Herečka, ktorá si svojou autenticitou, múdrosťou a charizmou podmanila divadelné i filmové javisko. Zita Furková oslávila 85 rokov, no jej energia, humor a láska k umeniu sú stále živé a inšpirujúce. V rozhovore prezrádza, čo si v živote najviac cení, ako ju formovalo detstvo v rodisku pod Malými Karpatmi, prečo je pre ňu príroda zdrojom sily a aké momenty považuje za najšťastnejšie vo svojom živote.
Čo si najviac vo vašom živote ceníte?
Život ako taký. Vďaka Bohu, intenzívne vnímam, prežívam, čo nám prináša deň so všetkými slasťami, strasťami ,radosťou i smútkom. A smútok je predsa veľká láska k životu, čo kričí strachom, že raz tu nebudeme, preto nám dáva zvláštnu silu milovať každú chvíľu nášho bytia. Je vzrušujúce pociťovať okamihy západu slnka, vôňu vetra, trávy…
V podcaste divadla Astorka ste raz povedali: „Podľa toho,kde sa človek narodí, taká je jeho duša“. Ako Vás poznačilo rodisko?
Moje rodisko Hradište pod Vrátnom leží v srdci úpätia Malých Karpát. Je to Bohom stvorený raj. Údolia, zarastené kopce Cigánka, Pliešky, Markovec, Suchánka, močiare vyparujúce síru, bažinaté lúky, záružlia s koncertom žiab. Taká je aj moja duša. Priroda je pre mňa magickou silou, vždy mi dobíje dušu zadymenú civilizáciou.
Váš otec chcel z Vás mať výtvarníčku a mama?
Otec mi kupoval farby, palety, šepsoval plátno, ale viedol aj ochotnicky krúžok. Na skúšky ma brával od malička, pod jeho vedením som hrávala, prirodzene som dala prednosť herectvu. Mama bola poetická duša. Naučila ma milovať prírodu, vždy mi hovorila: „Keď ti je smutno, nehovor o tom nikomu. Človek Ťa vypočuje, v hĺbke duše vysmeje. Choď do hory, dosýta sa vyplač, dá ti silu nádeje.“
Ste jedináčik?
Nie som jedináčik. Sestra Martuška zomrela tesne po vojne. Mám o desať rokov mladšiu sestru Antóniu, je veľmi obetavá, starostlivá a vzájomne si pomáhame.
Čo by ste poradili mladej generácii,aby prežívali pokojný život bez tlakov a stresov?
Radu ako prežiť dnešnú zvlčilú dobu by som niekedy potrebovala aj ja. Závisí to od povahy človeka. Mne pomáha modlitba-osobná meditácia, uvedomovanie si zvládnutia situácie, taktiež dôležité je dať si pauzu od počítačov, televízii, mobilu a nezabudnúť čítať dobrú literatúru. Je to veľmi dôležité pre obohatenie myslenia. Dôležité je byť sám so sebou,ale tiež to má svoje riziko. Keď je človek dlho sám so sebou, púšťa sa do hlbín, desí sa, čo všetko sa v nich skrýva, preto je dôležitý pobyt v prírode. Pre mňa je to moja záhrada.
Ste spoluzakladateľkou úspešného Divadla Astorky Korza 90 a ešte stále hrávate. S akými pocitmi do neho vystupujete? Čo máte na Astorke najradšej?
Vždy s očakávaním, ako oslovím diváka, či zanechám v ňom stopu človečiny. Astorka je moja druhá veľká rodina, vzájomne si pomáhame napriek všetkým úskaliam. Čo je velmi dôležité v každej rodine – tolerantncia. Je to niekedy zložité, ale rešpektujeme sa, aspoň ja cítim, že máme sa radi. Sú to fantastickí ľudia a starajú sa o mňa ako hovorí Ady Hajdu o prapraprastarú, je to až dojímavé.
Divadlo od vzniku formovali osobnosti- Milan Lasica,Vlado Strnisko, Juraj Nvota, Roman Polák, a teraz Juraj Nvota a režisér, umelecký šef Ondro Spišák, ako aj hosťujúci režiséri. Som rada, že naše divadlo reprezentovalo a reprezentuje Slovenskú kultúru v zahraničí, aj v USA, Taliansku, Česku, Maďarsku, a Kanade.
