Moderátor Vlado Voštinár si veľmi dobre uvedomuje dôležitosť humoru a nadhľadu. Už desaťročia ho prináša divákom v obľúbených programoch.
Leto sa nám blíži ku koncu, vy v ňom už vyše dvadsať rokov organizujete detské tábory. Aká bola vaša hlavná myšlienka pri zakladaní tábora?
Chcel som sa odvďačiť za to, že mi osud doprial robiť robotu, akú robím, napriek tomu, že som to nikdy neštudoval a nikdy som nemal podobnú ambíciu. Cítil som, akoby som to mal niekomu vrátiť. Tak som zorganizoval tábor pre prvých 90 detí a aj som ho hradil. Mal som vtedy už dosť kamarátov v šoubiznise, ktorí akceptovali moju pozvánku prísť do tábora a urobiť deťom naozaj pekný deň. Jeden deň tam bol Gladiátor, druhý deň IMT Smile. Tretí deň tam prišiel Andy Kraus s Peťom Marcinom, ktorí vtedy hviezdili v Uragáne. Potom prišla Martina Moravcová No Name, Misha. Tábor bol nabitý ľuďmi a mal som z toho naozaj dobrý pocit.Deťom sa to tak zapáčilo, že na druhý rok volali a písali, že chcú prísť ešte. No a tak tábory pokračujú dodnes. Samozrejme v inej podobe, ale stále úspešne.
Máte v táboroch možnosť sledovať aj to, ako sa postupne menia generácie. S čím sa potýkate najčastejšie?
Nemôžeme im ponúkať stravu, aká sa jedla v roku 2001,lebo to už nefunguje. A nemôžeme im ani robiť program, aký sa robil pred 20 rokmi, lebo ani to už nefunguje. Fakt je, že veľmi zásadne sa menia chutie. Je cítiť, že mnohé mamičky jednoducho nemajú čas vývárať a často sa nám stáva, že naši kuchári urobia fantastickú polievku a mnohé deti pozerajú do tanierov, že čo nám to dávajú. My sa zase pozeráme na deti, že prečo to nejete? A pribúdá veľmi veľa intolerancií. To je fakt. Samozrejme mobily sa prejavili vo všetkom. Prvá otázka, keď prídu k nám, je heslo na Wi-Fi a to my nemáme. Sme v lese a vysvedľujem im, aby zabudli na mobíly, na sociálne siete, ale aby sa pozerali jeden druhému do tváre, do očí. To je najlepší Facebook. Nechajte teraz mobíly tak. Ale to nejde, takže mobily vyhrávajú. A možno im chýba im pohyba viac pohybu.
Pre vás bol pohyb vždy podstatný, keďže ste boli ste vrcholovým plavcom, dokonca v juniorskýchreprezentačných štruktúrach Československa. Ako bývalý športovec ste povestný svojou vytrvalosťou.
Pre mňa je šport, alebo pohyb v akejkoľvek forme a v akejkoľvek podobe dôležitý ako jedlo a spánok. A to by malo byť pre každého lebo pohybu nás táto doba zomelie. Ľudia to začali chápať. To je super. Keď vidíte, koľko ľudí beží maratóny, alebo nejaký vytrvalostný beh, koľko ľudí bicykluje, lyžuje, koľko ľudí chodí na plavárne, do fitka, z toho mám radosť. Nemusíme vyhrávať aj rebríčky obéznych národov.
Nemôžem si pomôcť, ale vaše meno mám spojené s textom piesne Heleniných očí (S tým ksichtom nespozná ma v inkognite Voštinár). Ako na to reagujete? Viete si sám zo seba spraviť srandu?
Je veľmi dôležité, aby si človek vedel zo seba vystreliť. To veľmi posunie hranicu hnevania sa na okolie. Keď sa viete zabaviť na veciach, ktoré iných rozčúľujú, tak je to veľmi oslobodzujúce. Týka sa to aj to humoru, ktorý si viete urobiť na svoju adresu. Ľudia, ktorí toto dokážu, sú oveľa, viac nad vecou. A ja sa snažím byť nad vecou.
V minulosti ste dokonca mali prezývku Trnavský párek, prezradíte nám z čoho vznikla?
Istú dobu som mal v Trnave stánok s hamburgermi, hotdogmi a langošmi. To bola súčasť môjho života. Bol som na to pyšný a tak ma poslucháči poznali aj pod prezývkou Párek z Trnavy. Rovnako sa bavím aj na iných veciach na moju adresu.
Ste neodmysliteľnou súčasťou relácie Inkognito už od jej začiatkov v roku 2005. Kam sa podľa vás posunula a v čom dnes vnímate najväčšiu zmenu?
Najväčšiu zmenu vnímam na nás. Trošku pribudli vrásky, sivé vlasy, a niekomu pribudnú kilá. Ale dôležité je, že aj keď sa meníme vizuálne, vnútro stále zostáva. Stále sú tam ľudia, ktorí sú rovnako pohodoví a vtipní. Dnes to vnímame ako dar od šoubisového pána Boha, lebo je to program, ktorý je veľmi úspešný, krásny a veselý. Čo môže byť lepšie, ako keď divákom ponúknete práve toto. Nás to teší veľmi a v tomto sme sa nezmenili.
