Pamätnú dlaždicu pred Divadlom P. O. Hviezdoslava slávnostne odhalili hercovi, režisérovi a pedagógovi Emilovi Horváthovi. Stal sa tak šestnástou osobnosťou, ktorej sa dostalo tejto pocty. Zaradil sa medzi legendy ako Ladislav Chudík, Emília Vášáryová, Milan Lasica, Július Satinský, Juraj Kukura či Milan Kňažko.
Centrum Bratislavy opäť patrilo slovenskému herectvu. Významnému slovenskému hercovi, režisérovi a pedagógovi sa tak dostalo pocty, ktorá bude natrvalo pripomínať jeho výrazný prínos slovenskej kultúre. Emil Horváth sa zároveň ocitol v spoločnosti kolegov a priateľov, s ktorými sa počas svojej dlhej kariéry stretával na javisku aj pred kamerou.
Pocta jednej z najväčších osobností slovenského herectva
Za myšlienkou Filmového chodníka slávy stojí Mária Reháková. Projekt vznikol s cieľom vzdať hold významným slovenským filmovým a divadelným umelcom a tvorcom a postupne sa stal tradíciou, ktorá každoročne upriamuje pozornosť na osobnosti, ktoré výrazne ovplyvnili slovenskú kultúru: „Som veľmi rada, že sme sa stretli práve na tomto mieste pred Mestským divadlom Pavla Országha Hviezdoslava. Toto miesto je nesmierne dôležité, pretože divadlo bolo dlhé roky sídlom Činohry Slovenského národného divadla. Všetci umelci, ktorí tu majú uložené svoje dlaždice na filmovom chodníku, v týchto priestoroch aktívne hrali. Keď ocenenia preberali, emotívne sme to prežívali spolu s nimi – pre mnohých bol návrat po rokoch vzácnou chvíľou. Pán Chudík, pán Adamovič, pán Kvietik či Mária Kráľovičová spomínali na konkrétne úlohy a rohy sály, v ktorých účinkovali. Dnes získava svoju dlaždicu pán Emil Horvát. Vyslovil želanie, aby toto divadlo v budúcnosti patrilo mladým hercom, a ja verím, že sa to splní. Pán Horváth je významným predstaviteľom slovenského divadla aj kinematografie, a to nie len na Slovensku, ale aj v Českej republike. Cez kultúru sa naše dva národy spájajú a ostávajú akoby pod jednou strechou.“ Prítomným divákom sa prihovoril aj Peter Závodský z časopisu Business Soirée: „Som veľmi rád, že naše pražské vydavateľstvo Business Soirée môže byť partnerom bratislavského Filmového chodníka slávy. Pán Emil Horváth bol a stále je významný československý umelec. Keď sa v Česku spýtate na slovenskú kultúru, každému napadnú pamätné ‚bratislavské pondelky‘. Naše vzťahy sa nerozpadli rozdelením dvoch štátov. Je čas hovoriť o tom, čo vieme v rámci kultúry robiť spoločne – veď napokon aj predseda vlády či minister dopravy v Českej republike majú slovenský pôvod. Pánovi Horvátovi srdečne blahoželám a prajem vám pekný večer.“
Z úst kolegov bolo počuť úctu a vďaku
„Režisér Federico Fellini raz povedal, že bez svetla a hercov by bola len tma a ticho. Veľkým hercom nemôže byť zlý človek bez empatie a morálky. Emilov umelecký cieľ bol vždy jasný – miloval svoju prácu, vzdelanie a talent ľudí, ktorých si vážil,“ povedal kameraman Laco Kraus. O kolegovi sa vyjadril aj František Kovár: „Mal som to šťastie byť spolupútnikom tohto úžasného kolegu a vzácneho človeka. Má za sebou obrovské množstvo úloh v divadle aj v televízii. Bol fantastickým kolegom a režisérom, ktorý vedel vždy poradiť.“Predseda odbornej poroty Roman Polák vystúpil so slovami: „Naša porota sa skladá z troch členov – riaditeľa divadla Astorka Vlada Černého, riaditeľky Mestského divadla Pavla Országha Hviezdoslava Vladislavy Fekete a riaditeľky divadla Aréna Ľubice Krénovej. Meno Emila Horvátha bolo v tomto roku tým najsprávnejším rozhodnutím. Mám k nemu osobný vzťah, poznal som ho ešte ako študent z televíznych inscenácií a postupne som si uvedomil, že okrem toho, že je skvelý mathematically aj herecky, je to aj výborný človek, pedagóg a režisér. Pri pohľade na Hviezdoslavovo divadlo sa mi vracajú spomienky na divadelný klub, kde človek mohol naživo stretnúť osobnosti ako pán Filčík, Pantík či Valach. Táto spomienka na génius loci je nesmierne silná.“
Vlani žartoval o Kňažkovi, teraz prišiel rad na neho
Tohtoročné odhalenie prinieslo aj peknú symboliku. Keď pred rokom pribudla na Filmovom chodníku slávy pamätná dlaždica Milana Kňažka, medzi jeho kolegami nechýbal práve Emil Horváth. Svojmu dlhoročnému priateľovi vtedy s humorom pripomenul, že človek môže aj napriek celoživotnému snaženiu napokon „skončiť na dlažbe“. O rok neskôr sa rovnakej pocty dostalo aj jemu. Kňažko sa v roku 2025 stal pätnástou osobnosťou Filmového chodníka slávy. „Keď v roku 1964 prišiel chlapec z Martina, nemal ani devätnásť rokov, kým ja už áno. Emil si doteraz zakladá na tom, že je o tri mesiace mladší odo mňa. Vtedy nosil námornícke tričko, krátke nohavice a ani sa neholil. Myslel som si, že z neho musím spraviť plnohodnotného človeka, a tak som ho vodil do nočných podnikov. Emil však nepil, nefajčil a tvrdil, že sex bude až po svadbe! Kým my sme popíjali v bare, on si odsadol bokom a čítal Tajovského alebo Senecu. Ale dospel!,“ rozosmial prítomných svojou príhodou.
