Tereza Kostkovú uvidíme čoskoro na filmovom plátne v novinke Nikdy nehovor nikdy. Herečka je pozitívne nastavená a život prijíma so svojimi darmi, aj strasťami, tak ako postupne prichádzajú. Jej snom bolo vždy stáť na divadelných doskách a všetko, čo je navyše, berie ako príjemný bonus.
Nikdy nehovor nikdy. Súhlasíte s tým? Stalo sa vám niekedy, že sa vám toto porekadlo potvrdilo?
Áno. Myslím, že skôr alebo neskôr sa potvrdí každému z nás. Neznamená to, že neexistujú situácie pri ktorých sa nepotvrdí. V zásade však platí a preto je lepšie ho radšej ani nevyslovovať a prijímať veci tak, ako v živote plynú. Potom si to môžeme na konci života spočítať a nahlas povedať: Ja som to hovorila! (smiech). Možno by stačilo, aby sme príliš nemudrovali o tom, čo bude, ale nechali sme to plávať. Potom by sme to porekadlo vôbec nepotrebovali.
Vo filme Nikdy nehovor nikdy, ktorý príde do kín začiatkom augusta, hráte s Tomášom Maštalírom. Aký je herecký partner?
Veľmi pripravený, talentovaný a nesmierne milý, prívetivý a láskavý herec s krásnymi očami. Jednoducho je radosť s ním natáčať.
Ste stálicou v divadelnom svete. Prekvapilo vás pri nakrúcaní tohto filmu niečo?
Po dlhej dobe sa v mojom živote opäť objavil film, zrejme aj vplyvom zmeny pohľadu na to, koho do filmov obsadzovať a koho nie. Vždy som chcela byť najmä divadelná herečka, takže nedá sa povedať, že by mi menej časté filmové obsadenie prekážalo. Chcela som byť vždy na javisku a o ničom inom som nesnívala. Divadlo je mojim materským mliekom. Je to akoby chlieb, prvá potravina, ktorú mám každý deň. Vnímala som všetko, čo prišlo mimo divadla ako bezchybný bonus. Neskôr zrazu prišlo do môjho života aj moderovanie a natáčanie filmov. Nikdy som to však nasilu netlačila a nenútila sa do toho. Naplňovať vás môže akákoľvek kvalitná a šťastná práca. Chcem tým povedať iba toľko, že to, že hráte vo filmoch o vás, ako o človeku nič nehovorí. Nikdy som moju profesiu nebrala tak vážne, že by mala o mne niečo vypovedať. Z môjho pohľadu vošiel do filmového priemyslu Schengen a zrazu aj moderátorka môže stáť pred kamerou. Veľmi ma to potešilo. Keď zametám, tiež je to iné ako keď varím, tak si snáď metlu s varechou nepopletiem (úsmev). Pri natáčaní filmu Nikdy nehovor nikdy som spoznala veľa zaujímavých ľudí a rámec profesie filmovej herečky vnímam tak, ako je daný a snažím sa ho naplniť, takže mňa už hocičo naozaj neprekvapí..
Vo filme hráte učiteľku telesnej výchovy, vy ste tiež študovali aj pedagogickú fakultu. Učili ste niekedy?
Absolvovala som prax v materskej škôlke a veľmi ma to bavilo. Ale aj v tej dobe a dokonca ešte aj oveľa skôr som túžila po divadle. Iba som čakala, kedy školou prejdem a budem môcť začať konečne hrať. Už som sa potom nikdy k učeniu nevrátila. Ale musím sa vám priznať, že odbor učiteľky v materskej škôlke sa dá veľmi dobre využiť aj medzi dospelými v rôznych kolektívnych stretnutiach. Mať trpezlivosť a dostatok pozornosti pre druhých je veľkou výhodou.
Film ste natáťali aj na Zochovej chate. Navštívili ste niekedy predtým túto oblasť?? Ste skôr na hory alebo na more? Kam máte namierené toto leto?
