Herečka EVA MORES poukazuje na dôležitosť búrania bariér v našej spoločnosti. Od úvah o rómskych komunitách až po intímne zamyslenia nad súcitom a vlastnými rozhodnutiami. Vysvetľuje, prečo je skutočným umením prijať život so všetkým, čo prináša, a prečo ju táto cesta stojí viac síl než cesta odporu.
Film Prameň sa nakrúcal na Slovensku, v Čechách i v Maďarsku. Je to podľa vás to, čo robilo filmovačku náročnou, alebo jej, naopak, pridalo na zaujímavosti?
Mne ten rozlietaný život, ktorý mi moja práca prináša, vyhovuje, takže za normálnych okolností by to pre mňa náročné nebolo. Ale keďže som simultánne s týmto projektom točila ďalšie štyri projekty a každý inde, boli chvíle, kedy to už aj pre mňa trošku vyčerpávajúce predsa len bolo. Ale tiež len takým spôsobom, ktorý ma baví.
Nakrúcalo sa aj v rómskom prostredí. Zaujalo vás niečím nakrúcanie týchto obrazov?
Nebola to pre mňa prvá skúsenosť s rómskym prostredím, takže nič z toho, čím bol pre mňa zaujímavý, nebolo pre mňa nové. Keby som mala vymenovať, čo všetko je pre mňa v rámci rómskej kultúry a mentality podnetné a zaujímavé, tak aj v prípade, že by som hovorila len o konkrétnych situáciách v rámci osobnej skúsenosti, bola by tá odpoveď nekonečná.
Zároveň tu boli zastúpené tri národnosti. Je pre vás takáto medzinárodná spolupráca príjemná?
Určite áno. Pri tejto príležitosti by som chcela veľmi poďakovať našim maďarským rómskym spoluobčanom za to, že nás na chvíľu pustili do svojho sveta. Obzvlášť si vážim spôsob, akým ma prijali medzi seba, a mieru, do akej som toto prijatie mohla cítiť. S niektorými som zostala v kontakte dodnes. Neviem si predstaviť, že by umenie na Slovensku malo byť len slovenské a žiadne iné. Doteraz nechápem, ako to pani Šimkovičová myslela, keď to povedala, lebo ono to ani z praktického hľadiska nie je možné, nehovoriac o tom, že by sa stratila väčšina toho, čo je významom umenia ako takého od nepamäti. Neviem si predstaviť, že by som zrazu bola ukrátená o to všetko, čím tá rôznorodosť a pestrosť obohacuje nielen môj profesijný život, ale aj mňa ako človeka.
Čím je pre vás téma filmu citlivá?
Otázka generačnej chudoby rómskych osád. Rómska otázka je citlivá a nechcem znieť premúdrelo, ale ako človek, ktorý sa ňou v rámci osobného života úprimne konfrontuje a poctivo zaoberá, si nič neželám viac než eliminovať predsudky, ktoré v tejto téme existujú. Umožnilo by to nájsť dlhodobé riešenia, ako pomôcť zlepšiť životnú úroveň mnohých ľudí. Pri tejto príležitosti by som chcela spomenúť Misiu 1000, čo je program, ktorý tému generačnej chudoby v kontexte rómskych osád rieši podľa mňa úplne najefektívnejšie. Je to najperspektívnejší a najzmysluplnejší spôsob riešenia rómskej otázky, s akým som sa doteraz stretla. Prostredníctvom vyškolených pracovníčok, tzv. babíc, buduje vzťahy dôvery medzi rodinami, zdravotníkmi a komunitami tak, aby každé dieťa malo zdravý a bezpečný štart do života. Zameriava sa najmä na kritické obdobie prvých 1000 dní, zároveň však podporuje približne 400 detí a ich rodín až do veku 5 rokov, teda do vstupu do predprimárneho vzdelávania.
Čím vás film očaril, že ste naňho súhlasne kývli? V čom sa odlišuje?
Očaril ma napríklad príležitosťou zahrať si postavu, s ktorou nemám nič spoločné. To je vždy vzácna príležitosť. Film sa odlišuje v poetike režiséra, ktorá nepodsúva názor a neurčuje divákovi, čo má pri filme cítiť a čo si má z neho odniesť. Ivan Ostrochovský necháva divákovi v tomto smere obrovskú slobodu a tiež je pre mňa úžasnou skúsenosťou spôsob, akým pracuje s emóciami. Mňa ako dramatickú herečku zvyknú obsadzovať skôr do postáv, ktoré si odo mňa vyžadujú plný kýbel emócií, pretože v tom som doma. Poetika Ivana Ostrochovského je v tomto smere decentná a tým aj veľmi sofistikovaná. Mala som pocit, že to pre mňa bude výzva, ale našťastie sa veľmi rýchlo ukázalo, že aj v tom som doma.
