Na prvý pohľad môžu pôsobiť ako obyčajné technické stavby. No ak sa pozrieme lepšie, zistíme, že niektoré vodné veže sú doslova architektonickými pokladmi. Vynímajú sa nad krajinou a s noblesou dohliadajú na svoje mesto. Prinášame vám výber najzaujímavejších vodných veží sveta, ktoré okrem praktickej funkcie oslovujú aj príbehom a krásou.
Tieto majestátne stavby, často prehliadané v tieni slávnejších pamiatok, sú nielen inžinierskymi skvostami, ale aj tichými svedkami histórie a architektúry.
Symbol prežitia a obrody
Naša prvá zastávka je v meste vetrov, Chicagu, kde sa týči azda najznámejšia vodná veža na svete. Na prvá pohľad rozprávková Chicagská vodná veža, postavená v roku 1869, nie je len krásnou ukážkou neogotickej architektúry, ale aj symbolom nezlomnosti. Prežila veľký chicagský požiar v roku 1871, ktorý zničil väčšinu mesta. Vďaka svojej robustnej konštrukcii a kamenným múrom ostala stáť ako jeden z mála verejných objektov. Je vyrobená zo žltnúceho vápenca z oblasti Sugar Run. Veža sa používala na hasenie požiarov, ako aj na čerpanie pitnej vody z jazera Michigan. Dnes už neslúži na svoj pôvodný účel zásobovania vodou, ale je turistickou atrakciou a pripomienkou odolnosti obyvateľov Chicaga.
Úžitok a krása
Teraz sa vydáme na druhý koniec sveta, do mesta Invercargill na Novom Zélande. Oheň bol vždy hrozbou pre koloniálne mestá, kde zmes drevených budov a suchých letných období predstavovala výbušnú kombináciu. Miestne úrady zápasili so zabezpečením dostatočného množstva tlakovej vody a Nový Zéland 19. storočia postihlo mnoho ničivých požiarov. Koncom 80. rokov 19. storočia sa mestská rada Invercargillu rozhodla postaviť vodárenskú vežu.
Obyvatelia si vežu želali, ale nie na území mestského parku, a tak architekt a inžinier William Sharp navrhol zmierniť kritiku tým, že 300-tisíclitrovú oceľovú nádrž zamaskuje honosnou tehlovou vežou. Aj keď sa našli niektorí hundroši, nebolo ich dosť na to, aby zabránili slávnostnému položeniu základov 18. decembra 1888. Dvanásť mesiacov práce a 300 000 tehál dalo Invercargillu 42,6 metra vysokú dominantu, ktorá mestu slúži dodnes. Kupola bola demontovaná v roku 1934, no v roku 1989 bola zrekonštruovaná ako replika, keď sa obnovilo aj farebné tehlové murivo – a tak sa stará veža dožila svojej druhej storočnice.
Stará dáma zo Szegedu
Maďarské mesto Szeged sa pýši impozantnou vodnou vežou z betónu, ktorá bola postavená v roku 1904 a patrí medzi najstaršie železobetónové stavby v krajine. Zvláštnosťou je, že dodnes funguje – a zároveň slúži aj ako výstavný priestor. Na jednom poschodí je expozícia venovaná slávnemu chemikovi Albertovi Szent-Györgyimu, ktorý izoloval vitamín C. Veža, ktorá pojme 1004,8 m³ vody, bola navrhnutá Szilárdom Zielinskim. Celá konštrukcia bola zhotovená z betónu – vrátane vchodových dverí aj 54,9 metra vysokého stožiara na vlajku.
Vo vnútri veže, ktorá prešla rekonštrukciou v roku 2006, sa nachádza Foucaultovo kyvadlo, demonštrujúce rotáciu Zeme. Po zdolaní početných schodov sa návštevníkom naskytne nádherný panoramatický výhľad z hornej plošiny veže. V okolí veže sa nachádzajú busty siedmich významných architektov, ktorí výrazne ovplyvnili podobu mesta. Hoci dnes veža nepôsobí tak prevratne, ako keď bola postavená, v čase svojho vzniku predstavovala vtedajšiu modernu. Architektonické snahy prelomu storočí a vplyvy secesie jej dodávajú pôsobivý vzhľad, ktorý si uchováva dodnes.
