Milan Sládek bol v prvom rade mím. Tak sme ho vnímali doma a tak ho videl svet. V jeho živote sa naplno prejavilo staré známe príslovie o tom, že nikto nie je doma prorokom. Nezúfal si. Obiehal so svojou prácou celý svet, bol s ňou spokojný a šťastný. Desaťročia presviedčal svojich divákov ako možno milovať svoju profesiu. Umenie pantomímy predstavoval vo fascinujúcom prevedení. Jeho hlavný hrdina Kefka, pikolík v záhradnej reštaurácií, ho inšpiroval aj k založeniu vlastného divadla v Kolíne nad Rýnom. V tom čase jediného divadla pantomímy v Západnej Európe. Napriek pokročilému veku neustále pracoval, sršal energiou a pozitivizmom a jeho nadšenie zo života sa na jeho okolie prenášalo v tak intenzívne, že na konci nášho stretnutia som cítila veľkú vďaku.
Vo svojom profesionálnom živote ste stáli na mnohých postoch ako choreograf, autor, pedagóg, mím, režisér. V ktorej polohe sa cítite najslobodnejšie a je vám v nej najpríjemnejšie?
To sa vôbec nedá povedať. Sú to dve polohy, ktoré na seba nadväzujú. Do pohybu aj maľovania, ktoré dnes už nie je iba mojim koníčkom, dávam rovnakú energiu, pretože výtvarné umenie hrá v mojej pantomíme dôležitú úlohu. Schopnosť vidieť vyjadrenie pohybom na javisku najlepšie podporíte silným výtvarným základom. Naviac som vystavoval moje obrazy v rozličných galériách. Ja som sa vybral inou cestou, ako je francúzska pantomíma. Rád vychádzam z hereckého pocitu a verím, že sa mi podarilo vypracovať si vlastný divadelný jazyk.
Pantomíma vás oslovila už v detských rokoch.
Napodobňoval som našich susedov a rodičia pochopiteľne nemali z toho veľkú radosť. Počas štúdia rezbárstva na umeleckej priemyslovke, som sa dostal ku knižke Františka Kožíka Najväčší z Pierotov, ktorá ovplyvnila moje ďalšie roky. Stala sa mojou bibliou, vstával som s ňou, aj som pri nej zaspával. Keď som sa s pánom Kožíkom neskôr zoznámil, napísal mi, že vo mne vidí pokračovateľa J. G. Deburaua (Pierot z Kožíkovej knihy – pozn. red.).
Čo presne ste cítili pri čítaní vašej profesionálnej biblie?
Pán Kožík študoval na Konzervatóriu v Brne herectvo a nielen detailne opísal životopis veľkého míma. Dokázal aj výborne rekonštruovať spôsob akým Jean Gaspart Deburau hral. Kniha výrazne ovplyvnila moju ďalšiu profesionálnu orientáciu a som vďačný, že som ju asi ako pätnásťročný objavil.
Študovali ste na umeleckopriemyslovej škole v Bratislave, odbor rezbárstvo, potom prišlo štúdium herectva na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave a neskôr ste zakotvili v Prahe u Emila Františka Buriana. V roku 1968 ste odišli do Švédska a neskôr do Nemecka. Ako si spomínate na toto obdobie.?
Nechcel som emigrovať zo Slovenska, v podstate ma vyhodili. Známy, nešťastný dátum 21. august 1968 so sebou priniesol množstvo tragických osudov. Pri okupácií vojsk som bol v zahraničí a nemohol som sa vrátiť. Koncom augusta zatvorili moje bratislavské divadlo a bol som vyhlásený za nežiadúcu osobu. Stále som veril, že prišlo k nedorozumeniu a ja sa vrátim domov. Tri roky predtým, v roku 1965, sme zožali na turné s mojím súborom v západnom Nemecku veľký úspech a aj to ovplyvnilo moje rozhodnutie odísť do Nemecka. Tento rok je to presne päťdesiat rokov odkedy žijem v Kolíne nad Rýnom. Založili ho Rimania a občas si predstavujem ako v ňom v tej dobe starorímski mímovia hrali mytologické predstavenia.
Ako ste vnímali germánsku mentalitu po vašom príchode do Nemecka? Od našej slovanskej sa výrazne odlišuje.
Vzhľadom na špinu, ktorá vychádza posledné roky na povrch na Slovensku, som sa niekedy sám seba pýtal: Máme my vôbec dôvod o sebe hovoriť, že sme mierumilovný národ? Som sklamaný a smutný. V Nemecku od vás nikto nevyžaduje, aby ste sa začlenili do rôznej politickej skupiny, máte právo na seba samého. To bolo pre mňa rozhodujúce. V tejto krajine som sa mohol realizovať robiť veci, ktoré ma zaujímajú. Ľudia sú zvedaví čo nové tvorím a predstavenia si doslova vychutnávajú.
