Denne sa pozeráme na dokonale upravené fotografie, porovnávame sa s inými a neraz máme pocit, že by sme mali byť krajšie, štíhlejšie, mladšie či úspešnejšie. Tlak na vzhľad sa však netýka iba dospelých žien. Čoraz skôr sa s ním stretávajú aj deti a dospievajúci. O tom, kde sa rodí sebadôvera, ako ju ovplyvňujú rodičia a sociálne siete sme sa rozprávali so psychologičkou a odbornou garantkou Projektu sebadôvery ANDREOU ANTALOVOU, ktorá sa viac ako dvadsaťtri rokov venuje práci s detskými aj dospelými klientmi.
Máte pocit, že sme dnes k svojmu vzhľadu kritickejší než kedysi?
Tlak na vzhľad je dnes veľmi intenzívny. Stretávam sa s vysokou mierou nespokojnosti s vlastným telom najmä u dievčat a žien, ale čoraz častejšie aj u chlapcov a mužov. Objavuje sa dokonca už u malých detí. Samotné želanie niečo na sebe zmeniť ešte nemusí znamenať problém. Varovné je, keď začne negatívne zasahovať do života človeka. Môže sa prejaviť nízkym sebavedomím, úzkosťami, vyhýbaním sa aktivitám, nezdravým stravovaním, nadmerným cvičením alebo posadnutosťou vlastným vzhľadom.
Prečo sa dokážeme porovnávať s fotografiami na sociálnych sieťach, aj keď vieme, že často nezobrazujú realitu?
Mozog prirodzene porovnáva to, čo vidíme, s nami samými. Emocionálna reakcia navyše často príde skôr, než si stihneme racionálne povedať, že fotografia je upravená alebo že zachytáva iba jednu starostlivo vybranú chvíľu. Porovnávanie samo osebe nemusí byť zlé. Môže nás motivovať alebo nám pomôcť lepšie spoznať vlastné schopnosti. Problém nastáva, keď sa neustále porovnávame s obrazom, ktorý nie je realistický, a začneme ho považovať za normu.
Sociálne siete však neukazujú iba celebrity. Sledujeme na nich kamarátky, kolegyne či bývalé spolužiačky. Je takéto porovnávanie ešte silnejšie?
Môže byť. Ľudia, ktorí sú nám niečím podobní, na nás často pôsobia silnejšie než vzdialená celebrita. Pri známej osobnosti si ľahšie povieme, že žije úplne iný život. Ak však vidíme niekoho v podobnom veku a životnej situácii, kto podľa sociálnych sietí vyzerá dokonale, cestuje, má úspešnú kariéru a harmonický vzťah, rozdiel medzi jeho obrazom a našou realitou môžeme vnímať oveľa osobnejšie.
Čo sa s nami deje, keď si aj my vytvárame na internete svoju dokonalejšiu verziu?
Môžeme si postupne vytvoriť akúsi online personu. Problém vzniká vtedy, keď cítime tlak tento obraz stále udržiavať. Človek sa potom môže porovnávať dokonca s vlastnou idealizovanou verziou. Ak je rozdiel medzi tým, čo prezentuje navonok, a tým, ako sa v skutočnosti cíti, príliš veľký, môže to negatívne vplývať na jeho sebavedomie a v extrémnejších prípadoch aj na pocit vlastnej identity.
Ako spoznáme, že nás určitý obsah už neinšpiruje, ale skôr nám škodí?
Najlepším ukazovateľom je to, ako sa po jeho sledovaní cítime. Zdravá inšpirácia nás povzbudzuje. Môžeme si povedať, že sa nám páči určitý účes, oblečenie alebo nás niečí úspech motivuje skúsiť niečo nové. Nevyvoláva však pocit, že sme menej hodnotní. Ak po sledovaní určitých profilov pravidelne cítime nespokojnosť, stres, závisť alebo máme pocit, že nie sme dosť dobrí, je to signál, že tento obsah na nás nepôsobí dobre. Rovnako varovné je, ak svoju hodnotu začneme posudzovať predovšetkým podľa vzhľadu alebo cítime neustálu potrebu svoje telo meniť.
Mnohé ženy hovoria samy so sebou spôsobom, akým by nikdy nehovorili so svojou kamarátkou. Prečo sme k sebe také prísne?
Od detstva sme vystavení určitým predstavám o tom, čo je pekné, žiaduce alebo správne. Postupne ich môžeme prijať za vlastné. Hoci rozumovo vieme, že dokonalosť neexistuje, na sebe dokážeme analyzovať aj tie najmenšie detaily, ktoré by sme si na inej žene možno vôbec nevšimli. Je preto dôležité vedome meniť spôsob, akým so sebou hovoríme. Pochváliť sa. Vnímať svoje telo aj cez to, čo všetko nám umožňuje robiť. Každý deň si na sebe skúsiť všimnúť niečo, čo máme rady. A hlavne si dovoliť byť samy sebou.
Dokážu si tlak na vzhľad odovzdávať aj ženy medzi sebou?
