Zo Zuzany Kronerovej cítiť veľkú pokoru a profesionalitu. S hrdosťou o sebe hovorí ako o československej herečke a tým aj žije. So svojim nadhľadom a humorom lieta medzi susednými štátmi. Spoločne sme si zaspomínali aj na otca Jozefa Kronera, ktorý by 20. marca oslávil storočnicu. Zuzanu majú televízni diváci možnosť vidieť v seriáli Vytoč môjho agenta. Osemdielna komediálna dráma zavedie divákov do málo poznaného zákulisia kastingovej agentúry.
Seriál rozpráva komediálne príbehy z kastingovej agentúry. Vaša postavy Yvety je prototyp ženy, ktorú už nič nerozhádže, pozná každého a nikoho sa nebojí. Priznám sa, že mne ju aj pripomínate. Odhadla som vás správne?
Iveta si pamätá ešte časy, keď ešte agenti vôbec neexistovali, a pozná všetkých filmových velikánov. Dá sa povedať, že to máme spoločné. Navonok sa javí drsná, ale v skutočnosti je v podstate citlivá a má i trošku romantickú dušu, čo je u nej prekvapujúce.
Tento seriál je o hercoch a ich agentoch. Vy máte skúsenosť s hereckými agentami?
Mám tú skúsenosť len zo začiatku kariéry. Ale to preto, že vôbec nie som typ, ktorý rozumie ekonomike. Mám stres hneď, keď vidím nejaký úradnícky papier. Čítam zmluvy, ale nerozumiem im, k čomu sa musím s hanbou priznať. Vtedy som vôbec nevedela, do čoho idem. Ale neskôr som už agenta nepotrebovala, pretože som mohla dôverovať producentom, s ktorými som pracovala. A tak to nebolo potrebné.
Seriál je tiež o klientoch hereckej agentúry, teda o hercoch, ktorí hrajú sami seba.
Nesmierne oceňujem všetkých svojich kolegov, ktorí neváhali a prišli si sem zo seba urobiť srandu. Je skvelé, že do toho išli. I keď si myslím, že by som tiež bola schopná takéhoto nadhľadu, ale som rada, že som v inej úlohe. Myslím si, že tí, ktorí hrajú sami seba, to majú ťažšie, pretože schovať sa do roly nie je až také náročné. Obdivujem ich a teším sa na to.
Ste v ňom obklopená samými mladými hercami. Máte niekedy so svojimi hereckými a pedagogickými skúsenosťami tendenciu radiť im?
To by som si v živote nedovolila! Ak by ma niekto z mladých hercov požiadal o radu, samozrejme, ale nikdy som ani ako učiteľka hereckej tvorby nebola typickým mentorom. Skôr takým partnerom, s ktorým sa dá diskutovať. A tu je herecká zostava skvelá. Tí, čo hrajú agentov, sú všetko moji kamaráti. A dokonca mi tu hrá samu seba moja žiačka Gabika Marcinková. Je samozrejme pekné sledovať, ako sa jej darí.
Yveta má aj psíka. Ako sa vám s ním na pľaci spolupracovalo?
Hovorí sa, že so zvieratami a s deťmi sa ťažko točí, ale keď sa s nimi dobre pracuje, keď je dobrý režisér, tak aj deti a zvieratá môžu byť úžasné. A tento môj psíček je fantastický, pretože má veľmi múdru majiteľku a on sám je veľmi šikovný a talentovaný. Napriek tomu, že nie je cvičený na to, aby hral v seriáloch alebo vo filmoch, zvláda úplne všetko. Dokonca niekoľkokrát veľmi dobre zahral. Spomínam si, že sme mali scénu, kde v dialógu zaznela šokujúce informácie a ten psíček sa na mňa sám pozrel výrazom, ako čo to má byť toto? Kameraman to veľmi ocenil a vykríkol, že to je fantastické, ako to ten pes zahral.
Vy máte psíka?