Začiatky v novom domove neboli jednoduché. Nepoznali ste jazyk, nemali ste žiadne kontakty, vo vašom živote v zahraničí nefigurovali ani priateľstvá.
Pár ľudí si na moje predstavenie spred pár rokov spomenulo, ale to bolo všetko. Bol som od rána do večera odkázaný sám na seba. Ľudia v Nemecku si ma našli vďaka mojej práci a v roku 1974 som mohol založiť v Kolíne nad Rýnom vlastné divadlo Kefka. Nemôžem nespomenúť medzinárodne úspešný festival pantomímy Gaukler a dvadsaťročnú spoluprácu s Goetheho inštitútom. Divadlo mi dalo pevnú pôdu pod nohami a stalo sa terčom záujmu divákov, takže som nemusel robiť nič „navyše“, všetko šlo prirodzene. Nenásilným a nevnucujúcim sa spôsobom som sa stal populárny.
Festival pantomímy Gaukler z vás urobil medzinárodne uznávaného profesionála, čo sprevádzalo jeho vznik a ako si na toto úspešné obdobie spomínate?
Prvý festival, v roku 1976, podporila Nadácia mestskej sporiteľne. V rámci festivalu, ktorý sa konal šesť dni a denne sa odohralo šesť predstavení, všetky boli vypredané. Ďalšie festivaly, ktoré boli pod záštitou mesta Kolín, trvali desať dni. Ročne navštívilo festival okolo 30 000 divákov. Noviny písali, že z Kolína sa stala mekka svetovej pantomímy, čo ma samozrejme veľmi povzbudilo. Vzhľadom na tento úspech a kontakty získané mojimi zájazdami po všetkých kontinentoch, som nemal problém pritiahnuť najsilnejšie mená.
Vaša profesia vás uživí a ste pri jej realizácii slobodný. Šťastný život.
Nie som nikomu za nič zaviazaný a môžem byť sám sebou. To je moje najväčšie šťastie.
Po páde komunistického režimu ste sa v roku 1989 vrátili na Slovensko. Vašou zásluhou bolo znovuotvorené a zrekonštruované Divadlo Aréna. Stali ste sa jeho riaditeľom, a určitú dobu plnilo svoje poslanie. Stalo sa tak dvadsaťpäť rokov po vašej emigrácií. Bol návrat na Slovensko ťažký?
Budova divadla Aréna bola v hroznom stave a som veľmi rád, že sa mi podarilo dosiahnuť jej rekonštrukciu a, že zostala slúžiť divadlu. Boli s ňou aj iné plány.. V začiatkoch si podaktorí ľudia len ťukali na čelo, nikto moju snahu nepovažoval za reálnu. Ale divadlo sa zachránilo! Spolupracoval som s Ľubomírom Feldekom a Václavom Patejdlom, vytvorili sme pantomimicky muzikál GRAND PIERROT. Napriek vonkajšej skepse som sa snažil dať divadlo dohromady.
Ale bola to veľmi komplikovaná doba. Realita však bola neprajná až drsná. Stále odo mňa vyžadovali mimoprofesijné aktivity ako je príslušnosť do jednej z politických strán a podobne. Z Nemecka som takéto „politikárčenie“ nepoznal, nebol som na to zvyknutý a ani som si zvykať nechcel. Pre mňa bolo dôležité moje pracovné nasadenie a profesijná aktivita. Na Slovensku to žiaľ funguje ináč. Po desiatich rokoch som nevidel perspektívu prečo by som mal za daných podmienok v práci pokračovať.
Vaša pedagogická činnosť sa často realizuje v rámci rozličných projektov s mladými ľuďmi. Spolupracovali ste so štátnou nemecko-francúzskou organizáciou pre mládež, ktorú založili Charles De Gaul a Konrad Adenauer. Cítite na svojich pleciach vek alebo ste ako mnohí mímovia stále mladý?
Dôležité je nastavenie každého človeka a aj veľmi mladý človek môže mať dušu starca to platí aj naopak.
Korona obdobie neprospieva žiadnemu tvorivému životu, ako ho vnímate vy?
Na jar mi odpadli niektoré predstavenia pre kostoly, ktoré robíme vždy na Veľkú noc. V marci boli zakázané tri predstavenia Krížovej cesty a výstava mojich obrazov mala iba vernisáž, hneď po nej musela galéria zastaviť prevádzku. S riaditeľom činohry v Kolíne nad Rýnom som sa v tom čase dohodol na hre Kráľ Lear od Williama Shakespeara. Premiéra sa našťastie úspešne zrealizovala v októbri v kostole Sv. Michala. Tento projekt ma zamestnával celú pandémiu a nesmierne ma to bavilo.