Chystám sa na hory aj na more. Oboje mám veľmi rada. Ak môžem ochutnať z viacerých koláčov Zeme, som iba rada. Keď nie som dlho medzi kopcami, chýbajú mi a po mori mi zas volá telo, vyslovene si ho po istom čase žiada. Na Zochovej chate som bola prvý krát pri natáčaní filmu a je to tam krásne.
Rozhodnúť sa či odísť alebo zotrvať v manželstve v nemálo prípadoch ovplyvňujú deti. Máte k tomuto vyhranený názor, ako by ste postupovali, alebo záleží od konkrétnej situácie?
So stúpajúcim vekom už mám na máločo vyhranený názor. Človek vidí toľko príbehov, ich variácií, východzích polôh a zúčastnených osôb, že sa k tomuto nikdy nedá vyjadriť jednoznačne. Určite si myslím, že žiaden extrém nie je dobrý. Ani hovoriť, to, že sa nesmú manželia rozviesť kvôli deťom a ani hovoriť, že je to všetko jedno a máme ísť od toho. Nie je jedno, čo a ako žijeme, ale zároveň ak človek dospeje k rozhodnutiu, ktoré vníma sám pre seba v tom momente ako šťastné rozhodnutie a je to zhodné aj pre najbližšie okolie akým sú deti, je to tiež fajn. Zároveň je fajn aj to, keď vám okolie hovorí, aby ste od manžela odišli, ale vy niekde vnútri cítite, že to s ním chcete zvládnuť, tak to urobte. Nikto vám nemôže rozprávať do vlastného života, tak či tak ste to vy, kto vo finále za seba rozhodne a určuje smer ďalšej cesty. Pre nikoho to nie je jednoduché, ale dá sa to prežiť.
Akým projektom sa aktuálne venujete a kde vás budeme môcť najbližšie vidieť?
Okrem filmu Nikdy nehovor nikdy je to seriál Jedna rodina, ktorý sa práve zaoberá témou striedavej starostlivosti. Príde v ňom k rozvodu, vzťahy sa rozpadnú, ale všetci sa snažia adekvátne svojim povahovým rysom nepoškodiť deti a vychádzať spolu, čo najlepšie. Je to veľmi pravdivý a zároveň inšpiratívny príbeh. Myslím si, že všetci máme voľbu či ostaneme zatrpknutý a naštvaný, alebo zvolíme inú cestu. Je iba na nás, ako sa správame. Máme moc vo svojich rukách cez ktorú môžeme deťom pripraviť alternatívnu, ale rozhodne láskyplnú cestu.
Čo vás naposledy v kultúre pozitívne „dostalo“. Divadlo, koncert..?
Milujem inscenácie môjho muža (pozn. Režisér Jakub Nvota). Som úprimne nadšená z toho, aký je režisér a autor, mám rada jeho Kabarety Túlavého divadla v Bratislave a Trnave, ktoré robí každý mesiac na aktuálne politické a spoločenské témy. Je to veľmi osobitné, tvorivé a super aktuálne pre všetkých divákov. Zaujala ma aj jeho inscenácia Želary v Liberci, nepleťte si ju však s filmom. Sú to poviedky, ktoré dramatizoval hercom na mieru a je to veľkoplátnové divadlo. Pravdupovediac sa na iné ako jeho inscenácie ani nedostanem. Keď už sama večer nehrám, tak sa idem pozrieť na to, čo robia moji rodičia (pozn. Herci Carmen Mayerová a Petr Kostka) alebo čo hrá Kubík. V televízii sa mi naposledy páčila politická dráma Sedem schodov k moci, poukazuje na kariérizmus ľudí, ale napriek tomu je to veľmi pekne spravený seriál.
Váš 16 – ročný syn Toník nezdedil po vás iba fyzickú podobu, ale aj túžbu hrať. Rozprávate sa doma o herectve? Radíte mu v niečom, alebo to nechávate na ňom, nech sa naučí sám a rozhodne sa, čo ho bude v živote najviac baviť?
