Krásne a elegantné priestory a medzi nimi ľudia cítiaci hudbu. Takí, ktorí ňou doslova žijú. To je len čiastočka z fascinujúceho kolosu Slovenskej filharmónie. Za jej bránami sa odohráva mnohé. Silné priateľstvá, prirodzená konkurencieschopnosť a aj okamihy, ktoré v živote potrebujeme najviac. Keď sa rozozvučia srdcia.
Huslistky Lucia Harvanová a Zuzana Uškovitšová našli v Redute nielen kvalitné pracovné zázemie, ale aj naplnenie v osobnom živote. Zuzka žije s violončelistom Kenom Wassimom Ubukatom a Lucka s tympanistom Kirilom Stoyanovom. O tom, aké farebné a obohacujúce je spolužitie dvoch muzikantov nám prezradili viac všetci spoločne.
Svetobežná dvojica
Zuzka žila desať rokov v nádhernom Vancouvri. Mladá hudobníčka sa odvážne vybrala do sveta, ktorý ju a jej hudbu otvorene prijal, ale po čase sa jej cnelo za domovom: „Bola som tam úplne sama a to človek začne po čase pociťovať. Ďalším dôvodom boli aj finančné tlaky, predsa len ide o jedno z najdrahších miest Kanady. Veľmi som sa snažila, hrala som v troch orchestroch a ešte som aj učila. Ale rozhodla som sa vrátiť. Po návrate na rodnú hrudu som prišla na konkurz do Slovenskej filharmónie, kde som spoznala práve Luciu.“
Tri mesiace po nástupe do filharmónie Zuzka spoznala Francúza Kena. Ten k nám prišiel z neďalekej Viedne, kde študoval dirigovanie. Vyskúšal si aj život a štúdium v Nemecku. Predtým na Slovensku nikdy nebol: „Na internete som našiel konkurz do Slovenskej filharmónie a hneď ma to zaujalo. Prijali ma a s nadšením som u vás začal pracovať. Boli sme obaja so Zuzkou slobodní, tak sme začali spolu chodievať po skúškach na obedy. Zdieľame rovnaké názory aj hodnoty, tak jedného dňa preskočila iskra, ako vy zvyknete hovoriť (úsmev).“ Dvojica spolu kráča chodbami filharmónie aj tej doma už 6 rokov.
Hudobné zázemie od malička
Obidve dámy vyrástli v hudobníckych rodinách. Videli plusy aj mínusy fungovania muzikantských párov a dnes ich aplikujú aj vo svojich vzťahoch. Lucka ukončovala predošlý vzťah s iným muzikantom a zaumienila si, že už nikdy nechce za partnera hudobníka. Až kým neprišiel Kiril.. „Naozaj som nechcela za partnera kolegu v tej istej práci a ešte aj v tom istom orchestri. Ale dopadlo to takto a dobre (smiech). Veľkou výhodou partnera – hudobníka je to, že úplne rozumie prečo sa niekedy niečo dá a nedá. Máme neštandardný pracovný čas a pri niekom pracujúcom od 8:00-17:00 by to bol mohol byť väčší problém. Som vďačná za to pochopenie, ktoré medzi sebou máme,“ tvrdí spokojne Lucia.
Kirilova cesta na Slovensko nebola z Bulharska priamočiara. Smeroval najskôr do Salzburgu, kde žil 6 rokov: „Je to pekné mesto, študoval som tam, pracoval na voľnej nohe, ale v jeden moment som si povedal, že stačí. Bulharský rozhlas ma poslal na súťaž New Talent v rámci BHS do Bratislavy, ktorej som sa stal finalistom. Cítil som sa u vás od prvého momentu veľmi dobre a zostal som 11 rokov. Príjemní ľudia, dobré jedlo, teraz už aj životná láska..“
Vzájomná kritika
Dokážu byť k sebe muzikanti v páre kritickí? „Ken vie byť veľmi kritický, ale ja som za to rada, posúva ma to vpred, pokiaľ je to konštruktívna kritika. Ja sa žiaľ neodvážim, predsa len vidím, že má obrovský hudobný prehľad,“ hovorí Zuzka. Lucka s Kirilom máju aj spoločné duo – bicie nástroje a husle. Je to unikátne zoskupenie. Dvojica rada spoločne vystupuje a oboznamuje poslucháčov s netradičným hudobným spojením. Tam majú aj priestor vzájomne sa posunúť: „Veľmi jemne sa navzájom kritizujeme, ale musím sa priznať, že Lucka je na mňa tvrdšia ako ja na ňu,“ prezrádza Kiril. Sláčikárska slabšia stránka je však rytmika a vtedy ju dokáže Kiril napomenúť. Všetko v rámci vzájomného rešpektu. Na spoločnom komornom projekte ich láka aj nekončiaca hranica, je len na nich kam ho dokážu v hudobnom svete posunúť. „Organizujeme sa samy, je to krásny tvorivý proces a želám si, aby sme v ňom pokračovali a spoločne sa rozvíjali, ako doma, tak aj v práci,“ podotkla Lucia.
