Temperamentná Prešovčanka Anna Jakab Rakovská si v uplynulom ročníku Let’s Dance získala mimoriadne sympatie divákov svojím životným elánom. Ak vám chýba nadhľad, presvedčí vás, že je kľúčom k úspechu. O tom, že riadiť sa v živote heslom „tu a teraz“ funguje, nám porozprávala v rozhovore.
Doma máte dve ratolesti s malým vekovým rozdielom. Trojročná Agnes a dvojročný Ondrejko sú práve v období, keď im všetko dočahuje ruky. Aký máte rodičovský recept na to, nezblázniť sa?
To práve nemám, dokelu (smiech). Sú situácie, keď sa viem zblázniť, a potom sa už z toho iba snažím čím skôr dostať do normálu. Môj tip je byť „tu a teraz“ a nerobiť nič nasilu, no skúsiť sa s deťmi dohodnúť. Vždy, keď som od nich niečo vyžadovala len z vlastného presvedčenia, nemalo to úspech. Snažím sa im robiť z každej maličkosti udalosť. Aj keď s nimi idem len do škôlky alebo na nákup, vždy hľadám „bod“, ktorý ich bude baviť a ktorým ich motivujem – „Wow, teraz ideme niečo zažiť!“ (úsmev).
Matky si často vyčítajú čas, ktorý nevenujú deťom. Bojovali ste s tým aj pri Let’s Dance?
Bola som s nimi doma skoro štyri roky a nikdy som si nevyčlenila čas pre seba. A práve Let’s Dance som poňala tak, že idem konečne urobiť niečo pre svoje potešenie. Deťom som vysvetlila, že teraz budem chodiť tancovať, boli sa pozrieť aj na tréningoch a videli, že som šťastnejšia a o level vysmiatejšia. Zo začiatku som mala malý stres z toho, ako to všetko zladíme, no zistila som, že sa to dá, keď sa chce. Týmto ďakujem aj rodine, že chceli a s deťmi mi veľmi pomohli. Jednoznačne sa ukázalo, že šťastná mama – šťastná celá rodina.
Vo finále ste hovorili, že to, že ste taká štíhla, plynie aj z paniky a stresu, ktorý ste prežívali v úvode šou. Čo bol váš najväčší strašiak?
Aha, takto to ľudia pochopili? (smiech) Nebol to úvod šou, ale to, čo sa dialo pred ňou – a to boli začiatky materstva s dvomi deťmi (úsmev). Šou mi nespôsobovala žiadny stres. Akurát som sa bála, aby sa mi nestal nejaký úraz, lebo som tam prišla s „nulovou“ svalovou hmotou, skrátka totálne nepripravená. No a keď idete „z nuly na tristo“ lebo máte na prípravu tri týždne, je to veľký šok.
Mali sme to možnosť vidieť na vlastné oči. Pri poslednom tanci ste už mali na bruchu tehličky.
No to tá rumba a čača! Vyskúšajte…
Už na začiatku programu ste sa svojimi výkonmi zaradili medzi adeptov do finále, no museli ste absolvovať tvrdú cestu. Je táto priebojnosť znakom pravej východniarky?
Neviem či pravej východniarky, ale mňa určite (smiech).
Doposiaľ sme skôr vnímali popularitu vášho manžela Roba Jakaba, Let’s Dance kartu obrátilo. Je to pre vás nejakým spôsobom zadosťučinenie?
Nikdy sme to nejako s Robom neriešili. No je príjemné, že ma mali ľudia možnosť spoznať v úplne inom, novom svetle.
Sledoval vás aj počas priamych prenosov. Dávalo vám to viac istoty?
Ani nie, lebo ja sa vždy spolieham najmä sama na seba. No tešila som sa, že je tam, a že uvidím jeho priamu reakciu. Jeden tanec som mu aj venovala.
A spolu s ním i vyznanie. Hovorili ste, že len tak slzičku nevyroní, a predsa ste ho dojali. Aký je to pocit?
Krásny! Zaslúži si počuť, aký je úžasný, lebo je. Ak ho to dojalo, tak to evidentne zasiahlo tam, kam to aj mierilo. A to ma teší.
Spoznali ste sa na pľaci v seriáli Kolonáda. Ste kolegovia aj v divadle Astorka Korzo ’90 . Aký máte systém na to, aby ste si nebrali prácu domov?
Nemáme žiadny systém – asi to nás aj vystihuje (smiech). Život dvoch hercov v jednej domácnosti vyzerá skrátka „zo dňa na deň“ a to nás drží v prítomnosti, lebo čo bude zajtra, to sa môže ešte desaťkrát zmeniť.