Odmalička nechávam ľudí vôkol seba, aby rozvíjali svoje vlastné túžby a aby nachádzali, čo chcú naozaj robiť. Poznám to podľa seba, bolo veľmi fajn, ako to umožnili rodičia mne. Keď vidím, že syn sa chce poradiť, alebo niekam smeruje a niekde zakopne, tak rada poradím. Keď vidím, že má o moje rady záujem. Najhoršie sú nevyžiadané rady. Nič mu nevyberám, nediktujem ani neurčujem. Skôr som ho vždy odmala podporovala. V jeho prípade tam boli od jeho siedmich rokov skôr filmárske túžby, ktoré trvajú až doteraz. Veľa natáča s dedom a s kamarátmi, mňa majú za šoféra a za kuchárku, rada jemu aj jeho kamarátom pomáham. Podporujem ho aj v tom, že sám uvidí kam sa jeho cesta bude vyvíjať.
Ako vnímate súčasnú generáciu pubertiakov ku ktorým patrí aj váš syn? V čom sú iní než sme boli my?
Môžem to posudzovať iba podľa môjho syna a jeho kamarátov, ale naše herecké deti sú trochu „líznuté“ hereckým prostredím. Keď ako malé dieťa vidíte Cyrana z Bergeracu a v škôlke rozprávate o Edmondovi Rostandovi, nie je to zase úplne typické detstvo.. Je to trochu rodina mimoňov. Zdá sa mi, že majú prehľad v chaose, ktorý sa okolo nich deje. Deti vedené z domu sa dobre orientujú v tom, v čom je momentálne spoločnosť nastavená a najmä v tom, čo všetko ju ovplyvňuje. Platformy, internet.. To sme my nemali. Buď sa zapla alebo vypla telka, nič medzi tým. Oni sú atakovaní informáciami a myslím si, že majú prirodzenú schopnosť si vyberať v ich záplave. Plávajú cez ne o niečo bezúhonnejšie než my. Prispôsobili sa situácii, v ktorej vyrastajú. To na nich obdivujem. Vedia si s tým dobre poradiť.
Prúdi vo vás španielska aj nemecká krv, čo sú odlišné nátury. Ktorá je vám bližšia a čím?
Neviem či v tomto nepanujú naše vlastné predsudky a to, čo chcete vidieť. Ľudí vždy viac priťahuje a fascinuje Španielsko, pričom aj Nemecko má zaujímavé rysy. Moja španielska babička žila ku sklonku života s nami a cez ňu som mala dojem, že som videla viac ich znakov. Zatiaľ čo nemeckého dedka som nezažila, takže tam je to bez akýchkoľvek osobných vplyvov. Nemeckého národa som sa teda nijak nedotkla, na rozdiel od Španielska. Ale cítim na sebe, že som namiešaná z viacerých koreňov, to už človek na sebe pozná.
Vyrastali ste s tromi sestrami. Ovplyvnilo vás to pri neskoršom budovaní vzťahov so ženami? Mali ste to jednoduchšie alebo naopak zložitejšie? Nájsť si kamarátky, vychádzať s kolegyňami..
Výborná otázka, len by som odpoveď smerovala k tomu, že sa to netýkalo žien, ale skôr starších ľudí. Od detstva som dobre vychádzala so staršími ľuďmi. Nevnímam generačné rozdiely, vidím iba vztyčné body. Ovplyvnilo ma to teda najmä v tom, ako vnímam širšie spektrum ľudí vôkol seba.
Po dávnom predkovi Hynku Muškovi ste aj so svojim otcom vzdialenými príbuznými príslušníkov hereckého rodu Hrušinských. Ste na to hrdá alebo to nejako špeciálne nepreciťujete?
Som hrdá na to, že celý náš rod vrátane Hrušinských a mnohých iných siaha až po Hynka Mušku. Na hereckú profesiu som pyšná a som rada, že v našom prípade sa dedí a spracováva v určitej kvalite. Bola to odmala moja túžba, podávať ho ďalej a naviazať na tradíciu. Veľmi si ju vážim. Len nechcem rodom Hrušinských zatratiť menej známe mená, ktoré v generačnom strome máme až tak ďaleko. Najviac hrdá som na to, že to nikto z nás nevzdal a tlačí to povolanie pred sebou ďalej.