Ticho lieči
Všetci štyria sú hudbou obklopení od rána do večera. Miesto myšlienok im často krát v hlave víria noty a akordy. Žiaden extrém však nie je dobrý a ako sa dá muzikantom od hudby naozaj vypnúť? „Pre naše fungovanie je ticho veľmi dôležité. Málokedy sa to podarí, ale keď máme chvíľu priestor, hneď utekáme do Tatier, alebo k moru. Bojíme sa lyžovať, kvôli končatinám, ktoré nás živia, ale aspoň radi sánkujeme. Rád by som mal motorku, hrával tenis, ale ako hudobník sa toho radšej vzdám,“ tvrdí tympanista z Bulharska.
Lucka sa pri partnerovi učí bulharsky a vie sa už dôstojne dohovoriť. Doma s obľubou počúvajú aj jazz. Zuzka s Kenom sa zase športovať neobávajú. Chodievajú často bicyklovať, lyžovať, na turistiku so psom. „Na Slovensku je veľa pekných miest, ktoré by sme chceli ešte spoločne preskúmať, Slovensko je naozaj pekná krajina,“ myslí si Ken. Francúzsky violončelista veľa o hudbe študuje a so Zuzkou doma počúvajú množstvo starej aj súčasnej hudby. Usilovný violončelista a poslucháč dirigovania na VŠMU by mal jedného dňa rád vlastný orchester. Flexibilný súbor, ktorý by vedel podľa potreby vyskladať. Zuzka je spokojná a užíva si radosť z prítomného okamihu, ktorú jej aj práca vo filharmónii prináša. Dvojice si často aj spoločne zájdu na nové inscenácie do Slovenského národného divadla.
Ach, to skloňovanie
Život na Slovensku si páni vo všeobecnosti pochvaľujú. História orchestra Slovenská filharmónia Slovenskej filharmónie aj samotnej budovy Reduty je pre zahraničných muzikantov fascinujúca. Veľmi sa tešia aj zo zaujímavého repertoáru a spoločných služobných ciest po svete. Členovia orchestra sa nedávno vrátili zo zájazdu zo Záhrebu a Mariboru. Začiatkom minulého leta V zime strávili istý čas v Japonsku, kde ich už zvyknú vítať skalní japonskí fanúšikovia. Na jeseň navštívili Kóreu.
Najbližšie sa tešia na zájazd do Švajčiarska. Obaja muzikanti hovoria okrem rodnej reči plynule anglicky aj nemecky a komunikujú už aj veľmi dobre po slovensky. „Po piatich rokoch na Slovensku som sám sebe prikázal, že už sa musím naučiť poriadne skloňovať. Pred rokom som začal chodiť raz týždenne na hodinu gramatiky a je to lepšie,“ objasňuje Ken. „Slovenská mentalita je iná ako francúzska. Chýba mi sociálny aktivizmus, ktorý máme vo Francúzsku viac rozvinutú. Ste trošku tvrdohlaví a je to na škodu. Slovensko má veľký potenciál v množstve talentov a niekedy mám pocit, že si nevážite samy seba a ani šikovných ľudí vôkol vás,“ približuje Ken svoje dojmy. Jeho otec je Japonec, mamina z Tunisu, tak spoločne so Zuzkou okrem halušiek radi ochutnávajú aj japonskú a africkú kuchyňu. Do rodnej dedinky 50 kilometrov od Paríža sa Ken dostane raz za 2 roky. Kirilovi je naša nátura bližšia kvôli bulharskému pôvodu: „Pre mňa je Slovensko a Bulharsko rovnaké v tom dobrom aj v zlom.
Dokonca aj humor je podobný. Vždy sa teším, keď ma prídu pozrieť rodičia zo Sofie. Obaja sú tiež muzikantmi. Spoločne sa smejeme, keď nazvete Bratislavskú zápchu tragédiou. Sofia je predsa len o niečo väčšia a mne práve Bratislava príde na život svojou veľkosťou ideálna.“ Lucka s Kirilom okrem práce vo filharmónii a vlastného dua učia aj na bratislavskom hudobnom konzervatóriu: „Svet je momentálne nestabilným miestom a Slovensko považujeme za pokojný prístav v rozbúrenom mori.“ Oba páry sú otvorení novým možnostiam, ale zatiaľ sú spokojní v krásavici na Dunaji, doslovne aj na ich pracovisku, v magickej Slovenskej filharmónii.
