Dnes je štvrtok, 11.august 2022, meniny má: Zuzana
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

V umení nehľadám, ale nachádzam

október 02, 2012 - 10:52
Osobnosť slovenskej fotografie, žena s eleganciou a dušou umelkyne. MILOTA HAVRÁNKOVÁ hovorí, že vždy bola trochu iná a aj preto sa jej tvorba stávala niekedy terčom kritiky.
Foto: 

 

Riskovala v umení aj v živote a jej tvrdohlavosť ju posúvala dopredu. Po úspechoch, ktoré dosiahla, ide stále ďalej. Stala sa editorkou londýnskeho časopisu, vystavuje a vracia sa na pražskú FAMU.


Po úspechoch, ktoré ste dosiahli počas svojej fotografickej kariéry doma i v zahraničí, by si človek myslel, že prvá dáma slovenskej fotografie bude oddychovať a užívať si ničnerobenie. Zrejme to u vás takto nefunguje...
Samozrejme sa stále venujem fotografii a práve som sa stala vizuálnou editorkou globálneho časopisu Bond v Londýne, ktorý prezentuje umenie, biznis a hlavne zviditeľňuje mecenášov umenia. Myslím si, že dnes sú títo ľudia pre mladých umelcov nesmierne dôležití, aby sa mohli presadiť. Usporiadala som v Saatchi galérii výstavu s fotografiami portrétov takýchto protagonistov, ktorá bola inštalovaná aj na Slovensku v Stredoeurópskom dome fotografie. Ja sama som už vo fáze, keď chcem pomáhať mladým a talentovaným. Chystám sa na polročné hosťovanie na pražskej FAMU a len nedávno som sa po troch týždňoch oddychu a samoty na chalupe vrátila do mesta. Teraz je v Bratislave aj môj syn, ktorý prišiel z Londýna, a tak sa teším, že je rodina na chvíľu pokope.   


Život umelca sa asi veľmi nedá skĺbiť s pokojným rodinným životom... Odkiaľ beriete na toto všetko energiu?
Nepoznám umelca, ktorý by tieto veci vedel oddeliť. Moja najväčšia inšpirácia je moja rodina. Je pre mňa neustálou energiou a zdrojom inšpirácie. Je pravda, že u nás doma vždy bolo rušno. Často k nám domov chodili aj moji študenti a dnes sú to už moji najlepší priatelia. Všetky naše stretnutia sú veľmi inšpirujúce a veselé, vždy ma niečím novým prekvapia a nabijú novou energiou ísť ďalej.


Zaznamenávate váš rodinný život na fotografiách? Keď sme sa totiž stretli, priznali ste sa, že hľadanie vašich portrétov vám bude trvať trochu dlhšie, lebo vraj ich veľa nemáte. 
Všetci si myslia, že ak som fotografka, všade chodím s fotoaparátom zaveseným na krku. Ja však fotografujem veľmi málo. Keď som bola mladšia, fotografovala som oveľa častejšie, dnes dávam viac času na prípravu a fotografujem, len keď potrebujem niečo povedať, čo nedokážem dopovedať slovami. Rodinné fotenia nechávam na svoje deti a vždy ma prekvapia, aké množstvo fotografií dokážu urobiť. Keď mi ich ukazujú, často rozmýšľam, či sa všetky tie situácie popri tom fotografovaní dajú aj naplno zažívať.


Išlo niektoré z detí vašou cestou?
Syn je architektom a žije v Británii, kam odišiel pred šestnástimi rokmi. Dcéra je grafická dizajnérka a často spolupracujeme. Bývame vedľa seba, a tak mám čas byť aj s vnučkou. Myslím, že tvorivosť a spriaznenosť s umením je pre nás všetkých v rodine spoločná. 


Pôsobíte ako typ, ktorý sa pohybuje medzi ateliérmi a galériami. Jednu ste dokonca pred pár rokmi aj viedli. Žijete v hlavnom meste. Sú to jediné miesta, kde hľadáte inšpiráciu a cítite sa tu najlepšie? 
Mám ešte chalupu na strednom Slovensku a milujem to tam. Veľmi rada tam chodím, mám pocit, že život a čas tam plynie oveľa pomalšie. Ak by ma tam niekto videl, asi by bol poriadne prekvapený. Robím okolo domu, opravujem s kladivom a klincami v ruke, mám rada všetky mužské práce. Popri všetkej tejto aktivite si tam najlepšie oddýchnem. Mám tu priestor a čas rozmýšľať a sústrediť sa.