Zvláštna kráska s prezývkou
Táto neobyčajná veža v Ypsilanti v Michigane bola postavená v roku 1890, je vysoká takmer 40 metrov a má charakteristický okrúhly tvar s kužeľovou strechou. Miestni jej hovoria „najfalickejšia budova Ameriky“, no zároveň ju zbožňujú. Jej osobitý dizajn sa stal súčasťou identity mesta Ypsilanti. Vznikla ako súčasť rozsiahleho projektu vodárenskej infraštruktúry, ktorý mesto Ypsilanti spustilo v 80. rokoch 19. storočia, obdobia známeho ako druhá priemyselná revolúcia v USA. Bola to doba, keď Američania obdivovali veľké technické diela a zároveň ich nadšene vytvárali. Architekt W. R. Coats bol poverený návrhom vodárenskej veže a rozhodol sa pre vtedajší obľúbený štýl Queen Anne revival.
Tento architektonický smer sa vyznačoval netypickými tvarmi a zaoblenými vežami – oboje sa uplatnilo aj pri tejto stavbe. Aby naplno využil funkciu veže a zároveň podčiarkol jej estetiku, Coats ju umiestnil na najvyšší bod mesta, na križovatku dnešných ulíc Summit a Cross. Až po ukončení výstavby si uvedomil, že robotníci počas stavby mierne pozmenili jeho návrh. Hoci išlo len o drobné zásahy, architekta to rozzúrilo. Robotníci totiž do stavby vytesali niekoľko krížov, aby sa počas práce ochránili pred nešťastím. Zrejme to pomohlo, pretože na stavbe neprišlo k žiadnym nehodám.
Vodárenská veža ako symbol mesta
Jednou z najvýraznejších dominánt mesta Malmö vo Švédsku je vodárenská veža Hyllie, ktorá slúži nielen ako technická infraštruktúra, ale aj ako architektonická ikona. Táto futuristicky pôsobiaca stavba sa nachádza v južnej časti mesta, v štvrti Hyllie, a viditeľná je už z veľkej diaľky – najmä vďaka svojmu nezameniteľnému tvaru pripomínajúcemu lietajúci tanier. Vežu navrhol architekt Kjessler & Mannerstråle a dokončená bola v roku 1973. Je vysoká 62 metrov a jej zásobník má kapacitu 10 200 metrov kubických vody.
Hoci bola postavená primárne za účelom zabezpečenia vodného tlaku pre mestskú časť Malmö, už čoskoro sa stala aj obľúbeným vizuálnym orientačným bodom. Vnútorné priestory veže boli kedysi prístupné verejnosti. Nachádzala sa tu vyhliadková plošina, výstavná miestnosť a dokonca aj reštaurácia. Dnes je už pre verejnosť uzavretá, no jej silueta zostáva trvalou súčasťou panorámy mesta. Veža Hyllie sa často objavuje v publikáciách o modernistickej architektúre a patrí medzi technické stavby, ktoré prekonali svoj pôvodný účel a stali sa symbolom miesta, kde stoja.
Naša vlastná kráska v Palárikove
Zavítajme aj do našich vôd. Jedinečná vodárenská veža v Palárikove sa po rokoch chátrania dočkala dôstojnej obnovy, ktorá je dnes vzorom pre pamiatkovú starostlivosť o technické dedičstvo. Tento výnimočný zásah spája rešpekt k histórii s citlivým konzervačným prístupom, ktorý zachoval autentickú podobu objektu a zároveň mu vdýchol nový život. Pamiatku tvoria dva prepojené objekty – päťposchodová celodrevená veža, na vrchole zakončená železnou cisternou, a jednoduchá prístavba strojovne so studňou a parným čerpadlom. Z hľadiska bezpečnosti musel byť parný kotol situovaný mimo hlavnej drevenej konštrukcie, čo bolo v čase výstavby štandardným technickým riešením. Veža si zachovala nielen svoj pôvodný tvar a konštrukciu, ale aj materiálovú autenticitu vrátane prirodzenej patiny, ktorú jej vtlačil čas.
Z industriálnej dominanty kreatívny priestor
Na bratislavskej Nobelovej ulici sa nachádza nenápadná, no výrazná pamiatka industriálnej histórie – vodárenská veža z roku 1906. Kedysi slúžila na zásobovanie areálu chemickej továrne Istrochem priemyselnou vodou, dnes je z nej inšpiratívny priestor, ktorý ukazuje, ako možno technickému dedičstvu vdýchnuť nový život. Veža pozostáva z typickej štíhlej nohy a vodojemu s objemom 600 hektolitrov. Pri továrni sa nachádzali dve takéto veže – jedna na západnej strane a druhá na východnej, pričom obe stáli mimo hlavného areálu Istrochemu.
