Herečka KARIN OLASOVÁ prijala päťdesiatku ako príležitosť pozerať sa na život trochu inak. Menej sa báť, viac skúšať a nebrať všetko tak vážne. Na javisku Novej scény ju aktuálne možno vidieť v muzikáli Matilda ako extravagantnú pani Wormwoodovú, postavu, ktorá je jej povahovo poriadne vzdialená. Popri divadle sa však pustila aj do štúdia sociálnej práce.
V muzikáli Matilda hráte pani Wormwoodovú, mamu, ktorá rozhodne nepatrí medzi ukážkové rodičovské vzory. Čím vás táto extravagantná postava baví?
Spočiatku som bola prekvapená, že ma do nej obsadili, pretože väčšinou som dostávala charakterovo úplne iné, jemnejšie postavy. Pani Wormwoodová je extravagantná, nadradená, ľahostajná, povýšenecká a rozhodne nie je príkladom dobrého rodiča. Napriek tomu som si ju zamilovala. Pred premiérou som mala obrovskú trému a rešpekt, pretože som ju musela v sebe naozaj hľadať. Je to veľká premena vzhľadom, charakterom aj spevácky. Jej piesne si vyžadujú pevnejší, miestami až ukričaný hlas a do toho prichádza tanec. Musela som si dokonca zlepšiť kondíciu a začala som pravidelnejšie cvičiť. S každým ďalším predstavením však rešpekt trochu ustupuje a čoraz viac si ju užívam. Teraz v nej hľadám aj ďalšie polohy, aby nebola iba útočná a nepríjemná. Baví ma objavovať, čo všetko sa za takou ženou môže skrývať.
Je vám na nej napriek všetkým jej vlastnostiam niečo sympatické?
Snažím sa na ňu pozerať tak, že niektoré veci jej jednoducho nedochádzajú. Možno sama vyrastala v prostredí, kde sa jej rodičia dostatočne nevenovali. To už je, samozrejme, môj vlastný príbeh, ktorý si k postave vytváram, ale človeku pomáha pochopiť, prečo sa niekto správa určitým spôsobom. Deti si rodičov nevyberajú a veľmi často si z rodiny odnášame vzorce, ktoré sme videli doma. Práve preto je dôležité, aby sme si uvedomovali, čo deťom svojím správaním odovzdávame. A potom sú tu, samozrejme, čisto divadelné veci. Má krásny extravagantný kostým, veľký herecký priestor, spieva, tancuje. Ako herečku ma táto postava veľmi baví.
Matilda ukazuje aj to, akú obrovskú silu môže mať podpora dieťaťa a, naopak, jej nedostatok. Pozeráte sa na tento príbeh inak ako herečka a inak ako mama?
Určite. Navyše študujem sociálnu prácu, takže sa na mnohé veci pozerám ešte ďalším pohľadom. Ako mama to vnímam opäť inak. To, akí sú Matildini rodičia, je vlastne až strašidelné. Je to extrémny príklad toho, ako rodičovstvo nemá vyzerať. O to krajšie je, akú silu v sebe Matilda napriek tomu nájde. A veľmi sa mi páči ešte jedna vec. V dnešnom svete sociálnych sietí je hlavnou hrdinkou dieťa, ktoré číta knihy. Aj v tom vidím krásne posolstvo. Samozrejme, nie každé dieťa má v sebe toľko sily ako Matilda. Preto sú dôležití ďalší ľudia okolo neho. Učitelia, príbuzní, starí rodičia, priatelia či odborníci, ktorí si dokážu všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a pomôcť mu. Dnes už existuje oveľa viac možností, ako sa dieťa môže obrátiť na pomoc. Aj školy majú psychológov a podporné tímy. Je dôležité, aby deti vedeli, že ak sa im deje niečo zlé, nemusia v tom zostať samy.
Deti v Matilde často pôsobia múdrejšie než dospelí. Stáva sa aj vám, že vás mladšia generácia niečo naučí?
Samozrejme. Sú to veľkí mudrlanti. Mám pocit, že dnešné deti toho v mnohých oblastiach vedia viac a aj škola od nich vyžaduje viac. Niekedy príde syn domov s učivom a ja zistím, že sme sa také veci na základnej škole vôbec neučili. Na druhej strane dnes na deti pôsobia sociálne siete a to môže byť veľké riziko. Krátke videá a obsah, ktorý sledujú, ich dokážu ovplyvniť aj negatívne. Úplne im technológie zakázať nemôžeme, pretože by sa mohli cítiť vyčlenení z kolektívu, ale doma sa snažíme regulovať, koľko času trávi syn pri počítači alebo s telefónom. Nebezpečné sú sociálne siete aj pri šikane. Kedysi sa problém odohrával medzi niekoľkými deťmi. Dnes sa niečo môže objaviť na internete a zrazu to vidí obrovské množstvo ľudí. Navyše sa to už veľmi ťažko berie späť. O to dôležitejšie je, aby malo dieťa niekoho, komu sa môže zdôveriť.
Váš syn Oliver vyrastá medzi hudbou a divadlom. Ťahá ho to rovnakým smerom?