Máte osobitý vzhľad, šarm a eleganciu. Je pre vás vizuálno vyjadrením aj vnútornej krásy človeka? 
Vždy som obdivovala ľudí, ktorí dokázali ostatných pozitívne ovplyvniť  a vyžarovali vnútornú istotu a krásu. Netúžim po veľkých satisfakciách a skôr mi záležalo a záleží na tom, aby som sa aj ja dokázala niečím inšpirovať. Či už je to v tvorbe alebo aj v živote.


Hovorí sa, že aktívne ženy starnú ťažšie...
Myslím si, že je dôležité, aby človek vedel starnúť. Musí byť na to pripravený. Aj ja o tom premýšľam a robím všetko pre to, aby som bola a zostala plná energie a aktivity. Je však prirodzené, že svoj čas si strážim viac a doprajem si viac pokoja a súkromia.


Nedávno ste boli porotkyňou na súťaži Foto roka 2012, ktorú organizovala Nadácia VÚB. Akí sú dnešní mladí umelci?
Fotografia je fenoménom doby a dnes fotí skoro každý. Mladí umelci to majú mimoriadne ťažké, aby sa presadili. Pre mňa je dôležité, keď cítim, kto stojí za fotoaparátom a aká  je to osobnosť. Dôraz je na kvalitný obsah a ten môže byť veľmi rôznorodý. Preto som bola rada, že aj v tejto súťaži boli ocenené tri rôzne fotografické prístupy s aktuálnym obsahom. Som veľmi rada, že sa nájdu takéto iniciatívy, ktoré pomôžu mladým talentom. V tomto prípade netradičná forma výstavy vo verejnom priestore bola dobrým prostriedkom kultúrnej propagácie.


Fotografia vás sprevádza celý život, vychovali ste niekoľko generácií slovenských fotografov, ste umelkyňa a profesorka. Bola fotografia vašou osudovou voľbou?
Prišlo to akosi prirodzene. Vždy som musela niečo robiť a neustále niečo vymýšľať. V našej rodine boli všetci slobodne tvoriví a každý išiel vždy svojou vlastnou cestou. Spomínam si, ako otec premaľovával jeden obraz podľa každého ročného obdobia a my sme mali z toho  všetci zábavu. Už vtedy bolo zrejmé, že sa vydám asi výtvarným smerom. K fotografii som sa dostala úplnou náhodou na strednej Škole umeleckého priemyslu, kde ma omylom zaradili na odbor fotografie. Spočiatku som chcela prestúpiť, ale nakoniec som zostala.


Ktoré veci vo svojom živote považujete za prelomové?
Mala som vždy pocit, že v tvorbe sa ako umelkyňa nehľadám, ale naopak vždy niečo podstatné nachádzam. Keď som sa spätne vracala k svojim rozhodnutiam, vždy som ich vyhodnotila ako správne, aj keď boli plné pochybností. Keď som pociťovala krízu zo stereotypu, vrhala som sa do niečoho nového. Vyskúšala som experimentovať s fotografiou,  venovala som sa filmu, alebo som začala svoje fotografie realizovať na látku a vytvárala som vlastné kolekcie šiat. Moje odbočenia od klasickej fotografie boli mojím prirodzeným vývojom a nakoniec sa stali aj mojím rukopisom. Priniesli úplne nový pohľad na fotografiu, ale prinášali aj prirodzené rozpaky odbornej kritiky.


Ako ste sa vyrovnávali s takouto kritikou? Zrejme nebolo jednoduché vždy niečo nové začínať a aj sa v tom presadiť...
Nebolo to vôbec jednoduché, ale nikdy to neovplyvnilo moju prácu. Aj keď prišla digitálna fotografia, tak ma to vôbec nezaskočilo. Mám v sebe akúsi ženskú intuíciu a vždy som bola o krok vpred. Keď si študenti dnes pozerajú moje fotografie napríklad zo začiatku sedemdesiatych rokov, myslia si, že som ich robila na počítači. Nebála som sa riskovať, púšťať sa do nových začiatkov.


Riskovali ste aj v živote?  
Cítila som, že riskujem, ale nezastavilo ma to. Sám život je jeden veľký risk a jednoducho bez skúšania a odvahy sa nič nestane. Mám dve krásne deti a o osemročnú vnučku a to sú tie najkrajšie veci, ktoré sa mi mohli stať, takže nič neľutujem.  






Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Dušan Kittler, archív M.H., Milota Marková

 

 

 

- - Inzercia - -