Narodila sa ako nemanželské dieťa v chudobných pomeroch, odišla do Buenos Aires s túžbou stať sa herečkou a napokon sa dostala až do prezidentského paláca. Eva Perón bola miláčikom argentínskych robotníkov, nepriateľkou časti spoločenskej elity, politickou hviezdou aj ženou, ktorej vplyv ďaleko presahoval postavenie prvej dámy. Zomrela ako 33 ročná, no ani vtedy sa jej dramatický príbeh neskončil. Jej telo ukrývali, prevážali medzi krajinami a pochovali pod cudzím menom. O desaťročia neskôr z nej muzikál Evita urobil svetový fenomén a filmová verzia s Madonnou predstavila jej osud ďalšej generácii.
Keď sa 7. mája 1919 narodila María Eva Duarte, nič nenasvedčovalo tomu, že raz bude jej tvár poznať celá Argentína. Detstvo prežila v provincii Buenos Aires v pomeroch, ktoré boli na míle vzdialené neskoršiemu lesku prezidentských palácov. Jej otec Juan Duarte mal inú, oficiálnu rodinu a s Evinou matkou Juanou Ibargurenovou nebol zosobášený. Eva tak od detstva poznala nielen nedostatok, ale aj spoločenskú stigmu nemanželského dieťaťa. Po otcovej smrti zostala matka s deťmi odkázaná najmä sama na seba. Práve pôvod sa neskôr stal dôležitou súčasťou obrazu, ktorý si Evita vytvorila. Dokázala hovoriť k chudobným spôsobom, akým to ženy z tradičných argentínskych vyšších vrstiev nedokázali. Poznala poníženie aj pocit, že človek stojí pred zatvorenými dverami spoločnosti. Lenže Eva sa s miestom, ktoré jej život pridelil, nemienila zmieriť. Ako pätnásťročná odišla do Buenos Aires. Chcela byť herečkou.
V hlavnom meste nemala spoločenské postavenie ani veľké peniaze a jej prvé roky rozhodne nepripomínali rozprávkový príbeh o okamžitom úspechu. Postupne však získavala úlohy v divadle, filme a najmä v rozhlase. Práve rádio bolo v tom období mimoriadne silným médiom a Eva pochopila jeho možnosti. Jej hlas sa dostával do tisícok domácností ešte skôr, ako sa z nej stala politická osobnosť. Herecká kariéra síce z Evy Duarte neurobila hviezdu svetového formátu, priniesla jej však niečo možno ešte dôležitejšie. Naučila sa pracovať s publikom, s hlasom, s emóciou a s vlastným verejným obrazom. V politike sa jej to neskôr mimoriadne zišlo.
Osudové stretnutie s Juanom Perónom
Rok 1944 zmenil jej život. Eva sa stretla s armádnym plukovníkom Juanom Domingom Perónom, ktorý už v tom čase patril medzi významné osobnosti argentínskej politiky. Zblížili sa a ich vzťah veľmi rýchlo prerástol z osobného do politického partnerstva. Eva bola od Peróna približne o štvrťstoročie mladšia. Pre časť tradičnej spoločnosti bola stále iba herečkou pochádzajúcou z nevhodného prostredia. Práve to však mohlo byť súčasťou jej príťažlivosti pre Perónovo politické hnutie. Predstavovala nový typ ženy, ktorý nezapadal do predstáv argentínskej aristokracie. Keď bol Perón v októbri 1945 zatknutý svojimi politickými súpermi, nasledovali mohutné robotnícke protesty.
Peronistická legenda neskôr pripisovala Eve veľký podiel na mobilizácii más, hoci historici jej osobnú úlohu v udalostiach hodnotia opatrnejšie. Isté je, že po Perónovom prepustení bola po jeho boku čoraz viditeľnejšia. Krátko nato sa zosobášili. Vo februári 1946 Juan Perón vyhral prezidentské voľby. Eva sa vo veku 27 rokov stala prvou dámou Argentíny. A práve vtedy sa z Evy Duarte začala rodiť Evita.
Nebola iba prezidentovou manželkou
Postavenie prvej dámy jej nestačilo. Eva nemala volenú politickú funkciu, no jej skutočný vplyv bol oveľa väčší, ako naznačoval oficiálny titul. Vystupovala na zhromaždeniach, prijímala delegácie robotníkov a budovala silné väzby s odbormi. Jej najoddanejšou skupinou sa stali ľudia, ktorých peronistické hnutie označovalo ako „descamisados“, teda ľudí bez košieľ. Symbolicky išlo o robotníkov a najchudobnejšie vrstvy, ktoré v Perónovi a Evite videli svojich politických ochrancov. Evita bola v kontakte s ľuďmi spôsobom, aký bol medzi príslušníkmi politickej elity nezvyčajný. Prijímala žiadosti o peniaze, lieky, bývanie či pomoc rodinám. Jej verejný obraz bol postavený na myšlienke ženy, ktorá otvára dvere tým, pred ktorými boli dovtedy zatvorené. V roku 1948 vznikla Nadácia Evy Perónovej.
