Charizmatický Vojta Kotek dostal do vienka talent na všetky smery. Réžia, herectvo, basgitara a k tomu množstvo záľub a najmä malý syn Hubert. Všetko spolu tvorí krásnu mozaiku, v ktorej Vojta nachádza naplnenie. Veľmi dobre si uvedomuje, že život je dar. Diváci ho už od 4. septembra uvidia v novej sérii seriálu Pán profesor.
Keď ste pred pár rokmi prijali ponuku na účinkovanie v seriáli Pán profesor, čakali ste medzi divákmi taký dobrý ohlas? Dočkal sa dokonca až piatich sérií..
Nečakal som a teším sa z toho. Tým, že žijem v Čechách, nevidel som, ako dopadli jednotlivé série. Je to najmä kvôli tomu, že nerád na seba pozerám. Úspech seriálu vnímam vtedy, keď mi zavolajú, že sa bude natáčať ďalšia séria. A päť je naozaj úctyhodné číslo.
Čo sa vám v seriáli najviac páči?
Obsah seriálu je pekne vyvážený v rámci humoru aj hlbších tém, ktoré sa týkajú väčšinovej spoločnosti. Je to múdro napísané. Od hercov až po celý štáb ho všetci robia radi a s chuťou, čo sa na ňom prirodzene odráža.
V seriáli vo veľkej miere spolupracujete s Gabikou Marcinkovou a Tomášom Maštalírom, aké medzi vami vládnu vzťahy?
S obomi sa poznám dlhšie. Rešpektujeme sa navzájom pracovne a sadli sme si aj ľudsky. Tomášovo postavenie na Slovensku je v rámci popularity podobné, ako mám ja v Čechách. Pri natáčaní je veľa prestojov a herci si dokážu povedať veľa vecí aj za kamerou. Nebál by som sa nazvať náš vzťah aj priateľstvom. Nevidíme sa pol roka, no stále sa na seba opäť tešíme. Nie je to tak, že by sme si pravidelne telefonovali, ale vždy to pekne prirodzene pokračuje. S narodením syna nám pribudli aj spoločné rodičovské debaty. Naše osudy sú podobné aj cez prácu, ktorá nás spája. Je časovo náročná a všetci si v tom hľadáme svoju cestu. Je príjemné mať sa s kým o ňu podeliť.
Pán profesor je jediný seriál na Slovensku, ktorý momentálne natáčate, vraciate sa na Slovensko radi?
Zo začiatku som mal obavy. Najmä preto, že stále neviem, či ma ľudia na Slovensku poznajú. Pár krát sa mi stalo, že ma na ulici spoznali kvôli filmu Snowboarďáci. Ale pri kolegoch som bol ostražitejší, či si sadneme v rámci humoru a podobne. Prvých pár dní som sa iba ,,rozkukával“. Našťastie všetko klaplo.
Vnímate rozdiel medzi herectvom v Čechách a na Slovensku?
Áno, herecký štýl je trochu iný. Češi sú trochu suchší, aj humor majú taký a badám tam aj nový trend v herectve: byť za každú cenu civilný, akoby vôbec nehrať. U vás sú herci oveľa živelnejší, musel som si na to chvíľu zvykať, ale je to príjemná zmena. Vždy som potešený, keď sa na Slovensko vraciam.
Ako sa vám pri natáčaní pracuje s mladými hercami, z ktorých väčšina má minimálne alebo aj žiadne skúsenosti s herectvom?
Je fajn vidieť, že ich to zaujíma a baví. Pri nich je veľmi dôležitý režisér, ktorý im venuje svoj čas,starostlivosť a snaží sa ich doviesť k dobrému výkonu. U každého človeka vedie cesta iným smerom, ale je na nich vidno, že sú ambiciózni a herectvo chcú naozaj robiť. Fascinuje ma aj to, koľko je u vás šikovných hercov a najmä to, ako dobre vyzerajú. To v Čechách nie je úplná norma. U vás všetci mladí chalani cvičia a vyzerajú výborne. Potom to motivuje aj nás (úsmev).
