Keď sa herečka Kristína Vaculík Turjanová pre niečo rozhodne, stojí si za tým. V divadle Andreja Bagara v Nitre je už skoro dvadsať rokov, medzitým stihla mať dvoch synov a venovať sa aj nakrúcaniu seriálov. Diváci si ju spájajú najmä s postavou riaditeľky Nemocnice.
V Nemocnici hráte svojráznu postavu, riaditeľku Adrianu, ktorá sa veru s ľuďmi nemazná. Do seriálu ste prišli už v čase, keď bol rozbehnutý, získali ste rolu po Marekovi Majeskom, ako sa vám do nej adaptovalo?
Bolo to trochu náročné, pretože celý tím bol už zohratý. Omnoho rýchlejšie som sa musela prispôsobiť. Na začiatku som mala veľmi veľa obrazov, no postupne sa to stabilizovalo. Veľkou oporou mi bol režisér Ján Novák, ktorý má veľmi dobre zabehnutý systém práce s hercami. Moja postava má široký záber a napriek tomu, že je negatívna, viem sa s ňou vyhrať. Má aj citlivé a jemnejšie polohy, takže mám z nej radosť. Mám to s ňou farebnejšie (úsmev).
Ako vyzerá bežný deň herca pri nakrúcaní seriálu, ako je Nemocnica?
Každý deň je iný, podľa okolností a časových obmedzení hercov. Každopádne, nástup mávame aj od piatej rána a pracuje sa niekedy až do piatej večera. I keď nenakrúcame po celý čas, treba byť neustále k dispozícii. Jeden obraz sa niekedy točí aj tri hodiny, záleží od jeho náročnosti. Dnes sme v Nemocnici napríklad nakrúcali, ako privezú zraneného pacienta, takže býva to aj technicky komplikované. Ďalej prebiehajú prípravy v maskérni, čítačky. Nakrúcanie seriálu nie je o čakaní, ako to býva pri filme. Je to rýchla výroba v pozitívnom zmysle slova.
V nitrianskom divadle ste strávili polovicu vášho života. Ste typ, ktorý je verný tomu, pre čo sa rozhodne?
Nie som si istá, či je to viac alebo menej ako dvadsať rokov, niekedy si nie som istá ani mojím vekom. Čas strašne rýchlo letí. O to viac s deťmi. V divadle Andreja Bagara mám rada svojich kolegov, je to také moje zázemie. Tým, že mám po štyridsiatke, nie som až tak vyťažená. Nastupujú k nám už mladé kolegyne, no stále to má pre mňa veľký význam. Divadlo ma inšpiruje, napĺňa a udržuje v kondícii. Z môjho rýchleho fungovania si vždy rada odbehnem do divadla, ktoré si stále udržuje pevné hodnoty.
V akých predstaveniach vás diváci v Nitre môžu vidieť?
Bola som tzv. záskoková herečka v muzikáli Povolanie pápež, hrávam aj v predstavení Meno s Martinom Nahálkom a Braňom Matuščinom a v Nádej zomiera posledná či Rozsobáše. Do konca sezóny už nebudem skúšať nič nové a od septembra sa teším na ďalšiu novú divadelnú prácu.
Do Nitry dochádzate autom, vieme si predstaviť, že pre vyťaženú matku – herečku je to príjemný čas samej so sebou.
Presne tak. Bratislavčania sa musia presúvať v rámci Bratislavy, ja sa presúvam do Nitry. Niekedy mi to cez Bratislavu trvá dlhšie ako diaľnicou do Nitry. Šoférovanie beriem ako oddych, vypočujem si nejakú novú hudbu, zopakujem si monológy, texty, premýšľam nad postavou. Nie je to pre mňa už také zaťažujúce ako kedysi. Musím mať hodinovú rezervu, to je celé.
Máte dvoch synov vo veku 5 a 7 rokov, pričom váš manžel Martin Vaculík je motocyklový pretekár. Znamená to, že ste obaja stále vo švungu. Ako funguje u vás rodinná logistika?
Napríklad teraz je manžel celý týždeň v Poľsku. Fungujeme tzv. hocijako. Na jeho pracovný program sa vôbec neviažem, pretože z toľkého organizovania by mi praskla hlava. Keď príde domov, je s nami, a keď tam nie je, sme sami. Jeho práca je závislá aj od počasia, to znamená, že sa mu niekedy poprekladajú termíny. Beriem to športovo, keď je doma, je to fajn, a keď nie je, som na to pripravená.
Je to obdivuhodný prístup, veľa žien by sa na tento typ povolania pozeralo cez prsty, vzhľadom na rodinu.
Nastavila som sa na to. A má to aj výhodu, že šesť mesiacov z roka je doma s nami. Má domácu športovú prípravu, niekedy trénuje dvojfázovo, no je fyzicky doma. To sa už dá zladiť. Sú rodiny, ktoré to majú oveľa horšie, takže ja som spokojná. A máme aj pani opatrovateľku na pomoc. Logisticky by som to bez nej s mojou prácou nezvládla zladiť. Ušetrím množstvo času, využívam jej pomoc najmä vtedy, keď pracujem. Klasickým škôlkárskym chorobám sa vyhnúť nedá.
Adrenalín hrá u vášho manžela v práci veľkú rolu, berie aj vašich synov na podobné výlety?
To nie. Mám pre jeho prácu pochopenie, no toto by som nepodporila. Profesionálny športovec je veľmi ťažká úloha a dá sa to prirovnať k profesionálnemu hercovi. Naša práca nás úplne pohlcuje, tým pádom sa vieme navzájom lepšie pochopiť. Chlapci začali chodiť na futbal, no žiadne motocyklové „somariny“ u nás nehrozia. Keby si to náhodou zamilovali a chceli by sa tomu v budúcnosti venovať, to by som nebola rada. Je preteky nesledujem, ak k nejakému zraneniu príde, som nápomocná, no inak tomu nevenujem pozornosť.
Zvyknete doma oddychovať pri televízii?
Nie, ani ju nemáme. Máme aplikácie, cez ktoré si pozriem filmy či seriály, ktoré chcem vidieť, deťom cez ne púšťam rozprávky, no inak trávime čas iným spôsobom. Keď mám čas pre seba, čítam knihy, no priznám sa, že ho vlastne teraz nemám vôbec. Preto sa teším na to šoférovanie do Nitry, kde konečne „vypnem“ (úsmev).
