Ak je pozitívny prístup k životu a nadhľad nákazlivý, potom si určite prečítajte rozhovor s Tinou. Úspešná speváčka, ktorá oslavuje dvadsať rokov na scéne, vás inšpiruje v témach ako sebaláska, materstvo, ale aj zmierenie s minulosťou.
Na vašej sociálnej sieti sme si všimli inšpiratívnu vetu: “Moje telo raz zostarne, ale ja už nie.” Ako ste to mysleli?
Nejako ma život v mnohých situáciach zaviedol naspať k prežívaniu vecí, ako keď som bola dieťa. Veľa si spievam, veľa tancujem, smejem sa, teším sa. Moju pozornosť pritiahne iba to, čo je pre moje oči alebo dušu lákavé. Stresujem sa oveľa menej ako v minulosti. Keď sa mi niekde páči, trávim tam čas. Ak sa tam necítim dobre, odchádzam. Viem povedať nie, ak to tak cítim. Keď som veľmi unavená, poviem to a nájdem si čas na oddych. Nevyčítam si jedlo. Milujem rozprávky, sci-fi alebo aj „čumieť” von z okna. Nemyslím si, že toto sa niekedy zmení. Viem si plniť povinnosti, chodím načas, málokedy meškám, lebo si vážim svoj čas a aj čas iných ľudí. No viac vnímam veci ako hru a seba ako jej súčasť.
Čomu vďačíte za tento pozitívny prístup k životu?
Nemyslím si, že môžem pomenovať jednu konkrétnu vec a možno ani dve alebo tri. Je to súbor okolností, ktoré štyri dekády formovali moju osobnosť, môj postoj k bytiu, no najmä samej k sebe. Nad všetkým však stojí uvedomenie si, že život plynie neuveriteľne rýchlo, a keď sa môžem venovať pekným veciam, tak prečo by som to nerobila.
Naučila vás užívať si viac život istým spôsobom aj skúsenosť s ochorením? Môže byť pre človeka ťažké obdobie zároveň „nakopnutím“?
Je to veľmi individuálne. Ja môžem hovoriť iba za seba a z vlastnej skúsenosti. Beriem každú na pohľad náročnú komplikovanú situáciu ako možnosť spoznať v nej samu seba zas o niečo lepšie. Je to ako hrať PlayStation, len je to naživo. A ja len testujem „hratelnosť“ tej ktorej hry.
Súhlasíte s tvrdením, že aj single žena môže byť ľúbená?
Nemyslím si, že láska rozoznáva pojmy single či zadaná, je jej to jedno.
Sebaláska vám nechýba, doslova z vás vyžaruje. Aká bola vaša cesta k nej?
Ono je to tak nejako nastavené, že sa narodíme do zmätku, ktorý časom máme možnosť zastaviť a začať žiť podľa vnútorného presvedčenia o tom, čo je pre nás správne. Nie podľa toho, akých nás potrebuje mať prostredie, v akom vyrastáme, žijeme. V mojom prípade to bola dlhá, farebná, intenzívna cesta, no dnes je nad všetkými mojimi potrebami potreba cítiť vnútorný pokoj.
Mali by sme si my ženy okrem všetkých vzťahov okolo nájsť čas aj na udržiavanie vzťahu „so sebou samými“?
Podľa mňa vzťah so sebou definuje každý ďalší vzťah. K rodine, k okoliu, k susedom, k zvieratám či k jedlu. Vzťah seba k sebe je absolútne kľúčový, lebo všetko, čo žijeme, je jeho odrazom. Viem si nájsť čas sama na seba.
Matky majú však často výčitky z toho, keď sa venujú sebe a nie deťom. Ako to manažujete u vás?
Výčitky nemám, s deťmi trávim veľa času. Všetko, čo robíme, máme nastavené tak, aby sa cítili v pohode. Pestúnku nemajú ani nemali, takže stále sa motajú v úzkom rodinnom kruhu. Mama, otcovia, babky, dedovia či môj brat. Dnes sú už väčší, majú kamošov, takže vymýšľame aj prespávačky.
