Toho rána privítal nás Irkutsk, staronové mesto, v ktorom sa v nekonečne slušivej harmónii snúbi história so súčasnosťou. V povetrí, ako v pavúčej sieti mucha, chveli sa zvyšky leta, kedy-tedy sa ešte ukázalo slnko. Striebristá Angara, tá podivuhodná rieka, spradená desiatkami povestí a bájí, ospievaná prekrásnymi piesňami ľudu, plynula pomaly v nekonečnom jednoliatom prúde.
Na jej chrbte pohojdávali sa lode, najčastejšie malé výletné parníčky, ovešané turistami ako strapce hrozna.
Prechádzali sme vtedy prekrásnym parkom, plným, zelene a kvetov. V jeho strede sa do výšky dvíhal pomník Lenina. Pôsobil svojou monumentálnosťou, ako dobrý patrón mesta, ako ochranca bdiaci nad svojimi zverencami. Na jeho kamennom povrchu odrážali sa trblietavé lúče pozdného slnka.
V diaľke sme zazreli mamičku s malým, asi trojročným chlapčekom. Dieťa zabalené vo veľkom trojrohom vlniačiku, tak charakteristickom pre malé deti v Rusku, vážne cupitalo vedľa mamky, v ruke držiac vetvičku jazmínu.
Zrazu sa chlapček pustil maminej ruky a pribehol k nám. Zodvihol svoju malú ručičku a podal jednej z nás vetvičku jazmínu …
… A už sa malý Gríša, lebo tak sa chlapček volal, ocitol v náručí členky našej výpravy. Rozplakala sa, bozkávala chlapčeka, ktorý sa usmieval tým najrozkošnejším úsmevom trojročného dieťaťa.
Stáli sme tam všetci, nesmierne, dojatí, potláčali slzy, usmievali sa na seba a na malého Gríšu, ktorý i keď trojročný, povedal za nás všetko, iste oveľa viac, ako dokážu vyjadriť tie najplamennejšie slová …
napísala čitateľka Viera Očenášová
