Kristína Polerecká, známa ako Rocca Rey, patrí medzi najčerstvejšie ženské mená slovenskej DJ scény. V minulosti stála za úspechom iných umelcov ako producentka, no napokon zistila, že aj jej hudba si zaslúži zaznieť.
V rozhovore pre ŽenskýWeb.sk prezradila, ako sa odvážila vstúpiť do svetiel reflektorov, čo ju inšpiruje a ako vyzerá jej život mimo pultu.
Predtým, než si začala vystupovať ako DJ-ka, pôsobila si ako producentka a pomáhala si uviesť do života diela iných umelcov. Kedy prišiel ten moment, keď si si uvedomila, že musíš „ísť von s kožou na trh“ aj ty sama?
Ja by som ešte rada uviedla na pravú mieru hudobnú terminológiu, pretože sa mi často stáva, že mi ľudia hovoria, že som pôsobila ako producentka. Nie je to úplne tak. Pôsobila som ako hudobná manažérka, kreatívna riaditeľka a produkčná. To má s produkciou hudby spoločné len veľmi málo. Preto by som možno rada na úvod vysvetlila, že prechod, ktorý sa stal, je fakt prechod z prava doľava, resp. že ide o nejaký zásadný redirect v mojom smerovaní, keď sa z neumelca stal umelec. Z produkčnej producentka. Je to ako keď človek, ktorý v podstate neovláda žiaden hudobný nástroj, sa rozhodne stať hudobníkom a skladateľom, alebo teda DJ-om či producentom.
U mňa tento zlom nastal necelý rok a pol dozadu. Prišiel sám, náhle a nečakane. Nikdy som sa netajila tým, že som ako človek v pozadí veľkých mien a áčkových interpretov na slovenskej a českej scéne mala častokrát už presah do spolupráce so zahraničnými menami. Jasne som vedela, že sa chcem angažovať v hudobnom priemysle v pozadí veľkých svetových mien. Posielala som teda nespočetné množstvo mailov a životopisov do celého sveta, a keď sa mi jedného dňa ozvala skupina Coldplay s odpoveďou, že sú veľmi nadšení z môjho portfólia a skills, no bohužiaľ aktuálne nemajú pre mňa miesto v tíme…
Do tej doby som každý deň vstávala s tým, že denne musím poslať aspoň jeden životopis. Robila som to niekoľko rokov v kuse a ozvali sa mi mená ako Beyoncé, Childish Gambino atď. Verila som, že treba len vytrvať, nevzdať sa a ísť si za tým. Rozhodla som sa preto zapísať sa aj na semestrálne štúdium na svetovej univerzite Berklee College of Music, kde som absolvovala Music Business Management semester. Keď sa ozvali Coldplay, vedela som, že sa niečo zlomilo – akoby som konečne chytila tú pomyselnú kľučku na dverách, ktoré túži každý z nás otvoriť – no cítila som, že nie sú moje, že to nie sú tie správne dvere, na ktoré klopem.
V tej dobe som mala doma malú konzolu, ktorú mi niekto podaroval, a bolo na nej vždy kopec prachu. V tom období som sa rozhodla, že teda skúsim svoju kreativitu smerovať nejakým iným, nenásilným smerom – skrátka prestať tlačiť a viac robiť na chvíľu niečo nové, radostné, čím si skrátka zamestnám hlavu.
Po prvej hodine na kurze som uverejnila video, ako hrám. Následne mi prišli rovno dva bookingy na hranie, a to som ledva vedela sprárovať dve pesničky, aby hrali. Svoj druhý set som odohrala pred 800 ľuďmi a potrebovala som si položiť tlačidlo na press play, ako sa mi triasli ruky.Po raketovom štarte z ničoho som sa rozhodla, že sa tomu začnem venovať. Všetko sa mi otočilo naraz a už nebola cesta späť.
Ako by si opísala svoj hudobný štýl a čo podľa teba robí tvoje sety jedinečnými?
