Diskusia o možnom zákaze sociálnych sietí pre deti do šestnásť rokov otvára dôležité otázky o duševnom zdraví, bezpečí a zodpovednosti dospelých. Kde je hranica medzi ochranou a obmedzovaním slobody a akú rolu v tomto procese zohráva rodina, škola a spoločnosť.
Sociálne siete deťom ponúkajú priestor na komunikáciu, sebavyjadrenie aj budovanie vzťahov. Zároveň však prinášajú riziká, ktoré nie vždy dokážu rozpoznať a spracovať. Kyberšikana, tlak na výkon a dokonalosť, porovnávanie sa s idealizovanými obrazmi, ale aj kontakt s nevhodným obsahom môžu výrazne ovplyvniť psychickú pohodu mladých ľudí. Odborníci upozorňujú na nárast úzkostí, porúch spánku či problémov so sebaobrazom, ktoré úzko súvisia s nadmerným trávením času na sociálnych sieťach. Zástancovia zákazu argumentujú najmä ochranou detí pred negatívnymi vplyvmi digitálneho prostredia.
Tvrdia, že jasne stanovená veková hranica by mohla znížiť mieru ohrozenia a vytvoriť priestor na zdravší vývin osobnosti. Kritici však upozorňujú, že samotný zákaz problém nevyrieši. Deti si k sociálnym sieťam často nájdu cestu aj obchádzaním pravidiel, čím sa vystavujú ešte väčšiemu riziku, keďže sa pohybujú v online svete bez vedenia a kontroly. Sociálny pedagóg Mgr. PhDr. Radoslav Tóth, ktorý už sedemnásť rokov pracuje v sociálnej sfére, približuje plusy aj mínusy tohto návrhu, upozorňuje na riziká online prostredia a zdôrazňuje význam prevencie, osvety a otvorenej komunikácie s deťmi.
Regulácia a zákaz
Vedci objavili prvú generáciu v histórii ľudstva, ktorá je menej inteligentná ako ich rodičia. Podľa neuroscientista Dr. Jared Cooney Horvatha je Generácia Z kognitívne obmedzená kvôli nadmernému používaniu technológií, najmä smartfónov. V Austrálii nadobudla koncom minulého roka účinnosť novela zákazu sociálnych sietí pre deti a tínedžerov mladších ako 16 rokov. Krajiny od Dánska až po Nový Zéland vrátane Európskej únie už vyhlásili, že možno čoskoro napodobnia austrálsky model.
„Samotný zákaz môže evokovať žiakom niečo obmedzujúce, niečo ako trest. A ja si myslím, že novela by mala byť naopak – na osoh. Nie len pre samotných žiakov, ale aj vyučovacieho procesu. Skôr by som používal slovo regulácia. Sociálne siete sú regulované, ale existujú výnimky – pre zdravotne znevýhodnených, v prípade nutnej potreby atď. Akonáhle mobil splní svoj účel, môže byť vrátený naspäť do tašky,“ objasňuje na začiatok odborník. Regulácia má aj svoje plusy, ako napríklad zlepšenie výsledkov žiakov škole, alebo zniženie tzv. digitálnej priepasti (posmešky medzi spolužiakmi návzajom, že jeden žiak má lepší telefón a iný má starší – pozn. red.)
Kedy hovoríme o závislosti
Milí dospelí, ruku na srdce. Koľkí z nás sú nalepení na telefóne viac ako by museli? Večery trávime scrollovaním a na svoje deti pokrikujeme nech odložia mobil – často s telefónom v ruke. Závislosť delíme na patologickú a excesívnu. Pripatologickej závislosti môžeme hovoriť vtedy, keď už nevieme ovládať svoje konanie. Objavuje sa výrazné zanedbávanie školy, práce, vzťahov aj základných potrieb.
Človek pokračuje v správaní napriek tomu, že si uvedomuje jeho negatívne následky. V tomto štádiu už často ide o psychický problém vyžadujúci odbornú pomoc.Pri excesívnej to ešte nie je na úkor bežne vykonávaných činností. Vieme si povedať dosť a robiť to, čo je v tej chvíli potrebné. Typické je časté kontrolovanie telefónu, dlhé hodiny na sociálnych sieťach, zanedbávanie oddychu, pohybu či osobných kontaktov. Objavuje sa nepokoj bez mobilu, zhoršená koncentrácia a podráždenosť, no ešte bez vážnych psychosociálnych dôsledkov.
