Vysoká pri Morave okúzli každého návštevníka svojou malebnou pôvodnou architektúrou, ktorá je živou spomienkou na dávne časy z prelomu 19. a 20. storočia. Hochštetno, ako ju tunajší obyvatelia dodnes volajú, sa môže popýšiť aj svojím slávnym rodákom Zoltánom Imrichom Halmajom, držiteľom historických olympijských medailí z rokov 1900, 1904 a 1908, ale aj ľudovými tradíciami, ktoré sú stále živé a každá generácia do nich vpisuje aj svoj vlastný príbeh.
Spolu so Slovenský dňom kroja sme navštívili túto dedinu, aby sme zachytili jedinečné okamihy Vítania Leta, teda Létečka, ktoré na breh Moravy každoročne priláka tisíce návštevníkov. Tunajšie tradície, ktoré sa po generácie formovali a vytvárali jedinečný kolorit obce, doslova vzkriesila nadšená folkloristka Viera Klčová, vedúca speváckej skupiny Hochštetňan, ktorá nimi dokázala nadchnúť aj najmladšiu generáciu a vďaka nej tu vznikla detská folklórna skupina Hochštetko.
Oheň a voda
„Tieto dva živly sú ústredným motívom tunajšieho vítania leta a má to svoj veľký význam,“ hovorí Viera Klčová. „Oheň spaľoval všetko zlé, prinášal novú energiu, víťazstvo svetla nad temnotou a voda mala odjakživa očistnú a liečivú funkciu. Vítanie leta bolo v tomto regióne silnou témou, ktorá tu rezonovala vlastne už od Veľkej Noci. Naši predkovia pocitovo vnímali len dve ročné obdobia, ktoré určovali ich životný štýl – zimu a leto.“
Zelený posol nádeje
A keď už jar naplno prejaví svoju silu a sfarbí všetkými odtieňmi zelenej brehy rieky Moravy, dievčatá chodili s mladými konárikmi vŕby, ozdobenými farebnými stužkami po dedine a za spevu a tanca odovzdali ratolesť do rúk gazdom, ako prísľub novej a bohatej úrody. Samozrejme, že pred každým domom bolo veselo a gazdovia sa im odmenili bohatou výslužkou.
Posolstvo sv. Hildegardy
K veľmi zaujímavým zvykom, s ktorým sme sa nikde inde nestretli, bolo aj svätenie liečivých bylín v kostole. Tento zvyk pochádza z nemeckých a rakúskych krajín a jeho iniciátorkou bola nevšedná žena, svätá Hildegarda, ktorá patrila k skutočným osobnostiam stredoveku a rešpektovali ju aj muži.
Hildegarda sa narodila v roku 1098 v nemeckej šľachtickej rodine. Od detstva trpela zdravotnými neduhmi a rodičia ju zverili do opatery tety Jutty, ktorá žila pustovníckym spôsobom života. Vďaka tomuto spôsobu života sa Hildegarda už v mladosti oboznámila s účinkami liečivých bylín a po celý svoj život túto svoju zručnosť zdokonaľovala. V roku 1147 založila ženský kláštor na vrchu San Ruperto, ktorý sa stal dobovou nemocnicou, vyhľadávanou chorými z celej Európy.
Sv. Hildegarda vošla do dejín ako významná liečiteľka, vynikajúca znalkyňa liečivej sily bylín. Aj napriek krehkému zdraviu sa sama dožila úctyhodného veku 81 rokov, čo je priamym dôkazom jej vedomostí a znalostí z oblasti liečiteľstva. A hoci jej meno neupadlo do zabudnutia a stala sa patrónkou prírodovedcov, do ľudovej kultúry prenikla len na tomto území, ktoré bezprostredne susedí s Rakúskom. Bylinky posvätené v kostole chránili nielen zdravie, ale zavesené na dverách ochraňovali aj pred ohňom a bleskom. Usušenými sa naši predkovia liečili a nechýbali v nijakej domácnosti.
Čaro slnovratu
Aj letný slnovrat sa niesol v znamení ohňa a vody. No nová generácia pridala k tradíciám aj kus svojho vlastného príbehu, čím ho obohatila a zanechala odkaz ďalším generáciám.
Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia pribudol rituál púšťania sviečok po rieke Morave. „Svetlo je symbolom nádeje a my sme túžili prepojiť región Pomoravia práve touto krásnou emóciou, ktorá ľudí spája a myslím, že práve v tomto čase sú nádej a spolupatričnosť veľmi potrebné,“ hovorí Viera Klčová. My zatiaľ z brehu sledujeme stovky svetielok, putujúcich po vlnách rieky a je to skutočne úchvatný pohľad. Nádherné to nie je len vo vizuálnej rovine, ale aj v tej symbolickej. V tejto obci tradície nielen dodržujú, ale pridávajú k nim aj nové, čím vlastne definujú pojem „živá tradícia.“
Mágia svätojánskej noci
Azda nijaký iný dátum v kalendári sa tak neviaže s ľúbostnou mágiou, ako práve sviatok sv. Jána, ktorým vyvrcholilo vítanie leta. Bol a je plný lásky, tej priznanej, ale aj tej, ktorú dievčatá a mládenci ešte len taja v duši a práve táto magická noc im dávala možnosť prejaviť svoje city. Dievčatá sa na túto noc starostlivo pripravovali. Vili vence, z deviatich kvetov, ktoré po polnoci za svetla svätojánskej vatry hádzali do vody a mládenci ich chytali. Svätojánska vatra prilákala celú dedinu, no bola významnou udalosťou najmä pre mladých. Práve tu sa utvárali nové páry, ktorým potom zazvonili aj svadobné zvony.
„Na Sveteho Jana, spievame do rána
Oj Jaňe, svety Jaňe
Ktorá dievka čestná, česnosti si nosí
Taka je krasna, jak hviezda jasna
Ktorý chlapec čestný, česnosti si nosí
Taky je krasny, jak mesiac jasny
Už nám dohoreli naše ohne jasne
Na nebi svietia hviezdočky krasne
Oj Jaňe, Jaňe, svety Jaňe“
Vítanie leta vo Vysokej pri Morave bolo skutočným zážitkom a obohatením programu Slovenského dňa kroja. Oboznámili sme sa tu s tradíciami, ktoré vznikli multietnickou zmesou Slovákov, Chorvátov, Maďarov, Nemcov a Čechov, potomkovia ktorých dodnes žijú v tomto pohraničí a zveľaďujú kultúru svojich predkov.