Vo vašich reláciách sa mnohí nájdu, kedže sú o bežných ľuďoch a ich potrebách (Nové bývanie). Stretávate sa aj mimo kamier s pozitívnymi reakciami? Zvyknú sa vám ľudia prípadne zdôveriť?
Stáva sa to. Je fakt, že ja sa stretávam s množstvom ľudí. A nemôžem si všetkých zapamätať, čo ma trošku mrzí. Pri stretnutí si oni pamätajú a ja menej. . A tak sa dostávam často do trápnej situácie, keď si potrebujem nalistovať tú správnu stranu, aby som zistil, že s kým sa bavím, odkiaľ sa poznáme a čo sme spolu zažili. Lebo Nové bývanie sa nakrúca tri dní, to znamená, že ja s danými ľuďmi naozaj strávim intenzívny čas. Lenže potom príde ďalší a ďalší. A jasné, že si pýtajú aj radu, aj sa niekedy otvoria v súkromných veciach. Teším ma, že to tak je, lebo v tom prípade máte právo si myslieť, že ste pre niekohoviac ako iba moderátor. To je dobrý pocit pre mňa, lebo to znamená, že nevytváram priepasť medzi mnou a medzi učinkujúcimi.
Ako sa vám darí vyrovnávať sa so stresom a tlakom, ktorý prináša práca v médiách?
Často si uvedomujem, že ak by som pradol do rutiny a pracoval by som ako stroj, bez akéhokoľvek záchvevu a trémy, tak by to nebolo dobré. To je ako keby také nastúpenie na cestu, ktorá už nebude príliš dlhá. Naše relácie sleduje veľa ľudí a tí chcú a očakávajú od toho programu niečo a ja som tam na to, aby som im to dal. Ak máte pocit, že ste majstrom sveta, tak sa končí vaša kariéra.
Akú úlohu by podľa Vás mali zohrávať médiá v spoločnosti?
Na to je veľa pohľadov. Ja to stále vnímam z pohľadu toho v akých programoch účinkujem. Dnes je viac ako dôležité, aby sa ľudia nezabudli usmievať a smiať a aby nezabudli vidieť veci skôr pekne a nie čierno. Ak im toto ponúknu médiá, tak v tejto situácii je ich poslanie za mňa správne. V programoch v ktorých učinkujem, toto robíme. Snažíme sa priniesť optimistický pohľad na svet, lebo ak toto vymizne, tak slovenský národ bude naozaj len uhundraný a zamračený. Nesmieme sa prestať smiať a zabávať.
Aké rady by ste dali mladým ľuďom, ktorí sa chcú vydať na cestu v médiách?
Mnohí sa už vydali. Sociálne siete sú médiá. Tak tam už netreba radiť nič, každý si vie poradiť sám.
Spomeniete si na nejaké bizarné zážitky pred kamerou?
Nedávno som účinkoval v seriáli Iveta. Hral som som člena poroty, keď Iveta súťažila na MISS. Mal som na sebe smoking a keď som prišiel domov, tak ma manželka hovorí: „Vieš, že máš úplne roztrhnuté nohavice vzadu?“ Neskôr som to v Inkognite rozprával pánovi režisérovi Hřebejkovi. Ešte je komické, keď ma zastavia policajti na služobnom aute Nového bývania, vstúpia týmdo priebehu nakrúcania a ja im teda poviem: „Zakývajte divákom!“ Veľmi príjemné je aj to, keď ideme po ulici a ľudia nám kývajú z auta do auta. Hovorím si, že kým po mne nehádžu vajíčka, je dobre (úsmev).
Keď sa teraz spolu rozprávame, mám dojem, že vy dbáte naautenticitu. Nie je to nejaká vaša forma vystupovania, ale jednoducho už roky máte svoju vyšliapanú cestu a tá funguje. Mýlim sa?
Neviem to posúdiť, pretože to nerobím cielene. Ale neviem byť iný v súkromí a iný, keď sa zapnú kamery. Niekedy si dokonca v duchu hovorím, že takýto, aký som ja, by v šoubiznise ani nemal byť. Ja si neviem ani poriadne dupnúť, ani mať maniere. Niektoré „celebrity“ urobia okolo seba rozruch, a len preto, aby boli spokojní im splnia každé želanie. Potom sú takí, ako som ja, že na mne môžete ajdrevo rúbať.
Môže to byť kvôli tomu, že ste jednoducho so svojim životom spokojný a nepotrebujete vymýšľať?
Ako sa to vezme (úsmev). Zrkadlí sa to v tom, že ľudia nemajú problém so mnou spolupracovať. Verím tomu, že, keď produčnému tímu povedia, že by robili so mnou, tak sa neprežehnávajú.
Aké máte plány do ďalších rokov?
Už nemám ambície, ako keď som mal 40. Je to asi prirodzené, ale najmä veľmi oslobodzujúce. Ak diváci budú mať ešte záujem o programy, ktoré moderujem a budú ma tam ešte akceptovať, tak pán Boh zaplať za ne. Ja už v živote nepotrebujem veľké stresy a každá nová televízna vec so sebou prináša veľmi veľa času,ktorý si musíte opäť odkrojiť zo svojho osobného života. A ja si už ukrajovať nechcem, lebo nakrajal som sa naozaj dosť. Už je čas na taký štandardný pokojnejší život.