Zub času si však vybral svoju daň a z dvojice sa rekonštrukcie dočkala iba západná veža. Za jej záchranou stoja dvaja renomovaní bratislavskí architekti – Ing. arch. Martin Kusý a Ing. arch. Pavol Paňák, ktorí si z nej vytvorili originálny architektonický ateliér. Keďže objem veže presahuje potreby samotného ateliéru, obnovila sa zatiaľ iba jej časť. Zvyšné priestory čakajú na nové využitie, ktoré by mohlo tejto výnimočnej technickej pamiatke priniesť ďalší život.
Minulosť, ktorá dostala druhú šancu
V Bernolákove sa po dlhých mesiacoch reštaurátorských prác odhalila zrekonštruovaná vodárenská veža Várdomb. Táto technická pamiatka sa premenila z chátrajúcej stavby na architektonický skvost, ktorý nielen pripomína historické vrstvy miesta, ale ponúka aj nový verejný priestor s vyhliadkou a expozíciou. Valcovitá veža s priemerom 6,5 metra a výškou 14 metrov bola postavená z tehál, pričom jej najvýraznejším prvkom je železná nádrž s objemom 40 m³, umiestnená na železných nosníkoch pod stropom. Navonok pôsobí mohutne, no zároveň dekoratívne – štyri šikmé pseudogotické oporné stĺpy, kvádrovaná omietka, šesť okrúhlych okien s mrežami, cimburie a subtílna vežička s kužeľovitou strieškou vytvárajú pôsobivý eklektický celok.
Pôvod vodojemu siaha až do 18. storočia, keď na rovnakom mieste stál barokový vodojem zásobujúci neďaleký kaštieľ. Archeologický výskum potvrdil, že predtým tu dokonca stávala obranná veža stredovekého hradu Čeklís. Miesto teda nieslo strategický aj hospodársky význam naprieč stáročiami. V druhej polovici 20. storočia veža stratila svoj pôvodný účel a začala chátrať. Vandalizmus a zanedbaná údržba spôsobili, že mnohé detaily boli zničené a nezachovali sa v čitateľnej podobe. Rekonštrukcia si preto vyžiadala starostlivé reštaurovanie na základe dobových fotografií z roku 1934. Veža dnes tvorí výraznú dominantu obce Bernolákovo a jej potenciál nekončí len pri turistických výhľadoch. Otvára sa tiež možnosť jej využitia pri open air kultúrnych a spoločenských podujatiach, čím sa pamiatka aktívne zapája do života obce.
Modrý maják Trnavy, stále služiaci mestu
Aj po desaťročiach zostáva Bellušov vodojem symbolom Trnavy, modrým majákom, ktorý aj dnes spoľahlivo zásobuje mesto pitnou vodou. Postavený v čase druhej svetovej vojny a napriek novým stavbám si zachováva svoju dominanciu nad panorámou mesta. Táto impozantná vodárenská veža meria až 50 metrov výšky a pojme 1 200 m³ vody. Jej vnútorný priemer dosahuje 14 metrov, pričom hladina vody je vysoká asi 8 metrov. Stavba sa vyznačuje jedinečnou architektúrou: vodojem stojí na šiestich nosných betónových stĺpoch pospájaných kruhovými skružami, pričom stred tvorí valcová nádrž.
Tento kontrast plnej hmoty a odľahčených prvkov pôsobí mimoriadne esteticky, zatiaľ čo v ňom schované technické komunikačné prvky – schodisko a potrubie – podčiarkujú jeho funkčnosť. Autorem tohto skvostu bol významný slovenský architekt Emil Belluš, ktorého diela patria k najvýznamnejším v kraji. Patrí medzi ne známý piešťanský Kolonádový most či sídlo Generálnej prokuratúry v Bratislave. Niekoľko rokov sa uvažovalo o sprístupnení vodojemu verejnosti, no bezvýsledne. Nebolo totiž prianím architekta, aby slúžil ako vyhliadková veža, a dodatočné zásahy by narušili jeho pôvodný charakter a funkciu. Okrem estetických kvalít stojí bezpečnosť na prvom mieste: úzke schodisko, nedostatočné zábradlie, blízkosť elektroinštalácií a ovládacích prvkov či nevyhovujúca šírka pasáží znemožňujú prístup verejnosti.
Navyše, samotná lokalizácia v ochrannom pásme I. stupňa vodárenského zdroja si vyžaduje prísne dodržiavanie legislatívnych opatrení. Bellušov vodojem je cennou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska a právom je zaradený medzi národné kultúrne pamiatky.
foto: shutterstock, facebook