Keď príde na vás deň, keď so sebou nie ste v pohode, snažíte sa to pred nimi skryť alebo je v pohode ukázať deťom aj túto stránku?
Pred mojimi deťmi to neskryjem, navnímajú to skôr ako ja. Aj keď som ticho, hneď sa ma opýtajú, čo mi je. Vnímajú ma veľmi silno, tak isto ako ja ich. Rozprávame sa otvorene o čomkolvek. Ak sa v niečom necítime dobre, preberáme to do hĺbky.
Učíte nejakým spôsobom sebavedomiu aj vašu dcérku? Je to dôležitá téma zo strany matky alebo to nechávate na ňu?
Ona sa už akoby narodila s istou predispozíciou, ktorá ju vedie k hrdosti na svoje korene, vlasy, dievčenskosť. Je silná výrazná osobnosť, no tiež má momenty, keď ukáže svoju citlivú stránku a vtedy čokoľvek robím, ide bokom, lebo viem, že sa potrebuje rozprávať.
Na Let’s Dance vás prišli deti do publika podporiť v sprievode partnerky vášho ex. Veľa žien s obdobnou situáciou po rozchode bojuje. Čo by ste im poradili – ako prijať fakt, že pri deťoch nebude už len mama?
Neviem, čo by som poradila. Také tie všeobecné rady asi nemajú cenu. Nechodila som v nikoho topánkach. Každý si svoj príbeh píše sám a takisto si na svoje odpovede dôjde sám. Niekedy sa možno treba emocionálne tak unaviť, že nám jednoducho dôjde, že sa nám už viac nechce nosiť v srdci nenávisť. A zistíme, že pri tom zhadzujeme šialene ťažké závažie, zrazu sa nám žije a dýchá ľahšie a že sa oveľa viac usmievame. A svet sa na nás tiež začne oveľa viac usmievať.
Ako reagujete na hejty?
Na toto naozaj nie je čas. Vo voľnom čase a ZADARMO si radšej vyberám hrať basketbal alebo si nalakovať nechty (smiech).
Pri poslednom tanci v súťaži ste mali na sebe princeznovské šaty. Tancovali ste štandard. Aký to bol pocit?
Sama som ostala prekvapená, že niečo ako waltz, o ktorom som predtým ani nevedela, že existuje, by sa mohlo stať „objavom môjho života“. Hneď, ako som si tie šaty obliekla, odblokovalo sa vo mne niečo, čo bolo zjavne len v „latentnej fáze“ (smiech). Asi sa vo mne prebralo to malé dievčatko, ktoré túžilo byť princeznou a potom narazilo na realitu. No a teraz sa tá „malá ja“ chopila príležitosti a každý moment si cezo mňa užila naplno.
V spomínaných šatách ste vyhlásili, že máte konečne na sebe číslo 38. Nakoplo vás to? Máte v pláne teraz makať na postave ďalej?
Šaty boli veľkosti 36 (úsmev). Za mňa by postava mala byť dôsledkom dobrého spôsobu žitia, nie primárny cieľ, takže na postave neplánujem makať, lebo je to zbytočný tlak. Mať dobré nastavenie mysle, pohyb, dobrú stravu, piť vodu a postava sa pridá.
Tento rok dovŕšite dvadsať rokov na hudobnej scéne. Ako to oslávite?
Oslavujem svojím spôsobom každý deň, no 30.11. si dám „súkromnú oslavu“ s tisíckami svojich fanúšikov a vlastne si lepšiu párty ani neviem predstaviť.
Hovoria vám „slovenská mama hip-hopu“. Ako vnímate z tejto pozície zodpovednosť pôsobiť na mladé generácie dievčat?
Ja len žijem svoj život v súlade s vnútorným presvedčením, ktoré sa však, samozrejme, vyvíja a mení v čase. Neviem, na koho a ako pôsobím, lebo v tom nie je primárna snaha odovzdať konkrétny odkaz. Ak by aj nejaký mal byť, tak by to bolo vždy a dookola jedno staré príslovie – „Ak má problém riešenie, nie je dôvod na starosti. Ak problém riešenie nemá, starosti tomu nepomôžu“.
