čo vás na týchto lídroch, ktorí presiahli svoju dobu prekvapilo? Je niečo, čo ich spája?
Spája ich hlboká viera v to, že dielo, do ktorého som sa pustil, dokončím. Presvedčenie, vôľa a entuziazmus. Bez toho nič nedokážete. Ja tvrdím, že nevstávam na budík, ale na nadšenie. Niektorí spisovatelia tvrdia, že dobré literárne diela vzniknú len pri utrpení. A ja im hovorím, keď pri tom trpia, nech radšej ani nepíšu, kto to bude potom čítať?
Možno povedať, že príbehy spomínaných mužov sú tak trochu idealizované. Bol to váš zámer, predstaviť ich ako hrdinov, ktorí môžu súčasníkov svojimi činmi a ideálmi inšpirovať?
Sú to reálne príbehy, no isteže som ich idealizoval, hovorím si, že každý národný spisovateľ svojich národných hrdinov idealizuje. Vezmite si uhorského kráľa Štefana, ktorý sa s protivníkmi nemaznal a je to pre Maďarov hrdina. Dal som ich do sympatickej polohy aj kvôli tomu, aby ľudia videli pozitívne príklady, že aj takto sa dá v živote fungovať.
Bezpochyby dnes žijeme v ére priemernosti, prečo podľa vás celosvetovo chýbajú významné osobnosti?
Pretože žijeme prašivé časy. Veľké osobnosti sa generovali v prelomových, veľkých časoch. Charles de Gaulle, Tomáš Baťa, Milan Štefánik, Konrád Adenauer, Mahátmá Gándhí… Pre mňa je svetovým lídrom indický premiér Naréndra Módí, s ktorým som mal možnosť sa aj stretnúť. Krajinu buduje s obrovským rešpektom, eliminuje tamojšiu chudobu. Aj čínsky prezident je zaujímavý, no to je neporovnateľne iný systém. Z európskych lídrov musím vyzdvihnúť jedine Viktora Orbána. Má aj 67 % podporu občanov. Maďarská nátura je silná a stále hrá v ich politike veľkú hru. Vezmite si najsilnejší štát sveta USA, na čele majú Joe Bidena, veď to je hanba. Túto geriatriu sme zažívali v socializme a teraz to majú oni. Ako súčasť západného sveta sme príliš rozmaznaní. Za najväčší problém považujem momentálne Nemecko. Nemeckí politici sú pokrytci a zbabelci. Pozrite sa, ako sa postavili k vyhodeniu Nord Stream 2. Nijako. Európa nebude sebavedomá dovtedy, kým sa nemeckí lídri nezačnú tak správať. Kedysi som napísal list aj pani Angele Merkelovej, kde som ju vyzval k tomu, aby sa zbavili pocitu viny, ktorý ich ťaží od vojny. Je to najsilnejšia hospodárska krajina v Európe, a keď bude fungovať dobrá spolupráca medzi Ruskom a Nemeckom, bude v Európe stabilita.
Nové knihy čoskoro
Je o vás známe, že keď vám vychádza jedna kniha, už máte rozpísanú ďalšiu. V súčasnosti vraj pripravujete knihu o Aurelovi Stodolovi, mužovi, ktorý vo svete patril medzi najvýznamnejších vedcov a vynálezcov 19. a 20. storočia. Bol autorom prevratných vynálezov. Na Slovensku vieme o ňom veľmi málo. Prečo je to tak? Sám pochádzal z významnej rodiny. Chystáte sa to napraviť?
Na písanie tejto knihy sa veľmi teším, i keď to nebude jednoduché. Korešpondencia s jeho vlastnou rodinou a priateľmi prebiehala zväčša v nemčine, jedna dcéra mu spáchala samovraždu, manželka sa zbláznila a o druhú dcéru sa veľmi bál. Bolo to v začiatkoch prvej svetovej vojny, najväčší problém teda bude v jeho prípade analýza materiálov. Stodola bol vo veľmi ťažkých životných situáciách vo Švajčiarsku a nikdy sa nevzdal. Bol naozaj obdivuhodným mužom, v 32 rokoch bol profesorom na najvýznamnejšej technickej univerzite na svete. Krstil ho evanjelický farár a známa postava slovenského národného hnutia Michal Miloslav Hodža.
Ovládate niekoľko jazykov, veľa dokumentov a informácií nachádzate v archívoch a taktiež cestujete na miesta, v ktorých sa pohybovali hrdinovia vašich kníh. Keď ste písali Kód 9, cestovali ste do Tibetu, boli ste v Zürichu, kde na univerzite učil profesor Stodola. Navštívili ste Jasnú Poľanu, aby ste lepšie pochopili Tolstého. O ňom sa vraj tiež znova chystáte písať, no vzhľadom na to, že už o ňom vyšli tony materiálov, z iného pohľadu. Jeho osobným lekárom bol Slovák Dušan Makovický a táto časť histórie je málo známa.
Tešíte sa, že ju odkryjete?
Tolstoj bol svojím spôsobom tiež rebel. Mal výhodu, že bol zo šľachtickej rodiny, tak si na neho netrúfol ani cár. Dostať sa k nemu ako osobný lekár a stať sa jeho spovedníkom je fascinujúci príbeh. Spraviť Tolstého z pohľadu Makovického je veľmi lákavé. Bude to príbeh ich vzťahu. Z toho mám zase veľkú časť podkladov v ruštine. Viete ako to býva, keď jazyky nepoužívate, zabudnete ich. Som rád, že ich môžem v rámci mojej milovanej profesie trénovať.