V aktuálnom roku ste oslávili aj osemdesiatedruhé narodeniny. Stále aktívne hráte, režírujete, usilovne pracujete. Udržať sa zdravým nedokáže každý s takou noblesou. Čo sa za tým skrýva?
Udržovať svoje telo v kondícii je samozrejmé, ale najhlavnejšie je moje vnútorné nadšenie pre život. Niekedy sa za to až hanbím, lebo si pripadám ako malý chlapec. Viem sa pre mnoho vecí nadchnúť a robiť ich so zápalom mladého človeka. Teší ma, že som stále kreatívny a mám možnosť tvoriť.
Na ceste za vami sa ma môj päťročný syn opýtal, čo je to pantomíma. Skúste nám to priblížiť.
Prvá ľudská komunikácia bola hlavne neverbálna. V jednom z filmov od Hanzelku a Zikmunda bola scéna z Afriky, v ktorej otec predstavoval synovi pantomimicky charaktery rozličných zvierat. Učil ho, predával mu týmto spôsobom vlastné životné skúsenosti. Na základe ľudskej zvedavosti, premýšľania, hľadania neznámeho, vznikli náboženstvá aj filozofia. V dobe, keď ľudia pomaľovávali steny jaskýň, museli mať veľmi dobre odpozorované formy a charakter zvierat. Už vtedy ich vedeli znázorniť vo formáte 3D. Reč tela, a samozrejme aj pantomímu pokladám za základ civilizácie. Naše telo rozpráva veľmi intenzívne, až 65% komunikácie prebieha smerom k nášmu okoliu neverbálne. Slová dokážeme naformulovať, ale telo je riadené podvedome a aj to je fascinujúce.
Pantomíma je váš život. Žijete s ňou dvadsaťštyri hodín denne alebo sa viete aj odstrihnúť?
Nad pantomímou stále nerozmýšľam, ale žijem ňou. Je to neustály vedomý a nevedomý proces hľadania správneho výrazu a typickej situácie, ktorú sa potom snažím pri divadelných skúškach realizovať. Žijem v nej a ona žije vo mne. Meditujem pri maľbe. Pri nej dokážem vypnúť aj od pantomímy.
Narodili ste sa v Československu, vaša manželka je Japonka, žili ste vo Švédsku, zakotvili v Nemecku. Kde je váš domov?
Veľa času som strávil v krajinách Južnej Ameriky, kde ma v rámci zájazdu vyslali z Goetheho inštitútu. A nemôžem vynechať Indonéziu. Tam som sa cítil ako novorodenec. Kultúra a charakter jej obyvateľov ma tak opantali, že som sa tam cítil ako doma. Keby tam nebolo toľko vulkánov, hneď sa presťahujem. Na Slovensko chodievam veľmi rád kvôli priateľom. Keby Slováci pochopili koľko majú v sebe talentu, boli by omnoho sebaistejší. V Kórei som robil so slovenskými bábkarmi pre operný súbor. Predstavenie, sme hrávali skoro dvadsať rokov a ja som si uvedomil, akí u nás žijú šikovní ľudia. Naozaj môžeme byť na seba hrdí.
S vašou manželkou ste spolu tridsaťsedem rokov, máte jedného syna. Jeho pôvod je teda tiež na polovicu japonský. Ako a kde ste stretli jeho mamu?
Moja žena študovala v Bonne dejiny umenia a pracovala v Nemecku vo východoázijskom múzeu. Pozvali ma na turné do Japonska, ktoré sponzoroval istý japonský denník a vyslali do Kolína jedného novinára, aby so mnou spravil rozhovor. Moja žena rozhovor prekladala a odvtedy sme spolu. Syn má tridsaťšesť rokov a viac ako pantomíma ho zaujíma filmovanie. Skúsenosti, ktoré mal zo spolupráce so mnou, ho priviedli na jeho vlastnú cestu.
Martin Šulík vo svojom novom autorskom dokumente zachytáva vašu tvorivú i životnú cestu. Film, v ktorom vystupujú spomedzi desiatok osobností aj Milan Lasica či Ľubomír Feldek, je svedectvom nielen o vašom individuálnom úsilí, ale aj o osudoch celej generácie slovenských divadelníkov. Vnímate aj vy spomínaný dokument ako historické dielo?
Pána režiséra Šulíka som stretol v Banskej Bystrici, kde v Štátnej opere inscenoval moju Dubčekovú Jar. Dokument sa pripravoval dva roky. Som rád, že ľudia majú možnosť aj týmto spôsobom vzhliadnuť rozmanitosť mojej práce a film môže byť aj silne inšpiratívny. Pantomíme sa venujem vyše šesťdesiat rokov a stále mi do života prináša radosť. Som za to vďačný.