Hrám fúziu žánrov ako je mumbathon, latin pop, carioca funk, amapiano, afro house. Za všetkým je energia – myslím, že je to jedinečné a nenapodobniteľné. Dnes to už nie je až tak o technickom skille, ale skôr o selekcii hudby a o tom, čo do toho dávate a ako sa pri tom bavíte. Keďže som toho v živote veľa zažila a žila som v rôznych kultúrach, mám pocit, že prinášam dosť autentický blend – jednak žánrov, a jednak sa snažím vždy poskladať nejaký príbeh, ktorý za tým celým je. Som detailista a vždy si dávam záležať aj na vizuále a prevedení. Dosť na mňa vplýva španielsky a latinskoamerický vplyv – ja osobne som v čase dospievania trávila čas v Španielsku, kde mi stále pod oknami reval reggaeton alebo mumbathon. Možno aj preto cítim, že je to niečo, čo mi ide od srdca.
Keď si užívam to, čo hrám ja sama, ľudia sa bavia tiež.
Ktoré vystúpenie alebo spoluprácu považuješ za svoj doterajší vrchol kariéry a prečo?
Za vrchol kariéry aktuálne asi nepovažujem ani tak samotné vystúpenia, ako môj debutový singel TOUCHDOWN, ktorý som vydala spolu s videoklipom, na ktorom som sa autorsky podieľala – v rámci textu, hudby, ale aj ako spolurežisérka. Vytvorila som celý námet videoklipu, ktorý som aj editovala.
Je to pre mňa vrchol najmä preto, že v ňom spievam a rapujem, a po prvýkrát vychádzam na svetlo sveta so svojím vlastným hlasom, čo sa v podstate nikdy predtým nedialo. Ako DJ hráte prevažne tracky iných ľudí – síce ich mixujete podľa seba, ale tá miera autenticity má svoje bariéry.Čo sa týka živého hrania, moje minuloročné hranie v gotickej katedrále Klarisky bolo niečo fakt špeciálne.Čo sa týka spoluprác – tento rok som absolvovala session s producentom, ktorý spolupracoval so Siou a Davidom Guettom na hite Titanium počas môjho pobytu v Riu de Janeiro. Z čias manažérskych to je určite Richard Muller a Zuzka Smatanová.
Aké výzvy si ako žena-DJ zažila na slovenskej hudobnej scéne a ako si ich prekonala?
Myslím, že prechádzam výzvami od úplného začiatku – odkedy som sa prvýkrát postavila za pult. Ľudia nie sú vždy príjemní, nepodporujú vás, a niekedy majú pocit, že ste len „juke boy“. Celkovo je tá DJská komunita taká jedna veľká bublina, kde často funguje rivalita.
Pomohlo mi len pár ľudí – a za to veľká vďaka.
Miesta na hranie nie je zas tak veľa. Ľudí často zaujíma hlavne to, aký máte dosah na socials, čo ako promotérka chápem – prináša to ľudí a ľudia sú peniaze.
Prekonávam to asi hlavne tým, že sa na to nesústredím a tvorím si vlastné možnosti hrania. Učím sa tie veci robiť poctivo pre seba a neorientujem sa na ostatných. Radšej smerujem energiu do toho, vytvoriť niečo, čo považujem za hodnotné ja a čo ma baví.
Nemám problém odmietnuť booking, pokiaľ sa ľudia správajú neúctivo alebo sú drzí.
Máš rituály alebo techniky, ktoré ti pomáhajú naladiť sa na publikum?
Rada meditujem, alebo robím dychové cvičenia a pálim vonné tyčinky. Niekedy je to ale úplná divočina – a zladí sa to samé.
Čo robíš, keď sa stiahnu svetlá a stíšia beaty – aké sú tvoje koníčky alebo malé radosti, ktoré ti pomáhajú udržiavať rovnováhu?
Milujem hory a lezenie. To je moja najväčšia celoživotná láska. Milujem, ako sa človek cíti byť v horách malý a slobodný – vracia ho to späť k tomu, čo je tu a teraz. Myslím si, že to dáva ľuďom krásne hodnoty. Posledných pár rokov ma baví lezenie, či už na skalách alebo iných povrchoch. Je to krásny, náročný šport, ktorý podľa mňa buduje človeka nielen fyzicky, ale aj mentálne a charakterovo. Učí ma prekonávať samú seba, sústrediť sa, byť trpezlivá a nevzdať sa, keď veci nejdú hneď.
