Vedeli ste, že naše turistické značky sú doslova unikát a vlastne aj československý vynález? Vznikli už v roku 1874 a na budúci rok to bude presne 150 rokov, odkedy u nás vyznačili oficiálne prvý chodník pre turistov.
Zrejme by ste tipovali, že to muselo byť v Tatrách. Omyl. Prvenstvo patrí Banskej Štiavnici, teda lesom na okolí. „Vtedy to bol len jednoduchý biely pásik, namaľovaný na kmeni stromov, no plnil tú istú úlohu, ako súčasné turistické značky – doviedol turistov spoľahlivo do cieľa. Postupne, ako značkované turistické trasy pribúdali, pribúdali aj farby na značkách,“ hovorí Eva Škutová z Klubu slovenských turistov – organizácie, ktorá má pod palcom turistické značky. Evu tohto roku v apríli spolu s ďalšími štrnástimi značkármi ocenila prezidentka republiky Zuzana Čaputová. Mimochodom, v celej skupine boli len dve ženy, ostatok tvorili muži. „Viete, značkovanie sa nedá robiť ako práca, ako niečo, čo musíte robiť. Je to skôr záľuba. Značkovanie vás jednoducho musí „chytiť za srdce“, inak to robiť nebudete,“ vysvetľuje. Priznáva však, že táto činnosť má aj svoje nesporné benefity – človek je v lese, na čerstvom vzduchu, do určitej miery si udržiava kondičku. „A keď ma so štetcom v ruke stretnú turisti, a nebodaj sa mi poďakujú za moju prácu, pohladí to moju dušu,“ prezrádza vyštudovaná strojnícka inžinierka. Ako sa vlastne dostala k značkovaniu turistických trás? Samozrejme, človek musí byť predovšetkým telom a dušou turista. To je základný predpoklad. „Už ako dieťa som chodila s rodičmi do hôr. Potom, keď som už učila na strednej strojníckej škole vo Zvolene, sme museli za socializmu vykazovať mimoškolskú činnosť. Ja som sa rozhodla pre turistický krúžok,“ spomína Eva Škutová. No prv, ako smela chytiť do rúk štetec a začať maľovať značky v teréne, musela absolvovať školenie pre značkárov. Nielenže kurz úspešne urobila, no dokonca sa vypracovala na významný post – v roku 2006 sa stala predsedníčkou Sekcie značenia Klubu slovenských turistov.
Jej „revírom“ je okres Zvolen
Dnes má právo, a aj povinnosť, školiť nových značkárov a kontrolovať ich prácu. Vraví, že aj mladí ľudia majú dnes záujme o túto činnosť. Na školenie chodia 20 až 25-roční záujemci, no aj ľudia v strednom veku či tí tesne pred dôchodkom. „Máme podmienku, že na školenie môžu prísť len ľudia, ktorí majú viac ako 18 rokov. Ja stále tvrdím, že najlepší značkár je čerstvý dôchodca – ešte vládze a už nemusí chodiť do práce, má teda na značkovanie dostatok času,“ vysvetľuje Eva Škutová. „Za tých sedemnásť rokov som v rámci značkovania prešla 270 kilometrov. Nie je to veľa, no viete, ono to tak rýchlo nepribúda. Turista prejde za deň dvadsať aj viac kilometrov. Pri značkovaní to je však oveľa menej. Tých 20 kilometrov značkovania turistických chodníkov robíme približne sedem dní, niekedy aj viac. Ja značkujem trasy v okolí Zvolena, časť Kremnických vrchov, Poľany a Štiavnických vrchov. Nemáme to delené podľa pohorí, ale podľa okresov, teda zvolenským značkárom patrí okres Zvolen, Detva a Krupina,“ uvádza. Evinou najobľúbenejšou trasou je tá popri zelenej značke, z obce Budča cez Čertovu skalu do obce Tŕnie. „Je pestrá, vedie krásnymi lúčnatými terénmi, lesom, popri veľkej prírodnej zaujímavosti Skalný hríb – Čertova skala. Viem, že aj turisti chodia na túto trasu radi. A možno je pre mňa najobľúbenejšia aj tým, že to bola moja prvá, samostatne značkovaná trasa a značkujem ju stále, pravidelne v rámci plánovanej trojročnej obnovy,“ prezradila nám ocenená značkárka.
