Chodím na gymnázium a som nesmierne zaľúbená do spolužiaka, ktorý chodí o dve triedy vyššie. Volá sa František. Ale on si ma nevšíma. Až dnes mi niesol tašku zo školy. Neviem čo sa stalo. A tak je to už mesiac…
Čaká ma pred školou, niekedy so zmrzlinou, colou, či čokoládou. Celá škola, teda aj študenti vedia, že František ma ľúbi. Ja to viem tiež. Skladá mi pesničky, recituje básne, hrá pod našim oknom na gitare. Najradšej pesničku: „Zaľúbil sa chlapec, do teba, do teba, zaľúbil sa chlapec .“
Mama je z toho celá nešťastná, čo povedia susedia. „Či sme v Taliansku a či je to Rómeo, že ti tu vyspevuje.“
„Uč sa Erika! Chceš byť lekárkou a to je náročné štúdium, je to zodpovedné povolanie!“
„Dnes ideme do kina,“ volám mame a bežím nahodená v najkrajších šatách, s najdrahším mejkapom, ktorý som si požičala od sestry, ktorá je herečkou. Aj ja vyzerám ako herečka, no možno viac namaľovaná ako treba. Aj František mi hovorí: „Erika, si krásne aj bez šminiek, veď ťa spod nich ani nie je vidno. Ale si nádherná. Každý si ťa obzerá. A ja som pyšný na najkrajšiu študentku z druhej A, na to, že patríš iba mne, mne, mne a nikomu inému!“
Po filme sme išli na prechádzku okolo jazera a potom domov. František ma pri bráničky nášho domu prvýkrát pobozkal. Bola som nielen v siedmom nebi, ako sa hovorí, ale určite od radosti ešte ďalej. Naša láska bola spečatená. Tak som to vnímala, že bozk, ktorý som Františkovi opätovala, spečatil našu lásku navždy, až po hrob. Ukončíme vysoké školy a zoberieme sa . Bola som šťastná. O polnoci som ešte počúvala rádio. Hrala obľúbená skupina na celý dom, ba na celú ulicu, až kým mi to otec neprekazil. Zhasol svetlo, ešte mi aj vynadal.
Blížil sa čas stužkových. Aj môj František končil štvrtý ročník a mal mať o dva týždne stužkovú. Učil sa na prijímačky na vysokú, chcel študovať právo.
„Pozývam ťa na stužkovú, Erika. Pôjdeš?“
„Pôjdem a rada. Vypýtam sa od rodičov ešte dnes. Otec po mňa príde autom. Môžem byť až do konca. Vieš, že bývame ďaleko na predmestí.“
„Áno, viem, že vaša vilová štvrť je ďaleko od centra. Odprevadil by som ťa. To je v noci nebezpečné. No to budeme riešiť až potom. Teraz mi povedz isto iste, či prídeš?“
„Prídem.“
Bežala som domov a hneď som poprosila mamičku aj staršiu sestru, aby mi pomohli vybrať šaty, topánky, doplnky, šperky a účes. Na mojom výzore pracovala celá rodina. Otec ma odviezol ku kaderníkovi a na kozmetiku, k vizážistke, do módneho salónu pre šaty a topánky a sestra mi ladila šperky, doplnky, aby som bola čo najkrajšia. Olivovozelené šaty mi pristali k bledej tvári a blond zlatým vlasom.
Na stužkovú slávnosť ma odviezol otecko. František ma už čakal. Tiež mal krásny oblek. Vyzeral, ako keby mal hrať vo filme. Na stužkovej bol bohatý program. František ho uvádzal spolu so spolužiačkou Simonou. Potom hral na gitare, aj spieval. Nakoniec bol tanec. František tancoval so Simonou. Mňa zveril svojmu kamarátovi, ktorý sa mi vôbec nepáčil, nebol zábavný a ani nevedel tancovať.
František bol hviezdou večera. Spieval, uvádzal program. Bol neodolateľný nielen pre mňa, ale aj pre Simonu a všetky spolužiačky. Prvýkrát som poznala, čo je to žiarlivosť. Odišla som na toaletu skontrolovať ako vyzerám a vypočula som si rozhovor Františkových spolužiačok.