Ja psíkov milujem, a preto doma žiadneho nemám. Bola by som smutná z toho, že musí byť celý deň sám. A nielen celý deň, niekedy aj niekoľko dní alebo týždňov, keď mám natáčanie alebo divadelné predstavenie v Česku. Alebo by so mnou musel neustále cestovať, to by bolo, myslím, komplikované pre nás oboch. Ale mám korytnačku. Suchozemskú. A neuveríte, koľko má rokov. Šesťdesiat osem! A to ešte nie je ani v strednom veku. Dočítali sme sa, že taká korytnačka sa dožíva aj sto dvadsiatich rokov, takže ju zdedia moje deti a možno aj ich deti.
Diváci vás môžu vidieť aj v Bratislave, v predstavení Pozsony Dance Club v DPOH.
Premiéru sme mali v decembri a hra pojednáva aj o dejinách Slovenska. Odohráva sa to cez príbeh bartislavskej kaviarne od roku 1848 až po dnešok. Zatiaľ sú výborné reakcie, z čoho mám skutočnú radosť. Niektorí kolegovia sú dokonca aj mojimi žiakmi. Máme tam živú kapelu a ide o veľmi navštevované predstavenie, kde sa tancuje aj spieva a ešte aj činoherne hrá. Srdečne čitateľov pozývam do divadla. Hrám ešte aj v Gunagu, v štúdiu A2 (pzn. Nový priestor Divadla Astorka), v Prahe a občas aj v Brne. Občas je toho nad hlavu. Som proste Slovensko-česká herečka.
Okrem seriálu a divadla ste nakrúcali aj český film Rok Vdovy.
To som stihla v minulom roku. Režírovala ho Veronika Lišková, ktorá je pôvodne dokumentaristkou. Výborne sa mi s ňou spolupracovalo. Ja v ňom hrám postavu matky, ktorej zomrie syn. Hlavnú postavu si zahrala Pavla Beretová. Ja som jej svokra. Je to smutný. Ale veľmi zaujímavý príbeh. A ešte ma čaká spolupráca s Bohdanom Slámom na filme Houpačky. To sa bude točiť v lete a na jeseň.
Celý svet sa mení, v čom vnímate v súčasnom herectve pozitívne trendy? A v čom vám možno chýba taká stará škola?
Nedovolila by som si aktívne kritizovať mladých hercov a herečky, pretože sebavedomie mladého herca je krehké. Potrebuje veľa opory a mať istotu. Ale niekedy mám pocit, že by ich mohlo byť lepšie na javisku rozumieť. Javiskovú reč nemajú vycibrenú. Nielen slovenskí, ale aj českí herci. Deje sa to aj vo filmoch, dobré je, keď má film anglické titulky a môžete ich rozumieť, keď už dobre nepočuť (úsmev). Čiže mohli by popracovať na artikulácii a výslovnosti. Moji rodičia a iní herci z SND ju dôstojne zastupovali. Mali ju skvelú. Ináč musím povedať, že mnohí mladí herci a herečky sú veľmi autentickí, prirodzení a nehrajú pateticky a deklamačne. Vždy som aj svojim študentom hovorila, že to musí pôsobiť veľmi prirodzene a nie hrane, ale divák ich musí počuť až do posledného radu. Dá sa to skĺbiť. Niekedy je to aj chyba sály, nie každá má dobrú akustiku.
Vaši rodičia, tiež herci, vás od herectva odrádzali. Dokonca až takým spôsobom, že vám o ňom rozprávali strašidelné veci..
Moji rodičia urobili chybu tým, že ma od herectva odrádzali, pretože tým viac som po ňom začala túžiť. Tie horory mi rozprával hlavne otecko. Ako dieťa som rada počúvala rozhlasové hry a túžila som byť členkou detskej rozhlasovej skupiny. A tak si otecko vymýšľal, že v rozhlase deti zatvárajú na celú noc, nedajú im najesť, a keď niečo pokazia, zbijú je. Odrádzali ma, pretože vedeli, že herecký chlebíček je tvrdý v tom, že aj keď ste dobrý, ale režiséri si vás nevšimnú, nemáte prácu. A herec bez práce nemôže byť hercom, pretože hrať doma v obývačke bez publika nie je možné. Vtedy nemohli tušiť, či budem mať nejaký talent, a chceli ma ušetriť sklamanie. Ale našťastie som v génoch zrejme niečo zdedila.