Súbor je zložený z hereckých osobností Ady Hajdu, Boris Farkaš, Mirko Noga ,Matej Landl, Peter ŠImun, Lukáš Latinák, Majo Miezga, Juraj Kemka, Robo Jakab ,Majo Labuda, Paľo Šimun, Tomáš Turek, Anička Šišková, Marta Sládečková, Szidi Tobias, Zuzka Konečná ,Sarah Arato a Viki Šúplatová.
Ako sa podľa Vás zmenilo slovenské divadlo od čias, keď ste začínali, až po súčasnosť?
Odpoviem veľmi stručne. Nielen divadlo, ale všetko sa mení neuveriteľnou rýchlosťou okolo nás. Len človek zatiaľ zostáva v ňom nezmenený so svojím prídelom dobra a zla. Musíme byť v strehu, pre udržanie rovnováhy. Divadlo má nezastupitelnú moc. Je to veľké zodpovedné zrkadlo doby a človeka v ňom. Ako hovoril sám Shakespeare.
Videla som Vás v hre Jeden Nemecký život o autentickom príbehu sekretárky ministra propagandy Jozefa Gobbelesa, bolo to vývorné.
Hra je napísaná podľa dokumentu 102 ročnej Brunhildy, ktorá spomína na svoj život. Ale v hĺbke jej duše je hlboko zakorenená doba v ktorej žila. Jej povrchnosť ma nezaujíma,ale jej tvrdenie, že ako sekretárka Gobbelesa o nijakých hrôzach nevedela, čo sa okolo nej diali. Vyhýba sa spoločnosti, je spokojná sama so sebou, žije v domove dôchodcov. Desivé na hre je to, že historická skúsenosť doteraz pre ľudí nie je poučením. Takých Brunhíld aj v našej spoločnosti je stále dosť. Réžiu hry mala pod palcom Alena Lelková.
Kde Vás môžu diváci ešte vidieť?
Diváci ma môžu vidieť v postave trafikantky Remešovej v hre Nevesta napísanej podľa novely Ladislava Grosmana Nevesta. Autormi hry sú Jakub Nvota a Juraj Nvota. Inscenácia získala hlavnú cenu Festivalu Nová dráma 2023 – Cenu Grand Prix a cenu bratislavského diváka. Hra je z obdobia Slovenského štátu. Podstatou hry je neznášanlivosť, nenávisť, ktorá zaplavila celý svet.
Postava Remešovej je nositeľka porozumenia. Kresťanka, sympatizuje s nevestou Lízinkou-židovskou starou dievkou, je jej psychickou oporou, zachraňuje ju pred deportácoiu, čo sa nepodarí. S obavou jej radí:,,Bež dievča v ústretí volaniu, ktorému rozumieš iba ty,láska je silnejšia ako strach.“ Hra je aktuálnou výzvou našej doby- neznášanlivosť, násilie, bezcitnosť, strata duše, ducha a dôstojnosti človeka.
Radosť vám robia aj dvaja vnuci s krásnymi menami Noam a Nathan. Ako spolu najradšej trávite čas?
Vnuci sú cez týždeň vyťažení školou, krúžkami, ale víkendy a sviatky trávime niekedy spoločne. Noamka učím piecť medovniky, Nathan rád chodí s mojím psom Arosom na prechádzky. V zime spolu na záhrade krmíme vtákov a veveričky. Často si pečieme zemiaky v krbe, lebo radi zakladajú a starajú sa o oheň.
Často si spomínate na vaše šťastné dni v živote?
Rada si pripomínam na tie najšťastnejšie. Stretnutie môjho manžela v Aule VŠMU pri premietaní filmu Charlieho Chaplina Diktátor. Julo Satinský, ktorý sedel pri mne, zašepkal: pozri dozadu, tam je Dorian Gray, sedeli tam výtvarníci medzi ktorými bol Milan Veselý-môj manžel. Na hodinu javiskového pohybu prišli za mnou výtvarníci, medzi ktorými bol aj Milan.Potom sme sa častejšie stretávali, požičiaval mi knihy, pozval ma do kina a na výlet na Muránsku planinu a po dvoch rokoch 8.maja1963 sme sa vo Zvolene zosobášili. Veľmi si ho vážim ako človeka, ktorý ma naučil žiť.
