Zažiť Martina Vaneka pri práci s deťmi je zážitok. Oduševnene s nimi naskočí na vlnu fantázie a spoločne sa vezú. V Slovenskej filharmónii je verný malým poslucháčom už desaťročia. A doma sa vytešuje z novej role dedka.
Vnučka Agátka má vyše roka, aký je to pocit, byť opäť s tak malým človekom?
Je zaujímavé ako rýchlo som na to nabehol. Úplne prirodzene som ju chytil, otočil, prebalil, bez akýchkoľvek problémov. Niekde to v sebe ešte mám po dcérach. Vnučka zdedila po mne pevné lýtka, tak sa má o čo v živote oprieť. Moja dcéra s ňou chodí veľa von. To je to najlepšie čo môžete s malými deťmi robiť, spoločnosť sa o ne postará a mama si aspoň na hodinku vydýchne. Agátka už je dokonca zapísaná aj v knižnici!
Tak to je vážny krok. Predstavovali ste si už, ako ju vezmete na koncert?
Jasné, som zvedavý ako bude reagovať. Deti majú problém obsedieť, ale aj to ich treba naučiť. V Metropolitnej opere som si na chvíľu sadol na schody, pričom tam nikto nebol a už pri mne bol strážnik so zdvihnutým prstom. Tak ako vychovávame deti ďakovať a zdraviť, mali by sme ich viesť aj k tomu ako sa správať v divadle. A aj niektorých dospelých samozrejme. Všetko závisí od rodiny a od učiteľov. Tam je základ. My už môžeme spraviť ina nadstavbu.
Na rodinných koncertoch v Slovenskej filharmónii pôsobíte veľmi presvedčivo. Cítiť z vás odhodlanie deťom odovzdať čo najviac a zároveň na nich hovoriť ich jazykom.
Je to absolútne srdcová záležitosť. Našiel som sa v tom a doslova by som sa pre nich rozdal. Veľmi ma to baví.
Okrem Rodinných koncertov moderujete a pripravujete aj Hudobnú akadémiu Slovenskej filharmónie, ktorú navštevujú bratislavskí a mimo bratislavskí školáci. Redutu tak navštívi za dva dni okolo 1400 žiakov. Na poslednom koncerte získajú diplom o absolvovaní Akadémie a stávajú sa akademikmi Slovenskej filharmónie. Vaše zázemie vás na to doslova predurčilo..
Áno, pochádzam zo silne hudobníckej rodiny. Babka bola dlhé roky organistkou v Modrom kostolíku a dedko bol hudobným skladateľom. Celé detstvo som strávil na koncertoch vo Filharmónii či v Opere. Je prirodzené, že deti tam nenabehnú hneď nadšené, vzťah k hudbe sa buduje postupne. Môj brat sa zaprel, nechcel tam vôbec chodiť, tak mama brávala mňa. Začiatky boli teda náročné, ale dnes beriem Filharmóniu ako svoj domov.
Začiatky spomínaných koncertov pre deti sú pri vás dokonca spojené s bábkami. Vyštudovali ste bábkoherectvo na DAMU v Prahe a bábky ste vlastnoručne vyrábali.
Bolo to na dopyt práve Slovenskej filharmónie. Vtedajšia pani riaditeľka chcela zrealizovať poloscénické koncerty pre deti, tak som si sadol a tri mesiace vyrábal bábky, aby sme ich mali pripravené na predstavenie. Pomaly so všelijakými peripetiami vznikli Rodinné koncerty a Hudobné akadémie tak, ako ich poznáme dnes. Od ich začiatkov ubehlo už 20 rokov.
Výchova detí ku kultúre, empatii, kritickému mysleniu a citlivému vnímaniu sveta je jedna z najdôležitejších vecí na svete. Aký je to pocit byť súčasťou tak hodnotného procesu?
Veľmi príjemný a zodpovedný. Bývam blízko štátneho konzervatória a raz za mnou prišiel jeden Róm s tým, že, keď ma videl ako malý chlapec na Rodinnom koncerte, ovplyvnilo to jeho voľbu študovať na konzervatóriu. Vtedy som pocítil, že to čo robím, má veľký zmysel. Som aj veľmi rád, že mnohé pani učiteľky z celého Slovenska využijú možnosť Hudobných akadémii a prinesú k nám deti z rôznych kútov Slovenska. V škaredom počasí k nám prídu autobusmi, dajú si tú námahu a na konci vidíte spokojné úsmevy z toho, čo videli. To je veľké zadosťučinenie. Najdôležitejšie je, aby sa tešil orchester a dirigent do práce. Na našich hudobníkoch vidím, že svoju prácu robia radi a vtedy energia tou krásnou sálou v Redute doslova vibruje a lieta. Vždy a všade som sa snažil nadchnúť ich, aby sme v tom šli všetci spolu. To hneď diváci vycítia. To sa nedá nijak obísť. Najbližší a Záverečný koncert Rodinného koncertu zaznie pri príležitosti MDD, 1. júna 2025 v Koncertnej sieni SF.
