Veronika Vitázková už v mladom veku vyhrávala po bratislavských podnikoch. Práve tvrdé prostredie a priame zážitky s rôznym typom poslucháčov ju prirodzene vyformovalo na muzikantku s otvoreným srdcom a mysľou.
V súčasnosti dokáže zahrať na osemdesiat hudobných nástrojov, spolupracuje na medzinárodnom filmovom poli či s kolegami z celého hudobného sveta.
Hranie podľa ucha
Hudobné začiatky začali u Veroniky klasicky, v ľudovej škole umenia. Predchádzal tomu však príbeh, ako zmeškala zápis kvôli hádke svojich rodičov. Tí sa nevedeli dohodnúť či dcére treba formálne hudobné vzdelanie alebo nie. Otec bol muzikantom z fachu, srdcom rocker a tramp a tvrdil, že škola nie je potrebná, mamina naopak dbala na vzdelanie. Zápis teda malá Veronika zmeškala a učiteľ ku ktorému mala pôvodne chodiť ju kvôli tomu priradil k veľmi prísnej pani učiteľke. Nasledoval dril a slzy. Po pár týždňoch sa rodičia zhodli, že to nie je pre dcéru prospešné.
Na jednej prechádzke navštívila s otcom hudobniny a to jej zmenilo život: „Objavila som tam spevník írskych ľudových piesní s kazetou a flautu k tomu. Noty a stupnice som vtedy ešte nepoznala, tak som cvičila iba tak, ako som počula. To trvalo až do mojich dvanástich rokov, až neskôr som nastúpila na konzervatórium. Hudobný jazyk som sa naučila v praxi, hrávala som s tatkom v podnikoch a garážach, iba podľa toho, ako som to cítila.“ Hudba ju veľmi bavila tak neskôr predsa len zvolila cestu formálneho vzdelania a spravila si za dva roky kurz v hudobnej škole u pána profesora Sedláčka. Ten videl v mladej nádejnej flautistke potenciál a podporoval ju v príprave na konzervatórium. Veronika sa na neho aj dostala a nasledovalo štúdium u pani profesorky Marty Braunsteinerovej.
Prvý krát sa vďaka škole dostala do kontaktu s mnohými hudobnými prvkami o ktorých dovtedy nepočula. Slová ako filharmónia, gotické prvky a podobne totiž v krčmách nepočula. Spomínaná pani profesorka podporovala svojich žiakov v tom, aby na sebe pracovali a vylietavali z rodného hniezda. Veronike sa podarilo dostať sa na Viedenskú hudobnú univerzitu, kde sa vypracovala na špičkovú flautistku pod vedením tých najlepších profesorov.
Nenahraditeľné skúsenosti
Veronike život vo Viedni veľmi vyhovuje: „Páči sa mi zmes priateľov z celého sveta s ktorými sa stretávam. Nedávno som sa vydala za Dána, ktorý je tiež huslistom a spolu nám Viedeň úplne vyhovuje. Dokonca som si sem presťahovala aj mamku.“ Začiatky vo veľkomeste však neboli jednoduché.
Flautistka sa nemohla na plno realizovať iba v tom, čo ju najviac baví, ale prešla si opatrovaním detí, učením, prácou v administratíve. Jej veľkou výhodou je však flexibilita a ochota sa učiť, jednoducho nezaspať na vavrínoch. Nemčinu sa učila za pochodu. Výhodou klasického hráča vo Viedni je, že je to mesto klasickej hudby. Je jej všade veľa a nikdy ľudí neomrzí. Veronike začali postupne chodiť ponuky na koncerty pre turistov, rôzne bály a vystúpenia.
Spomína si na úsmevnú skúsenosť, ako sa dostala do Ľudovej opery (Wiener Volksoper): „Bývam neďaleko od nej. V jeden večer začali hrať predstavenie a jednej flautistke prišlo veľmi zle. Zobrala som si taxík, vbehla som do jamy pod javiskom a vystriedala ju. Vedenie videlo, ako rýchlo viem reagovať a začali ma volať pravidelne hrávať.“ Veronika si neskôr uvedomila, že jej popri klasickej flaute chýba ešte niečo navyše, niečo ľudské, čo by vychádzalo priamo z nej: „Celé moje štúdium bolo akoby s klapkami na očiach. Uvedomila som si realitu nás flautistov – keď si naozaj veľmi dobrý a podarí sa ti dostať sa do orchestra, hráš tam a zostaneš v ňom už navždy alebo ideš učiť na Univerzitu a posúvaš sa v tomto smere.“ Veronika chcela od života viac.
Žijem tak, ako som si vždy priala
Talentovaná flautistka sa na svojej ceste stretávala s fantastickými muzikantami, ktorí ju posúvali ďalej. Túžila hudobne rásť a rozvíjať sa najviac, ako sa len dá. Vďaka technike, ktorú nadobudla na univerzite a garážam, ktorými si prešla ako dievča sa jej podarila méta o ktorej sníva veľa ľudí. A nielen muzikantov. „Chcela som byť slobodná vo svojej tvorbe. Hrávať s rôznymi ľuďmi v rozdielnych projektoch, kde by som sa veľa naučila. A podarilo sa mi to. Spomenula som si, ako som ako dieťa rada hrávala na píšťalky. Priniesla som si teda z Číny a z Japonska rôzne píšťalky a začala na ne hrať.“ V čase korony zostala Veronika zaseknutá doma, nakúpila si všetky možné nástroje z celého sveta a učila sa na ne hrať. Naučila sa sama pracovať s dychom, prstami a najmä ako s akým nástrojom narábať. Výsledok stojí za to.
Pravidelne nahráva soundtracky k filmom a seriálom ako Pán prsteňov: Prstene moci, Over the moon, His dark materials, Wanda Vision, Harry Potter a mnohé ďalšie. Z domáceho štúdia nahráva hudbu s rôznymi etnickými dychovými nástrojmi a flautami pre mnoho projektov, medzi nimi aj Frozen Planet II, Broad Peak, japonské anime a mnoho ďalších. V apríli 2022 dostala pozvanie nahrať sólové etnické drevené dychy pre skladateľa Waltera Maira do AIR Studios (Lyndhurst Hall) v Londýne, čo je pre muzikantku obrovským úspechom. Rodáčka zo Slovenska hrala dokonca prvú sólovú flautu na turné s maestrom Enniom Morricone na najväčších štadiónoch v Európe: „Spravila som si kurz samo manažmentu a som prekvapená, ako pekne to funguje. Moja hudba sa šíri virálne a ľudia sa mi ozývajú z druhého konca sveta. Som veľmi vďačná, že som vyštudovala klasiku, ale lásku k hudbe som získala dávno predtým. Priamo v jej víre. Noty sú iba mojou podporou, ale viem v nich veľmi dobre plávať.“
Veronika prepojila príjemné s užitočným a teší sa z každého dňa, kedy si zahrá. Keďže hráva na dychových nástrojoch, už len nabaľuje ďalší a ďalší. Základ má už v sebe a iba sa s každým novým nástrojom rada „pohrá“. „Časom som zistila, že muzikantov, ktorí hrajú na taký počet dychových nástrojov ako ja, nie je až tak veľa. To je presne to, čo som si vždy priala, hrať s kvalitnými muzikantami krásnu muziku,“ teší sa talentovaná flautistka.
Prečítajte si tiež: Oľga Feldeková: Katka je zázračné dieťa