Narodili ste sa do rodiny informatika a obchodnej zástupkyne. Kde sa vo vás zobral herecký talent a túžba ísť úplne opačným smerom?
U nás sa odjakživa veľa spievalo, takže spev bol asi prvá láska, potom som začala chodiť na tanečnú. Cez ňu som sa ako desaťročná dostala do muzikálu Fidlikant na streche, kde som prvýkrát pričuchla k divadlu. Doteraz si pamätám, ako DJZ vonia a ten muzikál viem od A po Z. Úplne ma to opantalo. Neskôr prišiel literárno- dramatický krúžok, zbor, amatérske divadlo, kapely… stále som sa nejakým spôsobom venovala performancii, hoci som chodila na gymnázium.
Mala som aj obdobie, keď som uvažovala nad úplne iným smerom. Moji rodičia sú veľmi triezvi ľudia a uvedomujú si, čo je to robiť umenie. Že to nie je ľahký chlebíček a môže priniesť aj veľa sklamania. Snažili sa ma z tej cesty stále odvracať do nejakého iného, ako oni hovoria normálnejšieho (smiech), povolania, no nakoniec to u mňa predsa len skončilo pri divadle.
Spolu s Jankou Kovalčíkovou ste sa dali ľuďom do pozornosti humornými videami na sociálnych sieťach, kde stvárňujete dve východniarky, ktoré prídu do hlavného mesta. Ako vznikol nápad na túto tematiku?
Zrodil sa z našich reálnych príhod zažitých v Bratislave, ktoré sme rozprávali v pauzách na pľaci pri nakrúcaní relácie Kredenc. Niektoré boli vtipné a niektoré trpko vtipné… Keďže takmer celý štáb tvorili Bratislavčania, ktorí majú zasa svoj vtipný pohľad na nás východniarov, vznikalo veľa nápadov a materiálu, až sme jeden pretavili do skeču. Ten mal veľký úspech, a tak sme pokračovali internetovým seriálom. V réžii pokračoval Lukáš Zednikovič, scenár začala písať Miška Zakuťanská, tiež Prešovčanka. V seriáli pribudlo niekoľko stálych postáv a dej sa „košatil“, až Dano Dangl napokon prišiel s nápadom, prečo z toho neurobiť film.
A rovno sa ujal aj producentskej stoličky. Nebojíte sa, že parodickou tematikou nejakým spôsobom naštvete východniarov?
Ja som film ešte nevidela (smiech). Tematika je najmä vzťahová a ľudí určite neparoduje. V scenári je zachytená esencia každodennosti, rodinných alebo vzťahových dilem, akurát sa deje na východe. S príznačnou rečou, temperamentom (úsmev). Verím, že divák si všimne, že tak ako v seriáli, aj tu sa bude „kopať“ do všetkých radov a nastavovať vtipné zrkadlo. Mne sa na scenári páči, že humor v ňom zostáva veľmi ľudský, asi preto sa v ňom môže nájsť každý.
Ktorá príhoda s Jankou Kovalčíkovou je vaša naj?
Mne sa páči tá, keď sme sa nezávisle od seba stratili v podchode na Trnavskom mýte. Ale nie len tak – my sme tam fatálne blúdili (smiech). U Janky to malo aj výborný záver, ale ten nebudem prezrádzať za ňu.
Stalo sa vám aj počas nakrúcania filmu niečo nezvyčajné?
Bizarné bolo už len to, že prvú časť som nakrúcala s reálnym a druhú už s umelým bruchom. Mala som čo robiť, aby som to zahrala rovnako verne ako pred pôrodom. Mať naspäť brucho bolo úsmevné. Niektorých ľudí to zmiatlo. Mysleli si, že som tretí raz tehotná, dokonca ma upodozrievali, že kvôli filmu (smiech).
S Janou ste si obe zahrali aj v Dunaji, ktorý sa stretol s mimoriadnou priazňou. Čím vám prirástla k srdcu postava Malvíny?
Bola bezprostredná, niesla v sebe humor, ktorý vyplýval z jej životnej skúsenosti, múdrosti a nadhľadu. Vnášala do deja ľudskosť a ľudia sa s ňou vedeli stotožniť.
Nie je škoda, že ju tak rýchlo tvorcovia poslali do nebies?
Podľa toho, akú dostávame spätnú väzbu od divákov, tak asi je. Nebola to moja voľba a rozumiem scenáristom a dramaturgom, že keď sa vymyslí masový vrah, tak niekoho asi zabiť musí (smiech). No určite sa zo seriálu odchádza lepšie, keď je za vami divákom smutno (úsmev).