Áno, často bez toho, aby si to uvedomovali. Ak je žena sama neistá alebo má pocit, že nespĺňa očakávania spoločnosti, môže začať kritickejšie posudzovať aj ostatných. To, čo nám prekáža na sebe, niekedy prenášame na ľudí okolo nás. Nemusí sa to týkať iba vzhľadu. Môže ísť aj o stravovanie, obliekanie alebo životný štýl. Preto má význam všímať si aj bežné poznámky, ktoré robíme o telách iných ľudí. Deti ich navyše veľmi pozorne počúvajú.
Akú úlohu pri budovaní sebadôvery dieťaťa zohrávajú rodičia?
Veľmi významnú. Dieťa sa nerodí s pozitívnym alebo negatívnym obrazom o sebe. Ten sa vytvára postupne prostredníctvom skúseností a vzťahov, predovšetkým s rodičmi. V ranom detstve sa formujú základy toho, ako dieťa vníma svoju hodnotu a schopnosti. Rodič pritom nevychováva iba tým, čo dieťaťu hovorí. Dieťa sleduje aj to, ako sa mama či otec správajú sami k sebe. Ak napríklad matka často kritizuje svoje telo, rozpráva o tom, že potrebuje schudnúť alebo sa za svoj vzhľad hanbí, dieťa si môže podobný spôsob uvažovania postupne osvojiť.
Môže nízke sebavedomie dieťaťa zostať v škole dlho nepovšimnuté?
Určite. Dieťa, ktoré si neverí, nemusí byť hlučné ani problémové. Práve naopak. Môže byť veľmi tiché a nenápadné, takže učiteľ ho vníma ako bezproblémové. V skutočnosti sa však môže skrývať, báť sa ozvať, požiadať o pomoc alebo nadväzovať vzťahy. Môže sa vyhýbať spoločným aktivitám, výletom či situáciám, pri ktorých má pocit, že bude príliš na očiach. Postupne sa môže cítiť osamelo a chýba mu aj prirodzená podpora spolužiakov. To sa neskôr môže premietnuť aj do školského fungovania.
Kedy by mali rodičia spozornieť pri vzťahu dieťaťa k jedlu a telu?
Treba si všímať výraznejšie zmeny. Môže ísť o vynechávanie jedál, vyhýbanie sa určitým potravinám, zvláštne rituály pri jedení, nadmernú kontrolu jedla alebo, naopak, stratu kontroly nad jedením. Objaviť sa môže aj nadmerné cvičenie, izolovanie sa, silná zaujatosť telom alebo výrazné zmeny nálady. Varovné môže byť aj to, keď sa dieťa začne vyhýbať jedeniu pred ostatnými, telesnej výchove alebo spoločným aktivitám. Jeden príznak ešte nemusí znamenať vážny problém. Dôležité je všímať si zmenu oproti tomu, ako dieťa fungovalo predtým, a reagovať bez zosmiešňovania či hanby.
Nespokojnosť s telom však dokáže ovplyvniť aj život dospelej ženy. Ako?
Človek, ktorý má pocit, že ho ostatní posudzujú podľa vzhľadu, sa môže začať vyhýbať situáciám, v ktorých je viditeľný. Najskôr to môže priniesť krátkodobú úľavu, pretože nemusí čeliť nepríjemným pocitom. Postupne si však týmto spôsobom zmenšuje vlastný svet. V pracovnom živote sa to môže prejaviť tým, že žena nechce verejne vystupovať, vyhýba sa prezentáciám, novým úlohám alebo vedúcim pozíciám. Ak venujeme veľa energie obavám z vlastného vzhľadu, zostáva jej menej na tvorivosť, sústredenie a využívanie príležitostí.
Dnes sa veľa hovorí o zdravom životnom štýle, disciplíne a starostlivosti o seba. Kedy sa aj za týmito pozitívnymi slovami môže skrývať tlak?
Starostlivosť o seba by mala vychádzať z našich individuálnych potrieb. Mala by nám prinášať energiu, pokoj a pocit, že robíme niečo dobré pre seba. Problém je, keď sa zdravie začne zamieňať s konkrétnym vzhľadom a vytvára sa predstava, že iba určitý typ tela je zdravý alebo správny. Každý máme inú genetiku, životný štýl, možnosti aj potreby. Preto je dobré občas sa samých seba opýtať, či niečo robíme preto, že nám to skutočne prospieva, alebo preto, že máme pocit, že tak musíme vyzerať.
Čo by ste poradili ženám, ktoré majú pocit, že so svojím telom stále bojujú?
Skúsme sa na telo pozerať menej ako na predmet, ktorý treba neustále opravovať, a viac ako na niečo, vďaka čomu môžeme žiť svoj život. Hýbať sa pre radosť, vybrať si oblečenie, ktoré sa nám páči, užiť si jedlo bez pocitu viny a tráviť čas s ľuďmi, ktorých máme rady. Začnime aj od spôsobu, akým o sebe hovoríme. Nekritizujme neustále svoje telo ani telá ostatných. Doprajme si úspech, radosť a pekné zážitky bez podmienky, že najskôr musíme nejako vyzerať. Čas, ktorý máme, je príliš vzácny na to, aby sme ho venovali naháňaniu sa za neustále sa meniacimi predstavami o dokonalosti.
Foto: archív A. A.