Hovoríte, že svet nie je čiernobiely. Existuje rozhodnutie, ktoré ste kedysi považovali za chybu a dnes ho vnímate ako správne?
Pravdupovediac neexistuje. Všetky rozhodnutia, ktoré som v živote urobila, som v tej chvíli musela považovať za správne, aby som ich bola schopná urobiť.
Čo je podľa vás v dnešnom svete väčšia odvaha: povedať áno, alebo povedať nie?
Mňa osobne stojí oveľa viac odvahy povedať áno. Na to, aby som povedala „nie“, odvahu nepotrebujem. Na to mi stačia hranice. Ale povedať niečomu „áno“, to je záväzok a mňa vo všeobecnosti záväzky stoja toľko odvahy, že odjakživa je pre mňa oveľa ťažšie veci prijať než ich opustiť. Veľmi obdivujem ľudí, ktorí to majú naopak.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili: „U mňa by bola materinská láska niečo, čo by ma tak presiahlo, že by som asi nebola šťastná.“ Klobúk dole pred touto otvorenosťou. Máte to tak ešte stále v sebe nastavené?
To, ako to mám v tomto smere nastavené, sa nemení. Dozrieva len spôsob, akým s tým narábam. Ale toto dozrievanie sa u mňa deje tak pomaly, že škoda reči.
Ako spracovávate reakcie okolia na tému materstvo?
Jediné reakcie na tému materstva, ktoré dostávam, sú od ľudí, ktorí si ich voči mne môžu dovoliť. Sú to ľudia, ktorí ma s tými deťmi vidia každý deň, pretože s ich deťmi intenzívne fungujem na takmer každodennej báze. Vidia, aký vzťah mám k deťom, aký vzťah majú deti ku mne, do čoho ten vzájomný vzťah pretavujem, akým spôsobom s nimi narábam atď. Sú to reakcie spočívajúce v názore, že by som podľa nich mala mať deti, lenže nie sú to názory vyplývajúce z nejakých sociálnych konvencií a nárokov spoločnosti na ženu.
Sú to názory vyplývajúce z toho, že ma tí ľudia poznajú, vidia, ako s deťmi pracujem, a na základe toho si vedia predstaviť, aká by som asi bola mama, a teda vidia zmysel v tom, aby som ňou bola, prípadne majú pocit, že by bola škoda, ak by som ňou nebola. Sú to proste reakcie ľudí, ktorí si ich voči mne môžu dovoliť. Nemusím tie reakcie nijako spracúvať, pretože ich v skutočnosti chápem a úplne im rozumiem. Len sa nimi neriadim. To je celé.
V seriáli Sľub hráte sudkyňu. Keby ste mohli vyniesť rozsudok nad jednou vlastnosťou ľudí, ktorá by mala zmiznúť zo sveta, čo by to bolo?
Pomstychtivosť. Rozumiem všetkým ľudským vlastnostiam. Aj tým, s ktorými nesúhlasím, aj tým, ktorými opovrhujem, aj tým, na ktoré sa hnevám, aj tým, ktoré neznášam. Pokiaľ ide o ľudské vlastnosti, naozaj dokážem pochopiť aj to, s čím sa nestotožňujem. Inak by som nemohla byť herečkou. Ale pomstychtivosť je niečo, čomu fakt nerozumiem. To som proste doteraz nepochopila. Vôbec nechápem, aká súčiastka musí byť v človeku, aby mal potrebu vrátiť bolesť. Veď keď mi niekto ublíži, všetku energiu ma stojí vysporiadať sa s bolesťou, ktorú mi spôsobil.
Tak si neviem ani predstaviť, že popri tej bolesti, ktorú mi ten človek spôsobil, sa mám vysporadúvať ešte aj s výčitkami svedomia za to, že som potom ublížila aj ja jemu. Veď to je práca navyše. A extrémne nepríjemná, lebo výčitky svedomia sú podľa mňa najnepríjemnejšia vec na svete. Proste pomstychtivosť je niečo, do čoho sa absolútne neviem vcítiť, nedáva mi to logiku a nemá to pre mňa hlavu ani pätu. A vymazala by som ju preto, lebo som si všimla, že všetci pomstychtiví ľudia majú spoločnú jednu vec – sú nevyspytateľní.