Najšťastnejším dňom pre nás oboch bolo narodenie našej dcéry Niny, ktorá zdedila talent po otcovi, v atelieri s ním strávila veľa času maľovaním a kreslením, veľa sme spolu cestovali, navštevovali múzea, vďaka čomu si Nina vytvorila profesný vzťah k tvorbe muzeálnych expozícii. Ďalším šťastným dňom bol pre mňa 1.apríl 1990, keď som na letisku v rukách držala štatút nášho novovzniknutého Divadla Korza 90,
podpísaný ministrom kultúry. Spolu s Ľubom Gregorom sme priniesli radostnú zvesť kolegom na skúšku hry Václava Havla Vyrozumenie,ktorým sme zahájili našu existenciu. Krásna metafora obnoviť starého ducha Divadla na Korze, paradoxne založeného počas okupácie 21.12.1968 a zrušeného v roku 1971 v čase normalizácie. Duch starého Korza stále tleje v našom divadle. Som hrdá, že napriek pochybnostiam niektorých ľudí, 1.apríla 2025 oslávime 35.výročie existencii nášho DIVADLA ASTORKA KORZO 90. Prvým riaditeľom bol Ľubo Gregor a od roku 1995 úspešne vedie a opraty divadla starostlivo v rukách drží riaditeľ a náš kolega Vlado Černý.
Divákom ste utkveli v pamäti vo viacerých filmoch. Ako si spomínate na roky natáčania, spomeniete čitateľom aj konkrétne zážitky?
Veľmi rada spomínam na filmy Výlet po Dunaji, Kráľ drozdia brada, Život bez konca, Na pokraji rozumu, Sedím na konári a je mi dobre, Zločin slečny Bacilpýšky. Film Zločin slečny Bacilpýšky bola prvá filmová detská detektívka na Slovenskua. Bacilpýška, ktorá kradla kurčat, grilovala a všetky ich sama zjedla. Robila im zle, takže ju prenasledovali a nielen vo filme, ale aj mňa na ulici ,v paneláku, obchode.. Pri filmovaní scény grilovania kurčaťa sa niekoľkokrát opakoval záber jedenia kurčaťa. Dlho potom som kurča nemohla jesť.
Pamätáte si na postavy, ktoré najviac zanechali stopu vo vašej duši?
Boli to postavy v hrách Ruda Slobodu a v réžii Juraja Nvotu. Napríklad Klára, matka v Armagedon na Grbe ,ktorou ako sám autor hovoril, postavil pomník svojej matke. Súcitila som s jej ľudskou bezmocnosťou – alkoholom, ale najmä s bezradnosťou a neopätovanou láskou svojho syna. Ďalej postava Zita v hre Macocha. V jej postave je túžba nesplneného materinského citu, obetavosti a nepoznanej lásky. V hrách rezonujú otázky kresťanskej viery, existencia Boha, otázky hriechu a odpustenia, človečieho dobra a zla.
V obidvoch hrách režiser Juraj Nvota nezabudnuteľne zrealizoval Slobodov magický realizmus. Potom postava Galiny Brežnevovej v hre Červená princezná. Galina ma upútala podivnou hĺbkou tragédie, jej príčinou bolo, že sa narodila ako dcéra vodcu KSSZ L.I..Brežneva. Bola jeho slabosťou. Rozmaznaná ,skončila opustená, ako alkoholička na psychiatrii. Úplne sama.
Súcitila som s jej bezmocnosťou za ktorou bol jej sám papa ako aj za celým SSSR. Dodnes mnou rezonuje aj oostava Milevy, čo bola Einstienova žena. Venovala som jej veľkú pozornosť a obdiv ako vynikajúcej matematičke a fyzičke. Jej osud bol veľmi smutný. Porodila mu 3 deti. Einsteinova povaha bola chorobne egocentrická, prežila si s ním peklo. Niektorí historici hovoria, že mala väčší podiel na objave teórie relativity ako on. Vzdala sa v jeho prospech. Zostala neprávom zabudnutá a Einsteinom oddvrhnutá. Divákom sme odovzdali hĺbku ľudskej zraniteľnosti.
Foto: archív Z.F, divadlo ASTORKA KORZO ’90