Keďže pochádzate z divadelnej rodiny (pozn. otec herec, mama produkčná), stáli ste na javisku už v ôsmich rokoch. Vnímate mladšiu hereckú generáciu aj vy tak, že by ste im radi odovzdali vlastné skúsenosti, alebo vás tento smer kouča neláka?
Mal som možnosť viesť dlhší rozhovor so svojou seriálovou dcérou a pri nej som mal čas a priestor si niektoré veci povedať, ale vnímam to skôr obojstranne. Myslím si, že v tomto je dobrý Tomáš Maštalír. On má pedagogický prístup a snaží sa mladším kolegom podať niečo zo svojich skúseností. Ja sa stále cítim ako mladý chalan, ktorý ešte nemôže niekoho mentorovať. Aj keď čím ďalej, tým starší ľudia mi hovoria, ako na Snowboarďákoch vyrástli. A sú to ľudia, ktorí dnes majú deti, čiže si začínam uvedomovať, že ubehlo už 20 rokov, odkedy ten film vyšiel. Bol som zvyknutý, že som bol všade najmladší, čo už dávno nie je pravda. Je zábavné si tento fakt uvedomiť, ale nerád si to pripúšťam. Asi preto ani nechcem koučovať.
Sláva, ktorá prišla so spomínaným filmom by zamávala zrejme s každým štrnásťročným chlapcom, ako ste ju zvládali či nezvládali v tej dobe?
Bola to veľká životná zmena. V tej dobe nebola tradícia tínedžerských komédií v Čechách ani na Slovensku. Snowboarďáci boli prvým filmom s témou pre mladých po Sneženkách a machřech. Ešte k tomu to bolo dva roky pred Superstar. Čiže predstavte si dobu, kedy boli mladé idoly niečím úplne novým.
Pamätám si ju, vo veľkom fungovali ešte autogramiády, čo už v dnešnej dobe sociálnych sietí môže znieť až komicky..
Presne. S Jirkom Mádlom sme zažívali veci, ktoré sú dnes už nemysliteľné. Jazdili sme na miesta, kde nás čakali tisícky mladých dievčat, ktoré jačali a pišťali, len čo nás zbadali. Miestami mi to pripadalo ako z dobových filmov z čias Beatles. Úplná mánia a veľký nápor na mladého chlapca. Nebolo jednoduché sa s tým vyrovnať.
Ako sa vám to podarilo?
Pochádzam z divadelníckej rodiny a každý mi tvrdil, že sa z toho jednoducho nesmiem zblázniť. Možno som si to bral k srdcu až príliš a nedokázal som si to vtedy ani patrične užiť. Stále som mal v hlave stopku, že je to iba dočasné a nechcem tomu prepadnúť. Skoro som si zakázal mať aj radosť (smiech). Na druhej strane som za to obdobie rád, bol som stále obklopený rovnakými kamarátmi zo základnej školy. Oni sú môj pevný bod, ktorý sa nezmenil. Inak sa všetci okolo mňa začali správať inak.
S kotvou v podobe kamošov zo základnej sa potýkate dodnes, dokonca spolu máte aj kapelu TH!S, kde hráte na basgitaru. Beriete hranie seriózne, pracujete na sebe hudobne, alebo je to istý spôsob relaxu a odreagovania sa?
Hráme už 15 rokov po festivaloch, mestských slávnostiach, veľmi nás to baví. Je to hard rocková kapela. Berieme ju najmä ako dôvod našich pravidelných priateľských stretnutí. Naša kapela je trochu bez ambícií, ale máme z nej jednoducho radosť. Tým, že sa venujem herectvu aj réžii, vždy sa teším na hranie. Jedno s druhým sa krásne vyvažuje. Muzika je najpriamočiarejšia. V divadle je kontakt s publikom iný, než na koncerte. Tam dostávame priamu dávku na pódium.