Vo filme Hore je nebo, v doline som ja stvárňujete matku dospievajúceho chlapca zo slovenskej hladovej doliny. Tvorcovia filmu sú mladí talentovaní umelci. Ako sa vám na filme spolupracovalo a ako ste sa popasovali s vašou rolou?
Toto je jediný film, na ktorom sa mi pracovalo naozaj ťažko. Ale veľmi ma to bavilo. Katarína Gramatová je supertalentovaná režisérka, ktorú čaká veľká budúcnosť. A nechcem sa chváliť, ale videla som to úplne okamžite. Aj som hneď predpovedala, že za tento film získa Českého leva. Predpovedala som to dávno predtým, ako bola nominovaná. Čiže keby ste chceli vedieť, čo vás čaká, pýtajte sa mňa. (smiech) Ale o Kataríne Gramatovej budeme všetci ešte veľa počuť.
Píšete poéziu a poviedky. Sú veci, ktoré dokážete povedať iba na papieri?
No, kiežby boli. Každopádne, už nepíšem. Venovala som sa tvorivému písaniu celý život, ale posledné tri roky som nič nenapísala a ani tak skoro nenapíšem. Určite sa k písaniu raz vrátim, ale podľa mňa to nebude skôr ako o desať rokov. Možno aj viac.
Hovoríte, že súcit patrí medzi vaše najdôležitejšie hodnoty. Je niekedy ťažšie mať súcit s druhými, alebo so sebou samou?
Viac než hodnota je súcit s druhými v mojom prípade skôr vlastnosť, ktorá je u mňa najsilnejšia a zároveň ma najviac oslabuje. Nechápte ma zle, samozrejme, že je súcit s druhými dôležitý, úprimne verím, že najdôležitejší, ale myslím, že miera, do akej ho mám ja, nie je zdravá, ani dospelá, ani normálna. Komplikuje mi to život, vyčerpáva ma to, bráni mi to v nastavovaní si zdravých hraníc či v kladení seba na prvé miesto. Nehovoriac o všelijakých skoro až obsedantných výčitkách svedomia, ktoré z neho vyplývajú.
Odjakživa viem, že keby som mohla na sebe zmeniť len jednu vec, bol by to práve ten súcit s druhými – že proste mať ho menej. Mať ho len tak normálne. Ako všetci tí normálni ľudia okolo mňa, ktorí sa proste starajú sami o seba a nepotrebujú nikoho zachraňovať. To mi príde v niečom také osobnostne dospelejšie. Čo sa týka súcitu so sebou, niekedy mám pocit, že sa ho musím naučiť, a potom sa pristihnem v situáciách, kedy som tak otrasne malicherná, že mám pocit, že ho mám vlastne dosť a vôbec sa ho učiť nemusím.
Bolo vo vašom živote rozhodnutie, pri ktorom ste vedeli, že vás bude bolieť, ale napriek tomu bolo správne?
Podľa mňa je v živote každého z nás takých rozhodnutí veľa. A presne na týchto rozhodnutiach rastieme. Ale ja sa v nich najprv točím ako decko na kolotoči, kým na nich podrastiem.
Vraj neznášate leto. Kvôli čomu?
Veľmi zle znášam teplo a slnko. Respektíve neznášam. A nemyslím to pejoratívne. Myslím to doslovne. Moje telo proste nedokáže zvládnuť nič, čo je nad 25 stupňov. Už tých 25 je pre mňa utrpenie. Možno to súvisí s tým, že sa takmer vôbec nepotím, neviem. Veľmi po tom nechcem pátrať, lebo sa bojím, že by som zistila, že je to vlastne nejaká porucha. Najideálnejšie počasie je pre mňa také to vlhké, sychravé, zamračené anglické počasie. Vtedy takmer všetok čas trávim vonku a som vtedy tak celkovo aj oveľa príjemnejší a lepší človek.
Aká je Eva Mores v súkromí?
Vôbec neviem, ktorú z mojich dvanástich osobností mám teraz opísať. Keby ste sa toto spýtali mojich blízkych, každý by vám povedal niečo iné. A všetci by mali pravdu.
HANA ŠEBANOVÁ
Foto: archív E. M.