Slovensko sa lúči s jedným z najvýraznejších hercov a režisérov, Ľubomírom Paulovičom, ktorý nás opustil vo veku 71 rokov. Jeho meno je neoddeliteľne spojené s divadelnými doskami, filmom aj televíziou. Paulovič prežil na scéne dlhé desaťročia, počas ktorých zanechal nezmazateľnú stopu v kultúrnom dedičstve Slovenska. Na divadlo sa pozeral ako na priestor, kde môže človek uniknúť od každodenných starostí a ponoriť sa do príbehov, ktoré formujú našu spoločnosť.
Skon herca potvrdila na sociálnej sieti jeho dlhoročná priateľka Lolla. „Dnes môj milovaný Lubinko odišiel do nebíčka medzi anjelov. Jeho srdiečko ukončilo svoju prácu a rozhodlo sa nechať Lubinka odpočívať. Nenachádzam dostatočné slová vďaky, môj milovaný anjelik, toľko lásky a milovania si mi dal, toľko pozornosti, náklonnosti a starostlivosti a pocitu a vedomia, že som pre Teba jediná a posledná. A dokazoval si mi to každý deň.
Navždy budem cítiť tvoju lásku, tvoje srdce aj tvoju dušu vo mne. Milujem ťa Ľubinko a navždy budem. Viem, že ťa už nič nebolí a môcť byť pri tebe do poslednej chvíle a držať ťa za ruku, bolo pre mňa dar a pocta… Ďakujem ti za nádherný život s tebou, za tvoj smiech, za tvoju lásku a naozaj každučký deň s tebou stál za to. Spi sladko, anjleik môj, navždy tvoja Lolli,” napísala Lolla, ktorá sa o herca už mesiace starala v ich dome v Chorvátskom Grobe.V posledných rokoch svojho života bol stále plný humoru, irónie a životnej múdrosti, čo potvrdzuje aj náš posledný rozhovor. Ten sa dnes odrazom jeho celoživotného postoja k svetu – optimizmu a odvahy čeliť životným prekážkam.
Divadelné dosky plné vášne
Svoju lásku k divadlu vyjadroval Paulovič po celý život. V rozhovore spomínal na to, ako jeho herecká a režisérska práca preňho predstavovala zmysluplnú činnosť, ktorá mu dodávala silu. „Vždy mi pomáhala zmysluplná činnosť, tá, ktorá súvisí s mojím povolaním,“ povedal. Na divadelných doskách strávil stovky hodín, vytváral inscenácie, ktoré nenechali divákov chladnými, a jeho vášeň pre divadlo a umenie sa stala jeho najväčším odkazom. Medzi jeho najvýznamnejšie režisérske počiny patrili inscenácie v divadlách po celom Slovensku, od Novej Scény až po divadlo v Komárne, kde režíroval legendárnu hru Kto sa bojí Virginie Woolfovej. Aj keď mu nebolo dané ovládať maďarský jazyk, s humorom priznával, že jazyková bariéra nebola prekážkou jeho tvorivosti.
Stretnutia s ľuďmi ako zdroj radosti
Paulovič bol človek, ktorý si vážil ľudské vzťahy. Vo svojich rozhovoroch často zdôrazňoval, aké dôležité sú preňho stretnutia s kolegami. Aj v čase, keď už herecká práca ustupovala do úzadia, nachádzal radosť v spoločenských interakciách. „Radosť mi robí, keď vidím, že sa niekto v našej krajine snaží realizovať prospešné projekty,“ prezradil s odkazom na ľudí, ktorí preňho predstavovali svetielko nádeje v nie vždy jednoduchých časoch.
V spomínanom rozhovore o sebe prezradil: „Vždy som rád spoločensky žil a v mojej blízkosti bola zaručená zábava. Je to naozaj tak. Aj sám na sebe sa rád zabávam. Rád si posedím s ľuďmi, ktorí majú čo povedať, poradiť, pobaviť, zaujať. Naučil som sa to doma, od rodičov, pravidelne sa stretávali s priateľmi z dediny, chlapi hrali karty, ženy klebetili a my ako malí chlapci sme chodievali potajme pofajčievať, čo sme našli. Vyrástol som v obci Prašice, oproti nám bol Dom kultúry, neďaleko Duchonka a tam sme ako mladí šarvanci trávili veľa času. Chodieval som si tam chladiť zapálené lýtka (úsmev). A spoznávať prvé lásky.“
Humor ako únik pred životnými búrkami
Napriek vážnym témam, Ľubomír Paulovič nikdy nestrácal svoj povestný zmysel pre humor. „Aj sám na sebe sa rád zabávam,“ povedal so smiechom. Tento optimistický prístup k životu bol preňho charakteristický a pomohol mu prekonávať aj najťažšie životné obdobia. Vďaka nemu si udržiaval nadhľad nad sebou a svetom, čo sa prejavovalo aj v jeho tvorbe. „V súčasnosti mi robia radosť stretnutia s príjemnými ľuďmi, mám pár dobrých priateľov a spriaznených kolegov. Niektorých kamarátov mám ešte z rodnej obce alebo kolegov v Bratislave a okolí. A radosť mi robí aj keď vidím, že sa niekto v našej krajine snaží realizovať prospešné projekty.“
Herec mal aj veľkú schopnosť sebareflexie: „S trpkým povzdychom musím povedať, že k mojim prvým dvom dcéram som bol trochu nespravodlivý, nevenoval som sa im toľko, koľko by som sa im mal venovať. Veľa som pracoval, žil som bohémskym spôsobom života. Mám aj tri krásne, múdre, šikovné vnúčatá, tým som tiež veľa dlžný. Uvedomujem si to a snažím sa robiť všetko preto, aby som to ako tak napravil.“ Slovensko stratilo nielen talentovaného herca a režiséra, ale aj človeka, ktorý bol vzorom pre mnohých mladých umelcov. Ľubomír Paulovič bol osobnosťou, ktorá nás svojím dielom a životným postojom inšpirovala k tomu, aby sme sa nebáli snívať, ale zároveň boli pripravení čeliť realite s úprimnosťou a humorom.
