Pri pohľade na Studenkovú len málokto uverí jej biologickému veku. Je očividné, že herečka je aj napriek kritike zmierená sama so sebou a to, čo si myslia iní len nonšalantne posunie kdesi do úzadia. A práve toto by mohlo slúžiť ako zdroj inšpirácie a tolerancie v spoločnosti, ktorá rada súdi a najmä odsudzuje. A ona, narodená 19. mája 1954 v Bratislave, dostala do vienka odhodlanosť a neoblomnosť, aká sa len tak nevidí. Nie každý ju dokáže zvládnuť, ale herečka je nekompromisná.
Náročná
„Práca ma musí predovšetkým tešiť. Preto by som napríklad nešla dabovať telenovelu,“ priznala bez okolkov. Na spolupracovníkov je pritom rovnako prísna ako na seba: „Potrebujem robiť s ľuďmi, ktorým verím, ktorí ma podržia a zahrajú od tragédie po komediálnu úlohu všetko.“ Človek má priam zimomriavky, keď si spätne prečíta jedno z herečkiných vyjadrení k inscenácii Domáce väzenie, roky predtým ako došlo k celosvetovej pandémii koronavírusu: „Nie som človek, ktorého by desila predstava. Ale hlboko si uvedomujem, že čosi podobné sa môže kedykoľvek stať, napríklad aj v mojom povolaní. Stačí hlúposť, malá viróza, chrípka. Farmaceutický priemysel totiž pracuje na plné obrátky, a tak sa nám tu vynárajú noví strašiaci, chodíme rúškach, všetci ideme už-už umrieť. Ak by niekde vypustili maličkú bakteriálnu zbraň, zatvoria sa divadlá, kiná, filmové ateliéry a ja som v tej chvíli bez práce a neviem, čo budem robiť ďalej.“
Svoju umeleckú všestrannosť dokázala aj tým, že najskôr vyštudovala odbor fotografia na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Po tejto skúsenosti ju predsa len pritiahlo herectvo a jej ďalšia kariéra bola predurčená na VŠMU. V rokoch 1977 – 1978 bola členkou činohry Novej scény, od roku 1978 členkou činohry SND. Hrala i hrá v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách a seriáloch. Pri svojej rozmanitosti zabŕdla aj do spevu, v roku 1995 jej vyšiel hudobný album Dotyky noci. Účinkovala aj v mnohých muzikáloch či už na Novej scéne, v Košiciach, v Nitre aj v Prahe, dlhodobo spolupracuje so Štúdiom L + S a s Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava. Okrem umenia je však aj talentovaná gazdiná. Dokázala to ako autorka kníh Recepty so štipkou hereckého korenia, Nové recepty so štipkou hereckého korenia či v roku 2006 knihou Zdena Studenková, Ján Štrasser: Som herečka. Neskôr potešila detských čitateľov dielom Moji miláčikovia. V roku 2022 vyšiel aj jej ďalší obľúbený titul Aj varenie je umenie.
Ocenenia
Zdena Studenková sa môže pýšiť bohatou zbierkou ocenení a uznaní za svoj herecký talent a prínos k slovenskej kultúrnej scéne. Už od začiatku nového tisícročia si získavala uznanie a obdiv, čo sa odrážalo v jej opakovaných víťazstvách v kategórii Herečka na prestížnych OTO (Osobnosť televíznej obrazovky) od roku 2000 až po rok 2005. Nielenže bola opakovane ocenená za svoje herecké výkony, ale v roku 2003 a 2004 sa stala aj absolútnou víťazkou OTO, čo je výrazom všeobecného uznanie a obľúbenosti jej práce medzi divákmi. „citácia ocenenia“
Neskôr v jej kariére si Zdena získala aj ocenenia mimo televíznej obrazovky. V roku 2014 bola ocenená Cenou Literárneho fondu za svoju úlohu v inscenácii, kde zahrala postavu Leni. Toto ocenenie demonštruje jej schopnosť prenášať svoj herecký talent do divadelného prostredia a vytvárať nezabudnuteľné postavy.