Študovali ste réžiu na Filmovej akadémii Miroslava Ondříčka v Písku, venujete sa jej v akom smere?
Natáčam veľa reklám, ktoré režírujem a mám pred sebou jeden zaujímavý projekt, ktorý sa mi snáď podarí dotiahnuť do konca.
Máte toho pracovne dosť veľa a ešte sa vám pri nohách batolí 8 – mesačný syn Hubert. Vládzete sa venovať všetkému?
Práve réžia nie je typ práce, ktorá sa dá kedykoľvek odstrihnúť. Keď točíte film, máte ho nonstop v hlave, neviete ho odtiaľ na požiadanie vybrať. Chcem sa vedome venovať rodine a užiť si chvíle, keď je Hubert malý. Snažím sa to kombinovať a hľadať vhodný kompromis. Na herectve je dobré to, že vám vedia vyjsť v ústrety. Som za tú možnosť veľmi vďačný. Mal som hrať vo filme Známi Neznámi a týždeň pred začatím nakrúcania som spadol na motorke a poranil si chrbticu. Museli za mňa hľadať náhradu. Teraz zase nastala situácia, kedy nahradím Dana Heribana v pripravovanom filme Petry Polnišovej. Vnímam to so všetkým smútkom, ktorý v sebe cítim, ako istý druh revanšu. Budeme to natáčať na mieste, kde môže prísť za mnou aj moja rodina. Ja som tiež chodieval s otcom na zájazdy a zatiaľ to takto funguje. Uvidíme, čo príde neskôr.
Aké je Hubert bábätko?
Je to prieskumník, ktorý je zvedavý na všetko vôkol seba. V noci spí dobre. Je dosť aktívny, čiže manželka musí byť neustále v strehu, aby sa nám niekde neporanil. Najradšej by si už zobral batôžtek na plecia a utekal by do škôlky. Sme zvedaví, kto z neho nakoniec vyrastie.
Okrem krásnej udalosti vás postrehla aj tragická. V roku 2019 vám pri páde zo schodov zomrel otec. To sú situácie, ktoré menia životné smerovanie. Čo sa udialo vo vašom prípade?
Je to moment, kedy niekoho stratíte a zároveň si uvedomíte, že ten človek je tu stále prítomný. Nachádza sa niekde vo vás, v okolí, stále ho vnímate. Veľmi ma mrzí, že svojho vnuka nikdy nevidel a nespoznal ani moju manželku Radanu. Spoznal som ju štrnásť dní po tatkovej smrti a veľmi sa podobá na moju mamu. Pripadá mi to, akoby mi ju tatko zoslal z neba. Je to úplne iný typ ženy, s akými som sa doteraz stretával. U nás zomrel už aj môj dedko, otcov otec, čiže zrazu som jediný chlap v najužšej rodine. Často krát sa v mysli vraciam k tomu, ako by sa on v istých situáciách správal, čo by mi poradil.. Ale je to už iba na mne. Na jednej strane mi dialóg s ním chýba, na druhej strane mám pocit, že ho neustále vediem ďalej. Zmenil sa u mňa aj postoj k smrti. Nie, že by som sa jej už nebál, ale uvedomujem si, že je niekde koniec a sme tu dočasne. Po tejto skúsenosti ma už naozaj máločo rozhodí a prekvapí. Svojim spôsobom je to posilňujúce. Veľa vecí, ktoré otec nestihol dokončiť, zrazu skončili na mne. Naučilo ma to brať veci tak, ako sú, a nebojovať so životom.
Čo vám robí najväčšiu radosť v živote?
Syn a hranie. Mám aj veľa záľub. Rybolov, jazdenie na koni, golf.. Teraz sa mi páči predstava, že to môžem všetko odovzdať synovi a naučiť ho nové veci.