Budovala nemocnice, školy, domovy, bývanie, zariadenia pre deti, podporovala študentov a poskytovala materiálnu pomoc rodinám. Rozsah jej činnosti bol značný. Práve tu sa však začína aj druhá tvár príbehu Evity. Jej odporcovia upozorňovali na netransparentné financovanie nadácie a na silné prepojenie charity s politickou propagandou. Pomoc chudobným bola reálna, ale zároveň upevňovala predstavu, že všetko dobré prichádza osobne od Evity a Peróna. Je preto ťažké oddeliť sociálne cítenie od politickej stratégie. Pravdepodobne sa v jej prípade spájali obe. A práve táto dvojznačnosť sprevádza jej povesť dodnes.
Milovala luxus a zároveň rozdávala chudobným
Eva Perón bola plná protikladov. Žena, ktorá vystupovala ako hlas chudobných, sa zároveň stala módnou ikonou. Nosila luxusné šaty, šperky a dokonale upravené účesy. Jej blond vlasy stiahnuté do elegantného drdola sa stali jedným z najznámejších obrazov povojnovej Argentíny. Na jednej strane rozdávala topánky a peniaze ľuďom, ktorí nemali takmer nič. Na druhej strane reprezentovala krajinu oblečená v modeloch, ktoré zdôrazňovali jej nové spoločenské postavenie.
Pre jej obdivovateľov v tom nebol rozpor. V Evite videli dôkaz, že aj žena z chudobného prostredia môže vstúpiť do sveta, ktorý bol dovtedy vyhradený privilegovaným. V roku 1947 absolvovala veľkú cestu po Európe, neskôr nazývanú Dúhové turné. Navštívila okrem iného Španielsko, Taliansko a Francúzsko. V Španielsku ju režim Francisca Franca prijal s veľkou pompou. Cesta upevnila jej medzinárodný obraz elegantnej a mimoriadne výraznej prvej dámy. Zároveň pripomenula, aké komplikované bolo politické prostredie, ktoré reprezentovala.
Ženy dostali hlas
Jednou z najvýznamnejších kapitol jej verejného pôsobenia bola účasť v zápase za politické práva argentínskych žien. V roku 1947 Argentína prijala zákon, ktorý priznal ženám právo voliť a kandidovať vo voľbách. Bolo by nepresné tvrdiť, že ho vybojovala Eva sama. Argentínske ženy a aktivistky za volebné právo oň bojovali už desaťročia pred jej príchodom do politiky. Evita sa však stala veľmi viditeľnou podporovateľkou zákona a svoju popularitu využívala na jeho presadzovanie.
Neskôr založila Ženskú peronistickú stranu a pomohla priviesť obrovské množstvo žien do politického života. Argentínčanky napokon prvý raz hlasovali v prezidentských voľbách v roku 1951. Pre Evitu to bol obrovský politický triumf. A zároveň sa začalo hovoriť o ďalšom kroku.
Evita viceprezidentkou?
V roku 1951 sa objavila možnosť, že by Eva Perón kandidovala po boku svojho manžela na post viceprezidentky Argentíny. Pre jej priaznivcov to bola prirodzená cesta. Davy ju zbožňovali a jej politická moc bola obrovská. Pre časť armády a spoločenskej elity to však bola neprijateľná predstava. Žena bez tradičného vzdelania, bývalá herečka a nemanželská dcéra z vidieka sa mohla ocitnúť len krok od prezidentského úradu. Eva sa kandidatúry napokon vzdala. Nebola za tým iba politika. V tom čase už bojovala s chorobou, ktorá ju čoraz rýchlejšie oberala o sily. Trpela rakovinou krčka maternice. Jej zdravotný stav sa prudko zhoršoval. Napriek tomu sa snažila pokračovať vo verejnom živote. Fotografie z posledného obdobia ukazujú dramaticky vychudnutú ženu. Lesk, ktorý si celé roky starostlivo budovala, začínala prekrývať choroba.
Argentína plakala
Eva Perón zomrela 26. júla 1952 vo veku iba 33 rokov. Správa o jej smrti vyvolala obrovský smútok. Argentína sa ponorila do národného smútenia a za Evitou prichádzali zástupy ľudí. Pre mnohých nezomrela iba manželka prezidenta. Zomrela žena, ktorú považovali za svoju zástupkyňu pri moci. Jej telo bolo nabalzamované. Cieľom bolo zachovať ho a neskôr ho uložiť do monumentálneho pamätníka. Lenže politika mala s Evitou ďalšie plány. V roku 1955 bol Juan Perón zvrhnutý vojenským prevratom a odišiel do exilu. Nový režim sa snažil potlačiť peronizmus aj symboly spojené s bývalým prezidentom. Jedným z najmocnejších symbolov bola Evita. A problémom bolo jej telo. Vojenské vedenie sa obávalo, že miesto, kde by bola pochovaná, sa stane pútnickým miestom Perónových prívržencov. Nabalzamované telo preto tajne odviezli. Istý čas bolo ukrývané na rôznych miestach a napokon ho dostali z Argentíny. V roku 1957 Evitu tajne pochovali v talianskom Miláne.
