My samotní. Niečo tak prirodzené, nespútané a plné odhodlania zmeniť svet k lepšiemu. Dôvera, že to dobre dopadne, nech je akokoľvek, je veľmi oslobodzujúca. Nemôžete ju uchytiť, ani ňou manipulovať. Je nad nami všetkými.
Nechajte sa viesť tým, čo je vo vás. Bude vás to mátať, drancať, provokovať a ponúkať množstvo alternatív. „V tomto by ti bolo lepšie, toto je jednoduchšia cesta, poď, vezmi si ma a prijmi za svoje“.
Čo je to naše pravé? Čo v nás tkvie natoľko, že v nás zapáli oheň, hneď po prebudení?
Oheň tlie bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Je v našom strede, vychádza z nášho vnútra a motivuje nás bez nároku na honorár. Túžba rásť, žiť, milovať. Byť vďační, aj nahnevaní, netrpieť za emócie, ktoré preciťujeme. Ráno je múdrejšie večera? Ráno sme len menej unavení zo seba, zo svojich strachov a nespracovaných tráum. Vraj sme nemali toľko večer kričať. Ako ďaleko by sme zašli? Energia neustále kumuluje, vesmír funguje a len čaká, ako sa mu prihovoríme. Akú otázku preňho máme a ako ju budeme chcieť riešiť. Láskavosťou alebo zlosťou a nedočkavosťou?
Všetko je cesta. Dá sa ísť rôznymi smermi, výhybkami, zahnúť zrazu doprava a aj sa vrátiť späť. Hrajme sa s tým, pretože je to len o nás. Na konci sme vždy my sami. Nečakajme od druhých pochopenie situácie, s ktorou nemali skúsenosť. Vy tiež nemáte ich topánky. Pokúsme sa nesúdiť. Prináša to iba zmätok v našich hlavách a fabulácie. Závisť, porovnávanie, ďalšie sebadeštrukčné motívy a konania nízkych frekvencií, ešte nič dobré nikomu nepriniesli. Aký pocit sa vo vás zhmotní, keď ohovárate? A ako sa cítite keď tancujete? Užívajme si to čo nám každý deň prináša, aj búrky a slzy, aj hnev a radosť, aj vášeň a únavu. Najkrajšie je povedať: “To som ja“. Nesiem vám dary, s ktorými prichádzam, viem vám ulahodiť v rôznych smeroch. Avšak moja duša, moje vnútro mi hovorí že je zle, už končím. Cítim, že by som rada išla za hranicu, to zíde na um komukoľvek, ale čo ma za ňou čaká? Niekto sa nahnevá? Môžem mu pomôcť s pochopením. Nemanipulujme druhých. Vlievať do nich svoje problémy a čakať, že prídu s riešením, pri ktorom netreba prstom pohnúť? Všetko si musíme prežiť len my sami. Stojí to slzy, pohľad do nášho vnútra, ktorý nie je vždy príjemný, občas v nás niečo zabolí, možno aj navonok. Telo nám naznačuje: „Pomaly a trpezlivo, spomaľ, prosím.“
Keď ešte pridáme, pridá aj naše skryté ja. Bolí to? Naše telo trpí celé roky. Čakali sme azda akceptovanie jeho zanedbávania? Ponorte sa do seba, do toho čo vám robí radosť, kam máte ráno chuť ísť a koho máte chuť objať. A ten na koho chcete kričať, nech sa vám radšej vyhne. Skúste sa stíšiť a zistiť prečo. Na akú strunu vám hrá, čím vás provokuje? V čom vám robí zle. Kričí najmä nešťastný človek.
Viete mu pomôcť alebo máte chuť odísť? Pokojne vstaňte, oznámte, že dané si neželáte a odkráčajte na miesta, kde sa cítite lepšie. Skúšky v živote sú krásne a pomáhajú v nás otvárať brány, o ktorých sme netušili. Za nimi sa opäť skrývajú neprebádané komnaty poprepletané cestičkami. Zo života našich rodičov ktorí to „mysleli dobre“ sa niekedy vyliahne opačný pocit. Otočte sa k mame, otcovi a odpustite. Nie nasilu, aby ste ulahodili hlavne sebe. Je čas Ísť do hĺbky čo bolí a o to viac, keď nevieme ako to dopadne. Jediná istota je totiž zmena. Skúsme kormidlovať loď a nenechať iných, aby ju viedli . Chce to veľa odhodlania, pochybností, otázok a neustáleho objavovania. Pozor! Sme naučení klamať aj sami sebe. Trvá dlhšiu dobu kým sa odnaučíme nosiť masky partnerky, matky, nevyliečeného dieťaťa v nás či bojovníčky za svoju kariéru. Odpoveďou je láska.
Pokoj a zámer. Sústredenie na lepšiu budúcnosť, budovaním krajšieho prítomného okamihu. Môžete na mňa zúrivo zazrieť alebo sa usmiať. Život sa nedá odložiť. Môžete ho prepiť a hnevať sa na celý svet, aj to je cesta, ale je to vaša voľba, za ktorú sa budete musieť aj zodpovedať, keď vám zlyhá pečeň a vaše deti sa budú za vás hanbiť. Robte veci s vášňou a uvidíte ako sa roztočí koleso života. Ako začne svietiť slnko a aj v období dažďov sa vám zachce ísť von. Dýchať a byť vďační. Máme možnosť tvoriť, byť prítomní a kresliť si náš svet. Mozaiku poskladanú z toho, čo nás stretlo a naučilo. Všetky strachy, stresy, slzy, vône, nádeje a radosti.
Skúšky prichádzajú jedna po druhej, kreujú našu osobnosť a ak ich prijmeme bude to mať pre nás veľký význam. Prichádzajú učitelia, naše zrkadlá v podobe detí, partnerov, kolegov, susedov a my to pozorujme. Čo to s nami robí, ako by sme radi reagovali a čo nakoniec z nás vyjde. Žitie s vlastným čistým svedomím a pohľad do zrkadla s nezištnými úmyslami, je neopísateľne krásny stav. Očakávania, ako sa náš život zmení za pár minút, sú zbytočné. Dôverujte sebe a stav pokoja nastane. Medzitým bude množstvo prehánok a nepochopenia, ale to je krása životnej cesty. Hrbole a pokuty. Ste tu vy a to stačí. Zhmotňujete dostatok sily na zmenu k lepšiemu.