V týchto dňoch si pripomíname 100 rokov od narodenia vášho otca, významného umelca Jozefa Kronera. Ako podľa vás pristupoval k svojej profesii?
S ústou a pokorou. Zrejme každý si ho spája s postavou Tóna Brtka vo filme Obchod na korze. Bol za ňu ocenený mnohými oceneniami, medzi inými cenou za herecký výkon na filmovom festivale v Cannes. No najvýznamnejšou cenou, ktorú má vraj len málokto, je Modrá stuha americkej filmovej akadémie. Vedel aj povedať nie, keď sa mu scenár alebo postava nepozdávali. Miloval svoju profesiu a miloval svoje publikum.
Vaše deti sa nechceli vydať hereckou dráhou?
Moje deti sa nevydali touto cestou, ale dcéra nemá od mojej profesie ďaleko. Je divadelnou dramaturgičkou a prekladateľkou z angličtiny. Okrem toho komponuje hudbu a píše krásne texty piesní. Syn študoval filozofiu a je stratégom a administrátorom v jednej firme, ktorá má svoju spriatelenú reklamnú agentúru. A obaja sú muzikanti, syn je bubeník.
V hereckom svete sa hovorí málo o psychohygiene, aký je váš názor na ňu? Čo pomáha vám?
Bolo by dobre, keby sme mali spoločnú metódu. Zatiaľ si musí každý pomôcť sám, vedieť ako relaxovať, odosobniť sa a striasť zo seba ťažkú postavu, aby sa človek nezbláznil. Nehráme iba komédie. Veľký herec Ctibor Filčík nemohol do rána zaspať z jednej náročnej postavy. Bol tak nervovo a psychicky vyčerpaný. V USA a na západe má už každý človek terapeuta a nie je to žiadna hanba. Nám divadelným hercom veľmi pomáha potlesk a keď sa predstavenie divákom páči, prinesie nám to kopec energie. Je logické, že naša vložená energia sa potleskom vracia. Cítime, že sa bavia a dobre počúvajú. To pomáha aj pri únave a sme svieži aj keby bola hlboká noc.
A čo pri filme a televízii? Ako si pomôcť tam?
Tam nepríde okamžitá satisfakcia, čiže to môže byť aj veľmi únavné. Vstávať o 4 ráno a ešte ani neviete prečo (smiech). Každý si musí pomôcť sám. Nemáme zaplatených svojich koučov. Musíme si nájsť metódu, aby sme sa udržali svieži na tele aj na duchu. Sú to naše pracovné nástroje.
Zvyknete sa ešte chodiť otužovať?
Áno, veľmi rada. Je to dôležité na imunitu. Keď nestíham ísť do jazera, alebo do rieky Vltavy v Prahe, aspoň studená sprcha musí byť. V tomto veľmi ďakujem filmu Baba z ľadu, ktorý mi v tomto poskytol veľký benefit.
Zažili ste aj minulý režim, kde vás stále strašili. Ako vnímate súčasnosť s vytváraním imanigárnych hrozieb?
Strach je spúšťačom všelijakých negatívnych emócií a zároveň je aj spúšťačom nedostatku kritického myslenia. Treba si nielen zachovať svoj zdravý úsudok, ale aj snažiť sa získávať informácie z relevantných zdrojov. Nie vždy sú informácie napísané na internete pravdivé a toto by si mali ľudia uvedomiť. Hlavne by sa mali snažiť byť dobrí jeden k druhému a pomáhať si.
Mali by sme my občania mať možnosť hovoriť a pripomienkovať vecí, ktoré sa dejú vo vláde. Veď oni nám majú slúžiť. Mali by sme si nájsť ostrovčeky a bubliny, kde si vzájomne rozumieme, keď už cítime, že nás atmosféra ide prevalcovať. Treba pochopiť aj ľudí s iným názorom a netreba pretláčať iba to svoje. Ak chceme niekoho o niečom presvedčiť, napríklad to, aby neveril hlúpostiam a konšpiračným teóriám, predovšetkým si ho treba vypočuť. Ale keď sa nedá pohnúť, radšej sa stretnime s človek, ktorý to s nami myslí dobre a navzájom si rozumieme.