Na náhrobku však nebolo jej meno. Ležala tam pod falošnou identitou ako María Maggi de Magistris. Žena, ktorú počas života poznala celá krajina, tak bola po smrti pochovaná ako niekto iný. V roku 1971 jej telo exhumovali a odovzdali Juanovi Perónovi, ktorý žil v exile v Španielsku. Neskôr sa Evitine pozostatky vrátili do Argentíny. Dnes odpočíva v rodinnej hrobke Duarteovcov na slávnom cintoríne Recoleta v Buenos Aires. Je to azda najvýstižnejší dôkaz jej politickej sily. Vojenský režim nepovažoval za nebezpečnú iba živú Evitu. Obával sa aj toho, čo môže znamenať jej hrob.
Svätica alebo manipulátorka?
O Eve Perón sa dodnes nedá hovoriť bez emócií. Jedni v nej vidia ženu, ktorá využila moc na pomoc ľuďom, na ktorých argentínska spoločnosť dovtedy zabúdala. Iní upozorňujú na autoritatívne črty peronistického režimu, politickú propagandu, kult osobnosti a spôsob, akým Evita pracovala so svojím obrovským vplyvom. Obe stránky patria k jej príbehu. Nebola sväticou bez chýb, akú z nej vytvorili najoddanejší prívrženci. Nebola však ani iba vypočítavou herečkou, ktorá sa vydala za mocného muža, ako ju vykresľovali niektorí nepriatelia. Jej talent spočíval aj v mimoriadnom pochopení verejnosti. Vedela, čo znamená symbol. Vedela, ako hovoriť k davu. A predovšetkým vedela, ako vytvoriť pocit, že medzi ňou a obyčajnými ľuďmi neexistuje bariéra. Pre jej priaznivcov nebola María Eva Duarte de Perón. Bola jednoducho Evita.
Nebolo prekvapením, že sa jej príbeh dostal na javisko
Andrew Lloyd Webber a Tim Rice vytvorili dielo Evita, ktoré sa stalo jedným z najslávnejších muzikálov sveta. Hudbu napísal Lloyd Webber a texty piesní Tim Rice. Javisková verzia mala londýnsku premiéru v roku 1978 a neskôr sa presunula na Broadway. Najslávnejšou skladbou sa stala pieseň Don’t Cry for Me Argentina. Jej melódia je dnes s Evitou spojená tak silno, že pre mnohých ľudí sa hranica medzi historickou Evou Perón a muzikálovou Evitou takmer stratila. Treba však pripomenúť, že ide o umeleckú interpretáciu jej života. Slávna pieseň nie je doslovným historickým prejavom Evy Perónovej. A potom prišla Madonna. Hollywood sa o filmovú Evitu pokúšal celé roky. O hlavnej úlohe sa uvažovalo v súvislosti s viacerými veľkými herečkami a speváčkami. Madonna však o postavu mimoriadne stála. Režisérovi Alanovi Parkerovi dokonca napísala niekoľkostranový list, v ktorom ho presviedčala, že práve ona je pre rolu Evity správnou voľbou. Nakoniec ju získala. Film Evita režiséra Alana Parkera vznikol v roku 1996. Madonnu v titulnej úlohe doplnil Jonathan Pryce ako Juan Perón a Antonio Banderas ako postava Ché, ktorá príbehom sprevádza diváka. Pre Madonnu to bola jedna z najvýznamnejších filmových úloh kariéry. Jej Evita nebola iba módnou ikonou v nádherných kostýmoch. Speváčka musela zvládnuť náročné hudobné party a zároveň zahrať ženu počas rokov dramatického spoločenského vzostupu aj fyzického úpadku spôsobeného chorobou. Výsledok jej priniesol Zlatý glóbus za najlepší ženský herecký výkon v muzikáli alebo komédii. Samotný film získal tri Zlaté glóbusy.
Žena, ktorá odmietla zmiznúť
Od smrti Evy Perón uplynulo viac ako sedem desaťročí, no jej meno stále vyvoláva diskusie. Jej portréty možno vidieť v Buenos Aires, o jej živote vznikajú knihy, filmy, seriály a divadelné predstavenia. Muzikál Evita sa neustále vracia na svetové javiská. Aj v roku 2026 patrí k živým divadelným titulom a najnovšia londýnska inscenácia s Rachel Zegler získala dve Olivierove ceny. Možno práve preto je príbeh Evity stále taký príťažlivý. Nedáva jednoduché odpovede.