Vystúpiť pred davom tak, aby počúval, nie je jednoduché. Máte nejaké osobné triky, ktoré zaberajú?
Za tie roky som sa už vytrénoval. Dôležité je ako nezneužívať svoje „postavenie“ tam hore na pódiu. Tak, ako to vidíme u mnohých politikov. Rečniť sa dá naučiť, ale zároveň sa dá naučiť aj dobre blafovať. Ja vykonávam tzv. neviditeľnú prípravu. Kontinuálne si niečo čítam, premýšľam nad témou, ako ju uchopiť a podobne. Nechcem znížiť latku kvality na úkor niečoho „na prvú“, ako je kopnutie do zadku. Áno, zaberie to na deti, ale oni sa nemôžu brániť. Berú to, čo sa im ponúkne. A keď ich budeme viesť k nekvalitným a odfláknutým veciam, uveria im. Najmä kvôli tomu som hrdý na to, že si za svojou prácou stojím. Viem, čo sa za ňou skrýva.
S deťmi sa realizujete aj v mnohých iných projektoch..
Spolupracujem s hudobným centrom a hudobným telesom Solamente Naturali, ktorého zakladateľom a umeleckým vedúcim je huslista Miloš Valent. Milošove nadšenie je nákazlivé a veľmi rád s ním spolupracujem. Chodievame deťom do škôlok a škôl ukazovať strunové nástroje, rozpraváme o nich, hráme si spolu a deti to naozaj zaujíma. Dokážu skoro hodinu vydržať počúvať o barokovej hudbe. Deti vedia byť veľmi pozorní poslucháči, záleží len na tom ako sa im to podá. Nedávno mi prišla správa od neznámej dievčiny na Facebooku, že mi ďakuje ako som jej spríjemnil detstvo. To sú moje malé viťazstvá.
Ste zároveň aj veľkým milovníkom opery, v byte máte aj viacero divadelných rekvizít a do opery ste chodievali ako 7-ročný už sám električkou.
Presne tak. Tretie dejstvo som už väčšinou prespal, ale napriek tomu vo mne zanechala silné dojmy a operu milujem dodnes. Na svojich deťoch som robil pokusy. Staršia dcéra, keď bola malá pozerávala Petra a Vlka (pozn. red – Sergej Prokofiev), potom Popolušku od Gioacchina Rossiniho, Carminu Burranu s Luciou Popp a Čarovnú flautu. To boli nádherné predstavenia, ktoré dokola pozerala. Keď sme boli spolu v New Yorku, navštívili sme aj Metropolitnú operu. Ale najviac ma dostala mladšia dcéra, ktorá so mnou musela počúvať operu aj v aute a raz sa ma spýtala: „Oci? Opera je to, čo naozaj nikdy neskončí?“ (Smiech) Ale neskôr som jej našiel v MP3 prehrávači nahratú Le comte Ory od Gioachina Rossiniho, takže niekde to padlo na úrodnú pôdu.
S Mafstory sme mnohí rástli. Ich hlášky zľudoveli a nie je zrejme diváka, ktorý by si na vašu postavu doktora Bélu nespomenul s úsmevom na perách. Aké máte v súčasnosti vzťahy s hereckými kolegami? (pozn. red -Peter Sklár, Peter Batthyany a Igor Adamec)
Dodnes sa radi vidíme, najčastejšie sa stretávam najmä s Igorom. Spája nás aj detská relácia Kakao s ktorým sme zažili veľmi pekné spoločné časy. Zaujímavé je, že občas ešte stále hrávame predstavenie Mafstory niekde po Slovensku. Je to naozaj nadčasové predstavenie. Myslím si, že láska k hudbe a k tvorbe sa mi vypestovala najmä v detstve kedy sa nedalo dostať k dobrým nahrávkam, nieto ešte západným, takže keď mi otec priniesol v roku 1978 z Juhoslávie nahrávku s dirigentom Zubinom Mehtom, bol som celý nadšený. A predstavte si, že neskôr mi padol do náruče. Účinkoval som spoločne s Berlínskou filharmóniou, Zubin kráčal po schodoch, šmykol sa a spadol po schodoch. Vyštartoval som a pomohol som mu dostať sa na pódium. V tom momente sa mi naplnil život (úsmev).
