Miesta večného odpočinku sú nielen symbolom rozlúčky, ale aj zrkadlom histórie, kultúry a vzťahu človeka k životu i smrti. Niektoré cintoríny sa stali samostatnými umeleckými dielami, iné zas prekvapia svojou polohou či nezvyčajným prístupom k pamiatke zosnulých. Prinášame prehľad tých najzaujímavejších, kde ticho medzi náhrobkami rozpráva fascinujúce príbehy.
Zentralfriedhof vo Viedni
Viedenský Zentralfriedhof patrí k najrozsiahlejším cintorínom v Európe. Svojou plochou 2,4 km² je druhý najväčší na kontinente, no s približne 3,3 milióna pochovanými je jednoznačne najväčší. Je taký rozľahlý, že jeho areálom premáva dokonca aj autobusová linka. Väčšiu rozlohu má už len cintorín Ohlsdorf v Hamburgu. Toto pokojné miesto je aj významným centrom hudobnej histórie. Odpočívajú tu velikáni klasickej hudby ako Ludwig van Beethoven, Franz Schubert, Johannes Brahms, členovia rodiny Straussovcov či Wolfgang Amadeus Mozart. Svoje miesto tu našiel aj slávny rakúsky spevák Falco, ktorý tragicky zahynul v Karibiku – symbolicky tak spojil svet klasiky a modernej hudby v jednom priestore večného odpočinku.
Père Lachaise v Paríži
Cintorín Père Lachaise každoročne priláka približne dva milióny návštevníkov, ktorí sem prichádzajú obdivovať miesta posledného odpočinku svetoznámych osobností. Svoje večné útočisko tu našla šansoniérka Édith Piaf, hudobný génius Frédéric Chopin či velikáni literatúry Molière a Honoré de Balzac. Medzi najobľúbenejšie zastávky patrí majestátny pomník Oscara Wildea, ktorý býva doslova pokrytý odtlačkami pier obdivovateliek – symbolickými bozkami na pamiatku slávneho spisovateľa. Aj hrob novinára Victora Noira priťahuje najmä ženy. Legenda hovorí, že dotyk určitej časti jeho sochy prináša plodnosť a šťastie v láske, a tak tu denne prichádzajú zvedavé turistky skúšať svoje šťastie. Hrobka Jima Morrisona, legendárneho speváka skupiny The Doors, má zas pohnutú históriu. Kedysi sa tu konali hlučné oslavy jeho života, preto je dnes obohnaná plotom a pod dohľadom polície, ktorá dbá na zachovanie pokoja tohto kultového miesta.
Domy mŕtvych v Latinskej Amerike
Na väčšine latinskoamerických cintorínov sa zosnulí pochovávajú podobne ako u nás. Buď priamo do zeme, alebo do rodinnej krypty. Po približne desiatich rokoch sa však hroby opäť otvárajú a pozostatky, ktoré sa úplne nerozložili, sa spália. Popol sa následne uloží do urny, ktorú príbuzní umiestňujú do viacposchodových kolumbárií. Tieto stavby majú často výšku niekoľkých poschodí a tvoria akési „domy mŕtvych“ rady výklenkov uzavretých sklenenými dvierkami, v ktorých rodiny zanechávajú fotografie, kvety či sviečky. Na mnohých cintorínoch vznikajú celé uličky týchto kolumbárií, pripomínajúce malé mestské štvrte, kam príbuzní prichádzajú spomínať na svojich blízkych.
Arlingtonský národný cintorín v USA
Neďaleko Washingtonu D.C. sa rozprestiera jeden z najznámejších cintorínov Spojených štátov Arlingtonský národný cintorín. Je symbolom úcty k tým, ktorí obetovali svoj život za vlasť, a zároveň silným prejavom amerického vlastenectva. Na tomto posvätnom mieste odpočíva približne 360-tisíc vojakov, veteránov a hrdinov vojenských konfliktov. Medzi najnavštevovanejšie hroby patrí miesto posledného odpočinku prezidenta Johna F. Kennedyho. Arlington pôsobí dôstojne práve svojou jednoduchosťou. Rozľahlé zelené plochy s presne zoradenými radmi bielych kamenných náhrobkov vytvárajú silný vizuálny i emocionálny dojem, bez akejkoľvek okázalosti či prebytku ozdôb.
La Recoleta v Buenos Aires
Cintorín La Recoleta v argentínskom Buenos Aires patrí medzi najznámejšie na svete a turistov láka najmä hrob Evity Perónovej, legendárnej prvej dámy Argentíny. Okrem nej tu však odpočívajú aj mnohé ďalšie významné osobnosti politických, kultúrnych a spoločenských dejín krajiny. Vznikol už v 18. storočí ako veľkoryso poňatý projekt s priestrannými chodníkmi, z ktorých sa rozbiehajú úzke uličky lemované honosnými hrobkami. Ich architektúra nesie znaky rôznych štýlov, od baroka až po art deco a vytvára atmosféru pripomínajúcu malé mesto z mramoru.
Spolu sa tu nachádza približne 4 500 hrobiek, z ktorých okolo sto je vyhlásených za národné kultúrne pamiatky. Nie všetky však odolali zubu času. Niektoré kedysi prepychové mauzóleá dnes chátrajú, pretože rodiny, ktoré ich vlastnili, vymreli alebo stratili prostriedky na ich údržbu. Cintorín tak pôsobí ako dojímavé spojenie krásy, histórie a pominuteľnosti.
Veselý cintorín v Sapante v Rumunsku
Možno sa to zdá ako omyl, no v rumunskej dedinke Săpânţa skutočne existuje Veselý cintorín (Cimitirul Vesel). Tento jedinečný cintorín je známy svojimi pestrofarebnými drevenými krížmi, ktoré zdobia naivné maľby a vtipné, často ironické nápisy opisujúce život či okolnosti smrti zosnulých. Za touto tradíciou stojí miestny rezbár a maliar Stan Ioan Pătraș, ktorý od 60. rokov minulého storočia vytvoril približne 600 takýchto diel. Jeho cieľom bolo, aby ľudia na cintoríne neprežívali bolesť zo straty, ale aby si spomenuli na blízkych s úsmevom – ako na tých, ktorí odišli do lepšieho sveta.
Namiesto tradičných nápisov typu „Odpočívaj v pokoji“ tu tak nájdete epigramy plné humoru a ľudskej pravdy. Jeden z najznámejších hovorí: „Pod týmto ťažkým krížom leží moja svokra, úbohá žena. Keby žila ešte tri dni, ja by som tu ležal a ona by čítala. Vy, čo idete okolo, buďte ticho, ak sa zobudí, zasa mi odhryzne hlavu.“ Veselý cintorín tak premieňa smútok na úsmev a pripomína, že aj smrť môže mať v sebe kúsok života a humoru.
Foto: shutterstock