Jemný vzhľad občas klame. Pri Táni Pauhofovej jednoznačne. Keď však jej vnútorná sila vytryskne na povrch, stojí to čakanie za to. Popri všetkých úspechoch si Táňa dokáže zachovať skromnosť a pokoru, čo z nej robí nielen výnimočnú herečku, ale aj obdivuhodného človeka.
V najnovšej komédii V dobrom aj zlom vás diváci uvidia v postave Laury, partnerky Martina Hofmanna. Tá sa ukáže ako veľmi bezprostredná, otvorená a túžiaca po nových dobrodružstvách. Ako to máte v sebe vy? Chcete spoznávať nové miesta či ľudí, alebo skôr uprednostňujete zaužívané pohodlie, v ktorom cítite akú-takú istotu?
Mám šťastie, že mi moja práca celý život prináša veľmi nestereotypné podmienky, čo znamená, že neustále spoznávam nové miesta, nových ľudí, nové témy – a ani sa o to nemusím nijako snažiť. Sama sa od detstva cítim ako dobrodruh vlastného života. Prichádza jedna vlna za druhou, jedna neistota strieda druhú, takže keď mám priestor, uprednostňujem pokoj, ticho, blízkych ľudí… potrebujem všetky vnemy vstrebať, stíšiť sa, upokojiť a nabrať sily do ďalšieho „vlnenia“. To ale neznamená, že netúžim cestovať, spoznávať nové chute, vône, ľudí… naopak. Len to musím vyvažovať, aby som sa neutopila.
Na filme sa dá príjemne pobaviť a zároveň poukáže aj na naše skryté neduhy a nevysporiadané traumy. Vy v ňom hráte psychologičku, na slovo vzatú odborníčku. Stáva sa vám v reálnom živote, že občas skĺznete do nevyžiadaných rád pre svoje okolie? Alebo ste skôr tou bútľavou vŕbou?
Na nevyžiadané rady si dávam pozor, ale môže sa stať, že vykĺznu. Principiálne ale viac pozorujem a počúvam, ako hovorím – ak sa niekto vyslovene nepýta. Rada svoj čas a rameno venujem, keď treba. A v dnešnej dobe treba.
S režisérkou Martou Ferencovou ste už v minulosti spolupracovali (romantický film Všetko alebo nič). Čím vás scenár V dobrom aj zlom zaujal natoľko, že ste naň kývli áno?
Jednoznačné „áno“ je pre mňa vždy Marta. Myslím si, že je dôležité, akými ľuďmi sa na svojej ceste obklopujete a komu dovolíte, aby sa stal súčasťou vášho života, nebodaj vás v ňom aj formoval. Marta je nielen režisérka, ktorej kvalitám absolútne dôverujem, vždy sa pri nej niečo nové naučím a je pre mňa zárukou poctivého remesla, ale je to aj moja blízka priateľka. Silná, vzdelaná a múdra žena. V kombinácii s dobrým scenárom a fantastickými kolegami – Petrou, Jirkom a Martinom – bola voľba jasná. Som presvedčená, že sme to tak vnímali všetci.
V hereckom svete sa pohybujete odmala. Čím vás vie stále nanovo potešiť a prekvapiť? Viete si predstaviť, že by ste raz zmenili povolanie?
Mám svoje povolanie veľmi, veľmi rada, napriek úskaliam a nástrahám, ktoré prináša. Pokiaľ situácia dovolí, rada by som pri ňom aj ostala, lebo je to to najprirodzenejšie, čo poznám. Ťažké, namáhavé, niekedy kruté, ale prináša so sebou obrovskú možnosť rásť, učiť sa, tvoriť, odovzdať sa. Človeku nedovolí ani na chvíľu ustrnúť, stále prináša nové výzvy. Ale – keďže nič nie je isté a človek je veľmi tvárny tvor – keby som musela, samozrejme by som hľadala iné možnosti realizácie. Veď naučiť sa dá skoro všetko.
Občas mi herečky porozprávajú o „zádrheloch“ svojho povolania a napadne mi, že ho skutočne môžu vykonávať iba vnútorne silné osobnosti. Ako sa pasujete s problémami, ktoré vám vaše povolanie prináša? Máte nejaký rituál alebo spôsob, akým sa „čistíte“ od práce?
Pomáha mi môj domov, blízki ľudia, spánok a tie spomínané chvíle, kedy som iba ja – úplne odstrihnutá od svojej práce. Pomáha mi, keď sa venujem aj iným činnostiam, ako sú tie, ktoré súvisia s mojou prácou. Pomáha mi uvedomiť si, že to, čo práve prežívam, nech je to akokoľvek náročné, nie je celý vesmír. Je to len ten môj, ktorý je súčasťou niečoho väčšieho. A teda obsahuje aj všeličo iné a pekné. A pomáha aj čas.
Kedy si naopak poviete: „Vau, tak toto naozaj stálo za všetku tú námahu“?
Keď sa dielko vydarí. Keď sa podarí sprostredkovať zážitok. Keď to prinesie obojstrannú radosť.
Ste mimoriadne krásna a úspešná dáma. Máte nejaký odkaz pre ženy, ktoré hľadajú svoju vlastnú cestu a sebavedomie?
Ja rozhodne nie som povolaná na akýkoľvek druh odkazu, na to som ešte nedorástla. Objavujem stále tú svoju cestu, ale čo mi na nej najviac pomáha, je to, keď dokážem byť k sebe čo najuprímnejšia a mám dosť odvahy svoju autenticitu žiť.