V značení sme svetová špička
Turistické značky, ako ich poznáme v dnešnej farebnosti a tvare, vznikli v roku 1921. Teda už za čias spoločnej republiky s Čechmi. „Vymysleli sme to spolu. Vtedajší Klub československých turistov rozhodol, že sa budú používať štyri farby – červená, modrá, zelená a žltá. Biela farba slúži len na zvýraznenie, aby farebný pásik, ktorý je v strede, bolo v lese dobre vidieť,“ vysvetľuje ďalej Eva. Nie je to však medzinárodné značenie. Mnohé štáty, napríklad Maďarsko, Poľsko a v poslednom čase aj Rakúsko, to od nás doslova kopírujú. Vo svete sa v horách na turistických chodníkoch používajú rôzne značenia. Napríklad kolieska, krížiky, pásiky či dvojité pásiky. „Dokonca, v niektorých štátoch vo vysokohorskom teréne ešte stále používajú len navŕšené kamene do kužeľa – do takzvaných kamenných mužíkov. Naše turistické značky sú však veľmi presné a sofistikované. Z tohto pohľadu sú pre turistov veľmi spoľahlivé, čím svojím spôsobom garantujú bezpečnosť v horách,“ hovorí Eva Škutová. Slovensko má 15-tisíc kilometrov značkovaných turistických trás. A naše turistické značkovanie bolo v roku 2022 zapísané aj do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Určite to je aj vďaka usilovnej práci všetkých značkárov u nás. „Musím neskromne povedať, že sme v značkovaní turistických trás skutočne špička vo svete. Máme štátnu normu o turistickom značkovaní, spracovanú metodiku a vychovávame si aj novú generáciu značkárov,“ argumentuje Eva.
Aj majster tesár sa utne
„Musím priznať, že som sa ako turista, ale aj ako značkárka, v lese i stratila. Na trase, ktorú som značkovala po prvý raz. A dôvodom bolo aj to, že stromy s pôvodnými značkami vyrúbali. A my, namiesto toho, aby sme si trasu overili, sme začali unáhlene značkovať len na základe nášho predpokladu. Po chvíli sme však prišli na to, že značkujeme zle. Museli sme sa vrátiť a chybné značky zatrieť,“ spomína po rokoch na malý značkársky „prešľap“. Mimochodom, vedeli ste, že turistická značka rastie spolu so stromom? Je to preto, že kmeň stromu sa rozširuje a s ním aj namaľované pásiky. Aj preto sa musia turistické značky obnovovať, aby mali správny normalizovaný tvar a rozmery. „Čo sa týka zvierat, v minulosti ich bolo v lese menej. Takže sme ich nestretávali. Dnes predstavujú lesné zvery pre turistov, a najmä pre značkárov, oveľa väčšie nebezpečenstvo. Síce chodíme po dvoch, no zvyčajne sme od seba 100 až 300 metrov vzdialení,“ hovorí Eva Škutová. „Niekoľkokrát som natrafila na diviaka, len tak popri mne prefrčal. Dokonca pred nás vyšla z lesa diviačica s mláďatami, ešte prúžkovanými. Našťastie nás nezbadala ani nezacítila, hoci bola od nás len 5 metrov. Stáli sme však celí stuhnutí, neschopní pohybu. A medveďa som počula kúsok od seba. Po chvíli šelma stíchla. Poriadne nás to vyľakalo. Keď sme konečne nabrali odvahu a pokračovali ďalej, na chodníku za zákrutou sme asi po dvadsiatich metroch našli čerstvú medvediu „kôpku“, z ktorej sa ešte parilo, takže tam určite bol,“ opisuje skúsenosť s našou najväčšou lesnou šelmou.
Nové trasy značí špecialista
„Väčšinou robíme obnovu značkovania, existujúce a vyznačkované trasy si totiž vyžadujú pravidelnú údržbu. Musíme ich preto každé tri roky zviditeľniť – premaľovať, doplniť chýbajúce značky, spriechodniť chodníky, čo znamená odstrániť zarastajúcu vegetáciu a prekážajúce konáre, aby bolo značku dobre vidieť. O danú trasu sa väčšinou stará ten istý značkár, a tak ju dobre pozná. Do hôr si berieme vždy farby, štetce, záhradnícke nožnice, pílku, drôtenú kefu, mačetu a podobné pomôcky. Iné to je, keď značkár značkuje úplne novú trasu. To však robí len naozaj skúsený značkár – podľa značkárskej kvalifikácie značkár špecialista. Ten musí mať so sebou aj mapu, možno aj kompas, no nahrádzame ho moderným výdobytkom – navigačným prístrojom GPS. A musí mať hlavne veľa vedomostí, ako správne chodník vyznačkovať. To však nie je všetko, na trasu musí osadiť všetky nové smerovníky, značkárske koly, namontovať smerovky a tabuľky. To je zase tá fyzicky ťažká značkárska práca.“
Viera Mašlejová
Foto E. Š., KST
