Janku Kovalčíkovú sme spoznali ako právničku Emu z Oteckov či veselú východniarku Veroniku z úspešnejšieho online seriálu Kavej. Za posledný rok jej popularita stúpla rýchlosťou blesku. Vyhrala Let´s Dance, účinkovala v zábavnej šou Možné je všetko a napokon poriadne zamiešala karty v seriáli Dunaj, k vašim službám. Členka Slovenského národného divadla a rodená Prešovčanka zažíva kariéru snov, no okúsila už aj trpkú príchuť, ktorú so sebou nesie pozornosť médií…
Za posledný rok sme v televízii zaznamenali akýsi boom à lá Janka Kovalčíková. Idete z projektu do projektu. Ako sa chránite od vyhorenia?
Pohybom, športom a snažím sa aj relaxovať, ak sa to dá. A ak sa to nedá, tak si to dávam cielene do svojho kalendára, akoby to mala byť moja povinnosť. K odpočinku od práce pristupujem cielene a svedomito, lebo viem, že také vyhorenie nie je sranda.
Nevyčíta vám rodina, prílišné pracovné tempo?
Moji najbližší vedia, aký typ práce mám, a čo všetko so sebou nesie. Zvykli sme si na to a našli sme si spoločný systém. Cielene si hľadám pre nich voľné chvíle, a tak sa na ne aspoň viac tešíme.
Záhorská Bystrica vám dáva jednu lukratívnu ponuku za druhou. Pozornosť médií však so sebou prináša aj tienisté stránky. Nedávno ste sa stretli s tým, že sa neznámy človek v mailovej komunikácii s bulvárom vydával za vášho manžela a oznamoval, že sa schyľuje k rozvodu. Pobavili ste sa na tom doma alebo vás to aj do istej miery vydesilo?
Stále mi to pripadá zvláštne, že taká osoba vôbec existuje, zároveň si hovorím, že vôbec nechcem tomu nevenovať prílišnú pozornosť. Pre nikoho by to nebolo príjemné. Táto práca so sebou naozaj prináša všeličo a my sa s tým musíme naučiť pracovať a žiť. Každý by sa zľakol. Spočiatku ma to vystrašilo, neskôr sme sa na tom doma aj pousmiali, no zábavou by som to rozhodne nenazvala.
V dávnejšom rozhovore ste povedali, že vás niekedy volajú „pani trauma“, lebo všetko vnímate príliš dramaticky. Citujem: „Aj bežná situácia pre mňa znamená: ,Ježiši, čo sa to stalo?“ Na obrazovkách však pôsobíte bezprostredne a spontánne ako veselá kopa. Aká je teda v skutočnosti Janka Kovalčíková?
To sa predsa vôbec nevylučuje – byť veselou pani traumou! (smiech) V súkromí som väčšinou pozitívna a veselá, no prirodzene prichádzajú aj dni, keď som unavená, zdutá a nervózna. Zároveň priznávam, že som vo všeobecnosti veľmi prestrašený človek. A s týmto všetkým sa učím žiť. Moji blízki ma už takú poznajú. Keď mi napríklad volá mamka a zdvihnem telefón, prvé, čo mi povie, je: „Neboj sa, nič sa nestalo!“ (smiech). Máme teda na to svoje ťahy. Čím som však staršia, čoraz častejšie mi je za túto moju vlastnosť zo seba smiešne.
Na začiatku tohto roka ste sa stali kráľovnou tanečného parketu veľkolepej šou Let’s Dance. Stretávate sa ešte niekedy s vašim tanečným partnerom Vilémom Šírom?
Predstavte si, zrovna tento týždeň sme mali spolu prvý raz od súťaže tanečný tréning. Mimo parketu sa však občasne stretávame – aj s našimi partnermi. Máme naďalej skvelý vzťah, dá sa povedať, že sme v sebe objavili dobrých kamarátov.
Je možné, že vás v ďalšej sérii tanečnej súťaže uvidíme na porotcovskej stoličke?
To asi nie, čo by som tam už len ja hodnotila? (smiech) Aj keď, človek nikdy nevie…
V akých divadelných inscenáciách vás práve môžeme vidieť?
Je ich okolo jedenásť. V novembri sme odohrali premiéru hry Pred očami západu, je to podľa mňa veľmi zaujímavé! Pomerne čerstvé je aj predstavenie Malé ženy a veľmi ma baví i rozprávka Nebojsa. Ak by ma niekto mal chuť vidieť na doskách, ktoré znamenajú svet, myslím, že si v repertoári nájde to svoje, je tam z každého rožka troška…
Po kom ste zdedili herecké vlohy?
Sme celkom akčná rodina, v ktorej nechýba humor. Všetci máme blízko k umeniu. Moja krstná mama je vyštudovaná operná speváčka, ujo je klavirista, sestra zase profesionálna tanečníčka a mamka učila v minulosti dramatickú výchovu. Z každého z nich som mohla niečo pochytiť…
Vaša mama je vysokoškolskou profesorkou na Prešovskej univerzite na pedagogickej fakulte. Venuje sa výskumu procesov myslenia žiakov, ktorí majú problém s učením. Chodí prednášať po celom svete. Herectvo nepovažovala za seriózne povolanie. Zmenil sa jej pohľad po úspechoch, ktoré ste za posledné obdobie dosiahli?
Nebola nadšená, no zároveň ma vždy vo všetkom podporovala. Som však presvedčená o tom, že dnes sa z toho teší, lebo vidí, ako ma to baví. Je na mňa hrdá a aj mi to s ockom obaja hovoria.
Pozerajú aj Dunaj, k vašim službám, kde hráte Lenu?
Jasné! Doma sledujú všetko, kde sa objavím, dávajú mi občas aj konštruktívnu kritiku, za čo som rada, lebo tá ma posúva ďalej. No a Dunaj im obzvlášť učaroval! Asi preto, že je to naozaj perfektne prepracovaný dobový seriál, kde sa človek aj niečo dozvie. Aj včera mi ocko napísal esemesku, že sa mu páčila jedna z posledných scén…
Čo má spoločné seriálová Lena s Jankou?
Obe neznesieme krivdu a ideme si tvrdohlavo za svojím, keď si niečo zaumienime.
Sú štyridsiate roky pre vás úplne nová téma alebo vo vašej rodine rezonuje nejaká spomienka v súvislosti s vojnou?
Nemáme z toho obdobia nijakú osobitnú spomienku, no je to téma, ktorá u nás rozhodne rezonuje, a v rámci ktorej sa snažím mať vedomosti – o tom, čo sa udialo a čo už nechceme, aby sa zopakovalo…
Lena má vychladnutý strach so sestrou. Stalo sa vám také niečo aj v realite?
To si veru vôbec neviem predstaviť, to by som sa veľmi trápila. Máme v rodine naozaj vrúcne vzťahy, bez toho by som nedokázala fungovať.
Hovoríte o sebe, že ste trémistka. V šou Možné je všetko, ste však museli neustále vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Bola teda ponuka účinkovať v zábavnej relácii pre vás výzva?
Rada spolupracujem s tímom, ktorý sa na šou podieľal. Neváhala som a kývla som im na to bez toho, že by som si to vôbec premyslela! (smiech). Chcem si počas tohto krátkeho života vyskúšať čo najviac vecí a objaviť v sebe, v čom som dobrá, a v čom som naopak hrozná. Neľutujem, že som do toho šla, lebo „to bola jízda!“
Blížia sa sviatky, ako ich plánujete stráviť?
Jednoznačne ich budem tráviť ako každý rok s najbližšími – s rodičmi a s manželom. Podľa možností, na bežkách!