„Stávku František vyhral. Erika, hrdopýška, sa doň zaľúbila až po uši. Chodí za ním ako psík a nevie, že on má Simonu, s ktorou chodí už dva roky. Ale stavil sa s Karolom, ktorého Erika odmietla, aj vysmiala, že si ju získa a potom ju odkopne. A dnes sa to stalo. Nebude sa jej venovať, iba Simone, aby to každý videl. Stávku vyhral. Tak chce Eriku potrestať za Karola, za jej pýchu a bohatstvo, ktorým oplývajú jej rodičia. Erika musí pochopiť, že lásku si kúpiť nemožno.“
Viac som nepočúvala. Slzy sa mi liali po mojej nalíčenej tvári, ako dážď za letnej búrky. Volám domov: „Otec, príď pre mňa, je mi zle. Asi som niečo zjedla, alebo vypila.“
Otec sa rozčuľoval: „Zakázal som ti piť! Prečo si pila?“ Keď videl ako plačem a nariekam, bez slova ma odviezol domov.
Moja izba, jej steny a vankúše toľký príval sĺz ešte nezažili. Celá izba bola v slzách. Ráno ma rodičia nespoznávali. Išli sme do hôr na chalupu, aby som si choré srdce vyliečila z prvej lásky. Zmárnim sa, hútala som. Vyjdem na vysoké bralo a skočím. Ja to neprežijem! Som obeťou stávky, závisti, nenávisti a posmechu. Viac do školy nepôjdem. Od hanby sa prepadnem. Všetci sa mi budú smiať. Františka ľúbim a on ľúbi Simonu, chodí s ňou dva roky. Či som bola slepá? Asi áno!
Už som na brale. Tu skočím. Načo žiť, keď je život taký krutý. Slzy sa mi liali z očí. Sadla som si na okrej skaly a podo mnou zívala obrovská priepasť. Nakláňala som sa nad ňou čakajúc, kedy sa nakloním viac a viac, až sa zrútim dole. Ale vždy ma čosi potiahlo späť. Rozhodla som sa skočiť, len sa chvíľu pokochám pohľadom na krásu prírody. Čo je to za život?
Na rodičov som nepomyslela, ako by to prežívali. Bola som ich miláčik. Myslela som iba na seba, na svoju lásku. Na Františka, ako bude smútiť za to čo mi vykonal. Ako bude žiť do konca života s tým, že spôsobil moju smrť hlúpou stávkou.
Naraz počujem: „Hej, vy tam, na tej skale! Chcete sa zabiť? Pod vami je hlboká priepasť! Ste krásne dievča, vidíme vás cez ďalekohľad. Zíďte dolu! Tam sa stretneme! Radi vás spoznáme. Tam, kde ste, je to nebezpečné. Zrútil sa odtiaľ horolezec a zabil sa. Môže sa to stať aj vám. Zíďte dole, chceme sa vás niečo spýtať. Alebo počkajte, my prídeme k vám. Len sa nenakláňajte nad priepasť!“
Chlapci si začali spievať pesničky, kývať mi a volať ma dole. Naraz ma chytili mocné ruky zozadu, okolo pliec.
„Tak čo, sotiť vás tam? Či ste sa rozhodli žiť?“ spýtal sa ma milý hlas.
„Nie, už nespadnem. Neskočím. To bola len taká hra.“
„Ale vyzeralo to strašne. Pozorovali sme vás. Videli sme, že plačete a myslíte to vážne.“
„No už nemyslím.“
„Poďte so mnou do našej chaty, tu blízko. Sú tam chlapci, aj dievčatá. Opekáme si klobásky a spievame. Sme lyžiarsky oddiel na sústredení. Pripojte sa k nám.“
Išla som k neznámym, ktorí si ma obzerali a boli presvedčení, že som chcela skočiť dole a oni ma zachránili. Matej nič nehovoril, iba si ma obzeral a nespúšťal so mňa oči.
„Toľkú krásu znetvoriť pádom do priepasti, veď to by bol hriech.“
Mám priateľa Mateja, je športovec. Trochu starší odo mňa, ale ma ľúbi. Azda ho budem aj ja ľúbiť, keď prebolí moje zranené srdce, prepichnuté šípom prevej nenaplnenej lásky.
Dnes sa tomu teším, že chlapci boli na druhej strane a že mi zachránili život. Ich zásluhou som neskočila, nedolámala sa nezničila život svojim najdrahším rodičom. Kiežby každý dostal pomocnú ruku, keď pocíti bolesť a sklamanie, ktoré môže priniesť život.
Treba to len prekonať a tešiť sa. Lásky prídu aj odídu, ako letná búrka.