Alfa a omega všetkého je komunikácia a osveta
„Veľmi dôležité je rozprávať sa so žiakmi. Vyčleniť si na diskusiu dostatok času. Oznámiť im, že do budúceho pracovného života im môže nadmerné používanie mobilu priniesť negatíva. Objasniť ako mobil vplýva na ich duševné zdravie a koncentráciu. Z praxe najviac fungujú konkrétne príklady a modelové situácie. Veľmi vhodné na rozoberanie tejto témy sú triednické hodiny. Východný poradca alebo triedný učiteľ, keď vedie triednickú hodinu a rozpráva sa so žiakmi, si najskôr musí vybudovať dôveru. Mala by platiť dohoda, že všetko ostane v rámci kolektívu a nič sa nebude vynašať. Ideálne je, keď sa žiaci samy podelia o skúsenosti. Ak sa nejaký spolužak „prizná“, že má už negatívnu skúsenosť v súvislosti s mobilom, tak tým skôr to žiaci príjmú za svoje. Pochopia, že tam je nejaká pomyselná hranica a treba si už dávať pozor a neklikať ďalej. A nezdieľať naozaj všetko. Dôležité je aby pochopili, že sa netreba chváliť so svojim súkromým a osobným žiotom na internete. Môže dddto mať veľmi negatívne následky pre ich život. Základom je teda vždy komunikácia,“ vyvsetľuje Tóth.
Koľko času je veľa?
Je náročné globalizovať: „To, čo platí u jedného človeka, nemusí platiť u druhého. Môj osobný názor je taký, že tráviť čas na mobile je v poriadku, pokiaľ mám splnené aj všetky ostatné povinnosti. A pokiaľ telefón nejde na úkor iných úloh. Radikálne utnutie neuznávam, nemalo by sa to robiť takým spôsobom. Dôležitá je dohoda a jej dodržiavanie. Zo strany školy, alebo zo strany rodičov. Vytvoriť priestor na komunikáciu rodičov s dieťaťom. A snažiť sa dieťaťu vysvetliť prečo to nie je dobré. Ja som za osvetu a názorné príklady. Nemôžete teraz vziať mobil šestnásťročnej dievčine, ktorá na ňom trávi značnú časť svojho života a má cez neho všetky sociálne spojenia. Prinieslo by to viac škody ako úžitku,“ myslí si sociálny pedagóg. Ďalšia dôležitá skutočnosť je fakt, že ak sa aj niečo zakáže alebo zreguluje v škole, otázka je, či dieťa len nečaká, kedy odíde zo školy, ihneď zapne telefón a namiesto toho, aby sa doma učilo, bude sa snažiť dobehnúť čas, čo nemohlo byť v škole na telefóne. Na úkor učenia.
Dôležitou otázkou je ako dieťa motivovať odísť od mobilu? „V dnešnej rýchlej dobe nemáme ako rodiny veľakrát čas na seba. Rodičia sú vyčerpaní, pracovne vyťažení, čomu rozumiem, ale zároveň robia niekedy chybu, že podceňujú túto dôležitú tému. Veľakrát nechajú dieťa „hrať sa na mobile“, aby mali chvíľu pre seba, ale tie chvíle sa nabalujú a zrazu sú z nich hodiny. Mnohokrát ani nevedia na akých sociálnych sietech sa pohybuje ich dieťa a čomu všetkému je vystavené. Určite radím rodičom konzultovať s dieťaťom ich aktivity na mobile. Zaujímať sa o ne.“ Opäť je na mieste správne nastavená komunikácia, pretože stáť nad dieťaťom a sledovať kam jeho kroky na mobile vedú ja viac menej nereálne. „Je veľmi náročné odkontrolovať ho a odsledovať,“ priznáva odborník.
Pozor na kyberšikanu
S podporou dušovného zdravia sa úzko spája aj pojem kyberšikana. To je šikana vo virtuálnom svete aj prostrednictvom telefónov. Opäť si treba položiť otázku, že keď sa vyhneme kyberšikane v školskom prostredí, vďaka tomu, že žiaci nebudú mať mobily pri sebe, či tým niečo vyriešime: „Môže sa stať to, že od kyberšikany prejdú k reálnej šikane, a tá má určité znaky. Opakuje sa často, stupňuje sa, väčšina sa deje okolo väčšieho počtu spolužiakov. Všetko je vzájomne prepojené a s mojích skúseností pomáha najviac prevencia, diskusia a úprimný záujem o dieťa či už zo strany školy alebo rodiča. Je to spolupráca.“
Spoločnosť ako celok by mala vytvárať prostredie, v ktorom sa bezpečnosť detí stane prioritou. To zahŕňa tlak na technologické firmy, aby zodpovednejšie nastavovali ochranu súkromia, kontrolu obsahu a vekové obmedzenia, ale aj podporu programov zameraných na duševné zdravie mladých ľudí. Debata o zákaze sociálnych sietí pre deti do šestnásť rokov tak nie je len o zákonoch a pravidlách. Je predovšetkým o hľadaní rovnováhy medzi slobodou a ochranou, medzi dôverou a zodpovednosťou. O tom, aký svet chceme vytvoriť pre generáciu, ktorá v ňom bude vyrastať.
Foto: archív R. T.