Mám veľmi rada aj tých ľudí, čo sú v horách – majú tú iskru v oku, niečo tiché a hlboké. Ale celkovo, chodenie po horách a pobyt v prírode mi dáva pokoj, stabilitu a „recharge“ – je to pre mňa spôsob, ako sa vrátiť k sebe, načerpať silu a vnútorný balans, aby som potom mohla niečo zo seba vydať von. Buduje to moju vytrvalosť.
Okrem toho milujem variť, cvičím jógu, tancujem, mám rada kvety, bylinky, záhradu, a neustále niečo tvorím – maľujem, píšem, scenárujem. Všetko, čo robím, sa spája s hľadaním zmyslu, krásy a niečoho skutočného. A práve v prírode a pohybe nachádzam základ, na ktorom viem budovať všetko ostatné.
A ešte jedna vec – milujem motorky. Tá rýchlosť, sloboda a vietor vo vlasoch, to je čistý adrenalín a flow. Na Slovensku však na nej nejazdím, ale ostáva to vo mne ako ďalšia forma túžby po pohybe, priestore a voľnosti.
Čo je tvoja najväčšia hudobná „guilty pleasure“, ktorú by tvoji fanúšikovia možno nečakali?
No Name a Noc a Deň – naši si to stále doma púšťali, tak som na tom vyrástla. Mám rada tie hlboké texty.
Aké sú tvoje sny a plány do budúcnosti – uvažuješ o vlastnej produkcii, festivale alebo inom projekte, ktorým chceš prekvapiť publikum?
Rada by som si v blízkej dobe zahrala v zahraničí a vyskúšala si nejakú tú sezónu v epicentre DJskej kultúry. Zároveň cítim, že by som sa čoraz viac chcela realizovať aj v rámci vlastnej hudobnej tvorby a s vokálmi, čo mi otvára platformu nie len ako DJ-ke, ale aj ako interpretke.
Niekedy mám pocit, že ma ten DJský pult trochu zväzuje – jednak tým, že hrám prevažne cudzie veci, a jednak aj tým, že sa veľmi rada hýbem. Možno sa teda v budúcnosti vyberiem viac smerom autorskej tvorby a spevu – uvidíme, ukáže čas. Myslím, že by to bolo pre mnohých dosť veľkým prekvapením, ak by som úplne prehodila výhybku na full-time mimo pult a postavila sa na pódium ako speváčka.
Festival alebo vlastné podujatie zatiaľ neplánujem. Aktuálne sa snažím zdokonaľovať v tom, čo sa učím, a sústrediť sa na to naplno.
- Prečo nás tak fascinuje strach? Halloween odhaľuje zvláštnu stránku našej psychiky
- Jeseň má v Apolke svoje miesto. Aj na tanieri.
- Martina Comisso zaujala v Taliansku
- Karin Olasová: Po päťdesiatke si častejšie poviem: No a čo
- Mária Čírová opäť spojí Slovensko. Jej turné Moje Vianoce rastie, no nestráca to najdôležitejšie
Precestovala si veľký kus sveta – ktorá krajina je tvojou najväčšou inšpiráciou?
Najviac ma inšpirovalo Mexiko – jedlom, kultúrou a pohľadom na život. Je to stará civilizácia, kde stále cítiť korene majskej kultúry a hlboké napojenie na prírodu, živly a všetko, čo je človeku prospešné a prirodzené. Má to pre mňa akýsi magický náboj. Verím, že tam jedného dňa budem mať nejaký sezónny domov.
Roky však milujem a cítim sa ako doma v Španielsku, a vždy bude mojím domovom Andalúzia. Cítim tam silnú ženskú energiu a takú horkokrvnosť, ktorú v sebe nosím aj ja.
FOTO: Niko Soldan, Sasha Tománek