Už odmalička. Približne od druhého ročníka chodí do dabingu. Teraz mutuje, takže ho robí o niečo menej, ale istý čas daboval takmer každý druhý deň. Chodí aj do základnej umeleckej školy, má klavír a spev. Hral v troch predstaveniach na Novej scéne, nahrával knihy aj rozhlasové hry. Hudbu má veľmi rád a väčšinou každý deň hrá na klavíri. Rád si aj skladá. Pre neho je tento svet prirodzený, pretože v ňom vyrastal. Uvidíme, kam ho život zavedie. Určite ho nechceme do ničoho tlačiť. Momentálne to dokonca vyzerá, že na umeleckú strednú školu nepôjde. Dôležité je, čo bude chcieť on sám.
Nedávno ste oslávili päťdesiatku. Zmenilo sa tým pre vás niečo?
Nič a zároveň všetko. Nič preto, že je to jednoducho ďalší rok navyše. A všetko preto, že som začala veľa vecí vnímať inak. Povedala som si, že je čas začať život viac žiť, užívať si ho a nebrať všetko ani samu seba tak vážne. Som človek, ktorý veci veľmi prežíva. Chcela by som, aby boli všetci okolo mňa spokojní, aby sa cítili dobre. Ak mám pocit, že som niekomu pokazila deň, veľmi ma to trápi. Dnes si však oveľa častejšie poviem: No a čo. Nie v zmysle ľahostajnosti. Skôr som pochopila, že môžem mať svoj názor a pokojne sa môžem aj mýliť. Môžem niečo skúsiť a nemusí sa to podariť. Kedysi som pri ponuke často premýšľala, či ju zvládnem. Dnes si poviem, že to skúsim. Kedy, ak nie teraz? Paradoxne sa v niektorých veciach cítim lepšie než pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi.
Práve v období, keď by niekto možno skôr premýšľal, čo zo svojho programu ubrať, ste sa rozhodli študovať sociálnu prácu. Prečo?
Od detstva som mala blízko k dvom svetom. K umeniu a k zdravotníctvu. Moja mama pracovala na psychiatrii a vyrastala som v prostredí, kde sa stále riešili ľudské príbehy a pomoc druhým. Keď sa jeden rok neotváral ročník na konzervatóriu, išla som na zdravotnú školu. Bola som tam rok a pokojne by som zostala, ale potom ma prijali na konzervatórium a umenie vtedy vyhralo. Myšlienka vrátiť sa k tej druhej oblasti však vo mne zostala. Prihlášku na školu som mala doma už pred pätnástimi rokmi, ale neposlala som ju. Druhýkrát som nad tým rozmýšľala počas obdobia covidu. Až na tretí pokus som si povedala, že to jednoducho urobím. Keď som prišla na prvú prednášku, povedala som si: Pane Bože, kde som bola doteraz? Veľmi ma to baví.
Nie je jednoduché skĺbiť školu s divadlom..
Vôbec nie. Keď sa skúša cez deň a večer sa hrá predstavenie, pripraviť sa ešte na skúšku v škole alebo napísať prácu je náročné. Máme pritom veľmi široký záber predmetov. Právo, filozofiu, psychológiu, sociálne služby, sociálnu patológiu či vývinovú psychológiu. Súčasťou štúdia je aj prax. Bola som praxovať v Centre Memory v Petržalke, ktoré je špecializovaným zariadením pre ľudí s poruchami pamäti a Alzheimerovou chorobou. Veľmi ma to oslovilo. Takmer som mala chuť zostať tam pracovať. Potom som bola v zariadení DSS – Rosa, kde som zažila úplne iný druh práce s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc pre zdravotné znevýhodnenie. Aj tam to bolo veľmi silné. Človek si pri takýchto skúsenostiach uvedomí, aké veľké šťastie má, keď je zdravý a môže žiť život tak, ako ho žije.
Divadlo prináša ľuďom radosť, sociálna práca veľmi konkrétnu pomoc. Vnímate medzi týmito dvoma svetmi spojenie?
Určite. Divadlo môže priniesť emočnú pomoc a sociálna práca konkrétnu pomoc v reálnom živote. Sociálny pracovník sa musí vedieť vcítiť do situácie človeka tak, aby mu dokázal pomôcť fyzicky, psychicky alebo emočne. Umenie nemá vždy takú priamu podobu pomoci, ale aj ono dokáže človeka ovplyvniť. Niekedy ho predstavenie vytrhne z ťažkých myšlienok, inokedy mu prinesie nový pohľad alebo nápad. Raz mi pán režisér Svetozár Sprušanský rozprával o mladíkovi, ktorého predstavenie inšpirovalo natoľko, že sa rozhodol stať vedcom. Po rokoch, keď vyštudoval, sa prišiel poďakovať. A istým spôsobom je divadlo terapiou aj pre nás hercov. Keď prídete večer na javisko, bez ohľadu na to, aký deň ste mali, musíte všetko na chvíľu odložiť. Na tie dve či tri hodiny vás divadlo prenesie niekam inam. Potom sa realita, samozrejme, vráti, ale chvíľu si od nej môžete oddýchnuť. Aj to je svojím spôsobom pomoc.
Foto: archív K. O., divadlo Nová scéna, R.Tappert