Tradícia sa začala Ladislavom Chudíkom
História Filmového chodníka slávy siaha do roku 2010, keď odhalili prvú pamätnú dlaždicu Ladislavovi Chudíkovi. Postupne k nemu pribudli ďalšie výrazné mená slovenského divadla, filmu a televízie – Mária Kráľovičová, Jozef Adamovič, Štefan Kvietik, Eva Krížiková, Ivan Palúch, Emília Vášáryová, Martin Huba, Božidara Turzonovová, Milan Lasica a Július Satinský, Zita Furková, Juraj Jakubisko, Juraj Kukura a vlani Milan Kňažko. Každá z dlaždíc pripomína osobnosť, ktorá zanechala výraznú stopu v slovenskej kultúre a ktorej tvorba sprevádzala celé generácie divákov.
V druhom živote bude opäť hercom
Samotný umelec prijal poctu s pokorou a zároveň s neskrývanou radosťou: „Tieto momenty bývajú nesmierne ťažké a pri slovách takej chvály človek až zapochybuje, či je to naozaj tak a či tu sedí na správnom mieste. Ak však odmyslím humor, herecké povolanie je veľmi zvláštne – môže byť profesiou, koníčkom, ale aj akousi povolenou drogou, čo je presne môj prípad. Dodnes mám divadelné sny: zobudím sa v nich, idem na javisko a neovládam text, alebo sa v sne dostanem do konfliktu s režisérom. Človek vlastne hrá neustále a nachádza sa v jednom nekončiacom kolobehu. Aj okolo osemdesiatky nad tým človek stále uvažuje, no niekedy si musí povedať: umy sa v studenej vode, stačilo. Pýtate sa, či ešte príde ponuka, a keď príde, či ju dostatočne naplníte, či zaujmete a budete mať úspech. V tomto povolaní závisí nesmierne veľa od šťastia a ja zisťujem, že som ho mal v úžasnej miere – najmä pokiaľ ide o to, s akými ľuďmi som sa stretol a či som bol v správnom čase na správnom mieste. Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava je pre mňa tým správnym miestom – bolo tretie v mojom živote. Prišiel som sem po pätnástich rokoch herckej praxe. Osobnosti, na ktoré som sa ako študent chodil pozerať z hľadiska a zo schodov, som tu zrazu stihol zažiť ako divadelných kolegov. Boli to pre mňa najkrajšie roky, v ktorých som dostal veľké príležitosti. Prišiel som do úžasného kolektívu a v tejto profesii je nesmierne dôležité prajné prostredie. Tvrdím, že umelec nemôže tvoriť v strese, musí byť slobodný. Na to som bol zvyknutý už z domu, keďže aj môj otecko bol herec. Dobré divadelné zázemie a prajné prostredie som si preto zariadil aj v domácnosti. Oženil som sa so svojou spolužiačkou z VŠMU, dlhoročnou partnerkou a herečkou Vierkou Horváthovou-Richterovou. Dnes tu síce nie je, pretože ju bolí koleno, ale viem, že je v duchu so mnou. Na tom, že som sa stal ‚dlhovekým hercom‘, má svoj leví podiel, za čo sa jej chcem veľmi pekne poďakovať,“ vyznal sa ocenený herec. Odhalením pamätnej dlaždice sa symbolicky zaradil medzi osobnosti, s ktorými je prepojená podstatná časť jeho profesionálneho života, medzi kolegov, hereckých partnerov a priateľov, ktorí spolu s ním formovali slovenské divadlo a film. Filmový chodník slávy nie je iba zaujímavým miestom v centre Bratislavy, ale predovšetkým poctou ľuďom, ktorých tváre, hlasy a postavy zostávajú v pamäti niekoľkých generácií. A odteraz má medzi nimi svoje pevné miesto na bratislavskom chodníku aj Emil Horváth.
Foto: Lujza Palugyay