Dáma z komplikovaných pomerov
Jej životná cesta nebola ani zďaleka hladká. Zdena sa musela vyrovnať s mnohými osobnými výzvami. Jej otec bol na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia perzekvovaný a dostal sa do väzenia. To ovplyvnilo aj ďalší osud jej nádherných rodičov a tým aj ten jej vlastný. „Keď sa vrátil, už nebolo možné zachrániť ich vzťah,“ spomína. „Musel tam prežiť ťažké časy, kruté vypočúvania a potom on vypočúval doma nás. Niekedy som sa ho aj bála.“ Spolu s matkou nemohli inak, opustili spoločnú domácnosť a vraj sa istý čas pretĺkali po podnájmoch. Zdene otcov status a fakt, že musela o to tvrdšie dokazovať svoj talent vycibril jej preslávenú nekompromisnosť. „Brali ma ako čiernu ovcu a to tak v škole, ako aj v komunite.
Nebolo ľahké žiť za socializmu s biľagom nežiaduca,“ spomína. Táto dáma skrátka nikdy nič nedostala zadarmo a všetko si musela tvrdo vydobyť. No spomienky na komplikované detstvo zároveň podporili aj elementy jej osobnosti, ktoré sú všeobecne považované za pozitívne. Okrem pracovitosti, profesionality a dochvíľnosti ju neľahký osud naučil aj tvrdej osobnej disciplíne a v ich skromnej domácnosti čerpala aj zmysel pre krásu a estetiku. Za ňu bola vďačná matke, ktorá mala podľa jej slov úžasne vyberaný vkus: „Vyrastala som v jednoduchej robotníckej, dá sa povedať, že aj v chudobnej rodine. No u nás sa aj to najskromnejšie jedlo podávalo krásne naservírované. Bolo absolútne neprijateľné, aby si niekto dovolil vyjedať polievku z hrnca či nedajbože jesť salámu z papiera. Myslím, že je to otázka sebaúcty a tá nám nikdy, ani v tých najťažších časoch, nechýbala.“
Lásky jednej krásky
Väčšinu svojho života venovala umeniu a kultúre, no aj v osobnej sfére bola húževnatá a rozhodne nespala na vavrínoch. Prvýkrát bola vydatá za svojho spolužiaka zo ŠUP-ky Ivana Kostroňa. Na tú sa mimochodom dostala opäť na pozadí komplikovaných udalostí. Jej matka sa totiž rozhodla pre emigráciu. „Prišli sme do Viedne, žili tam mamini kamaráti. Dali nám k dispozícii malý byt a matke vybavili prácu v továrni. No ja som už vtedy vedela, že som prijatá na umeleckú priemyslovku. Tak som tam stála a premýšľala, že tu by som mohla akurát tak niekde umývať riad. Vyslovene som ju donútila k návratu.“ Až neskôr si uvedomila, ako veľmi ovplyvňovala život svojej mamy a možno práve preto si povedala, že to bola chyba a ona sama nikdy nedopustí, aby jej niekto tak výrazne hovoril do života.
Mimoriadne ocenenie v Ankete Slovenka roka
Ďalšie významné ocenenie, ktoré Studenková obdržala, je z roku 2020, a je ním mimoriadne ocenenie Slovenka roka. Tento prestížny titul je dôkazom toho, že Zdena Studenková je nielen obľúbenou a uznávanou herečkou, ale aj významnou osobnosťou, ktorá má významný vplyv na slovenskú spoločnosť. Jej dlhoročný prínos kultúre a umeniu si zaslúži neustále uznanie a obdiv.
Manželstvo s Kostroňom vydržalo iba 9 mesiacov, pretože Zdena ešte netúžila byť matkou, zatiaľ čo Ivan už dieťa chcel. Dokonca Zdena v knihe Jána Štrassera priznala, že s Ivanom bola tehotná, no išla na interrupciu. Čo sa detí týka, má pritom jasný postoj: „Deti sú múdre a je to len naša chyba, že k nim pristupujeme ako k teliatkam.“ V roku 1979 Zdenu obsadil do televízneho filmu Stanislav Párnický. Otehotnela s ním a vzali sa, boli spolu 13 rokov. Ich spoločná dcéra Simona niesla rozvod svojich rodičov veľmi ťažko. Zdena sa pre rozvod vraj rozhodla preto, lebo mala pocit, že pri ňom rýchlo starne, ale aj preto, že na Novej scéne spoznala dirigenta Branislava Kostku. Ich vzťah bol dlho živnou pôdou spoločenských plátkov. Ona vtedy mala 39 , on 22 rokov. „Nevedela som, či to bude na rok, na dva, alebo len na pár mesiacov, ale vedela som, že je to to, čo práve teraz potrebujem.“ S Braňom Kostkom je pritom dodnes, bývajú na bratislavskej Kolibe a patria medzi najstabilnejšie a najkrajšie páry v slovenskom šoubiznise aj napriek vekovému rozdielu.
Foto: SND