Máte za sebou mimoriadne úspešný rok na filmovom plátne. Zahrali ste si vo filme Ivety Grófovej Ema a smrtihlav, film Vlny, na ktorom ste spolupracovali s režisérom Jiřím Mádlom, videlo už vyše milióna divákov. Čakali ste taký úspech?
Tvorca alebo interpret vždy veľmi dúfa… Je asi málo ľudí, ktorí túto prácu robia bez ohľadu na to, čo si o tom pomyslia diváci. Ale naše očakávania môžu byť na míle vzdialené tomu, aká sa ukáže realita. Takže nie, nečakala. Ale dúfala som veľmi. A výsledok prekonal aj moje dúfanie. Nesmierne som vďačná.
Ako vnímate význam filmu v kontexte súčasnej spoločenskej situácie? Ste známa svojím jednoznačným postojom k ochrane slobodnej kultúry a hodnotovým otázkam. Čo vás motivuje byť aktívnou aj mimo divadelného a filmového sveta?
Vlny svojou témou a načasovaním nesú veľmi silný odkaz, ktorý moju interpretáciu nepotrebuje. Pre mňa je viac ako dôležitý. Dôležité ale je, aby ten odkaz nezostal len vo forme filmového zážitku, ale dokázal sa preniesť do našich každodenných rozhodnutí – a to je prácou nás všetkých. Cez filmový zážitok si môžeme pripomenúť, o čo nechceme prísť a za čo je dôležité sa postaviť. Čo je hodnotovo dôležité. Čo prerastá našu malosť, baženie po moci, úspechu alebo majetku. Čo znamená žiť pekný, nesebecký a zmysluplný život. Aby neostalo len – „po nás potopa“.
Členkou činohry SND ste už 17 rokov. Aká je aktuálne v divadle atmosféra? Na aké predstavenia by ste odporučili čitateľom ísť a prečo?
U nás v Činohre SND je činorodá atmosféra, plná spolupatričnosti a rešpektu. Tvoria sa krásne inscenácie, spoločne sa staviame za demokratické hodnoty a slobodu kultúry, aby sme aj naďalej mohli byť divadlom všetkých a pre všetkých. Rozhodne sa nevzdávame. Naši diváci sú pestrí, také sú aj naše inscenácie, takže si tam môže nájsť „to svoje“ naozaj každý. To, že sa lístky na predstavenia zháňajú pomerne ťažko, je našou najlepšou vizitkou. Moje obľúbené inscenácie, na ktoré určite pozývam, sú napríklad: Deti, Tatarka, Odliv, Pes na ceste, Sme v pohode, Hriech/Jej pastorkyňa, Pred západom slnka… a veľa ďalších.
Všetci rodičia spoznajú realitu, ako dokáže dieťa prevrátiť život naruby. Vy máte dvojročnú dcérku Mílu. Ako sa dnes nazeráte spolu s ňou na svet?
S úžasom.
Partner Jonatán je hudobný skladateľ. Čo najradšej spolu ako rodina robievate?
Chodíme na výlety, podnikáme cesty do fantázie, čítame si a tancujeme. Naša dcéra sa vždy o program a naše úlohy v ňom postará.
Doprajete si aj zimnú dovolenku, alebo uprednostňujete pobyt až v lete pri mori?
Vždy, keď máme priestor niečo poobjavovať, ideme. Nemáme úplne klasické dovolenky typu hotel „all inclusive“ a tobogany – máme skôr výlety, aby bolo všetkým zúčastneným dobre. Bez ohľadu na ročné obdobie, keďže sme ešte spolu doma.
Vždy som vás vnímala ako nesmierne pracovitú. Kto vám s Mílou najviac pomáha, keď máte pracovné povinnosti?
Pracovitá síce som až príliš, ale s príchodom Míly sa moje pracovné vyťaženie radikálne zmenilo – nepracujem ani malý zlomok toho, čo som absolvovala predtým. Keď ale mám občas prácu, ktorá mi za to stojí, môžem sa absolútne spoľahnúť na pomoc a podporu môjho muža Jonatána a jeho fantastickej mamy Jarky. Bez nich by som si ani neškrtla.
Keby ste mohli stráviť jeden deň bez povinností, ako by vyzeral?
Spala by som, čítala knihu a nechala sa masírovať.
Aké herecké výzvy vás čakajú v nasledujúcom roku?
Sama som zvedavá!
Máte nejaké novoročné predsavzatia?
Nie som veľká zástankyňa predsavzatí viazaných na konkrétny dátum. Skôr sa snažím priebežne hľadať rovnováhu a mať odvahu na zmenu, keď cítim, že je potrebná.
Na záver – čo by ste popriali čitateľom do nového roka?
Aby bol plný lásky, zdravia a odvahy. Aby každý našiel pokoj a silu, nech sa deje čokoľvek. A hlavne, aby sa nám všetkým darilo zostať ľudskými.
HANA ŠEBANOVÁ
foto: Continental film
„Cez filmový zážitok si môžeme pripomenúť, o čo nechceme prísť a za čo je dôležité sa postaviť. Čo je hodnotovo dôležité. Čo prerastá našu malosť, baženie po moci, úspechu alebo majetku. Čo znamená žiť pekný, nesebecký a zmysluplný život. Aby neostalo len – „po nás potopa“.“
