Ako ich chrániť pred strachom z tragických udalostí v školách?
Tragické udalosti v školskom prostredí otvorili aj otázku duševného zdravia detí a ich pocit bezpečia. Je prirodzené, že vyvolávajú otázky aj u detí, ktorých sa priamo netýkajú. Čo povedať dieťaťu, keď sa opýta, či sa niečo podobné môže stať aj v jeho škole?
Odborníci z Ligy za duševné zdravie upozorňujú, že rodičia by nemali prinášať ďalšie desivé detaily ani vlastné špekulácie. Potrebujú najskôr zistiť, čo dieťa vie a čoho sa skutočne bojí. Potreba dostupnej podpory je pritom naliehavá – podľa Pohodomera, ktorý mapuje duševnú pohodu v školách, až 32 % zapojených detí uvádza, že v škole nemá nikoho, kto by si ich vypočul, keď sa potrebujú porozprávať.
„Veľký prieskum rodín UNIQA 2026 nám ukázal, že dobrý vzťah s deťmi a príbuznými prispieva k pocitu bezpečia 78 % opýtaných na Slovensku“, hovorí Katarína Strýčková za Nadačný fond UNIQA. Práve pocit bezpečia a otázka, ako ho u detí posilňovať v období zvýšenej neistoty, boli témou diskusie, ktorú usporiadal Nadačný fond UNIQA v spolupráci s Ligou za duševné zdravie.
Školská psychologička Kornélia Ďuríková a riaditeľ Ligy za duševné zdravie Andrej Vršanský v nej ponúkli rodičom praktické odporúčania, ako reagovať na otázky detí po tragických udalostiach, ako pracovať s vlastným strachom a ako rozpoznať situáciu, keď dieťa nehovorí iba o všeobecnej obave, ale o konkrétnom probléme vo svojej škole či triede.
Rozrušené dieťa potrebuje pokojného dospelého
Inak podľa Kornélie Ďuríkovej reagujú rodiny, ktoré tragédia zasiahla priamo, a inak tie, ktoré sa o nej dozvedeli sprostredkovane. Ak sa udalosť rodiny priamo netýka, rodičia by mali najskôr zistiť, čo už dieťa vie. Nemali by mu sami prinášať ďalšie znepokojujúce informácie či detaily. „Jedine pokojný dospelý vie upokojiť rozrušené dieťa,“ hovorí školská psychologička Kornélia Ďuríková. Rodič podľa nej môže priznať, že ho udalosť vystrašila alebo zarmútila. Do rozhovoru s dieťaťom by však nemal prenášať vlastnú paniku a neistotu.
„Je dobré byť autentický. Pokojne povedať, že áno, aj mňa to vystrašilo. Zároveň však môžeme dieťa ubezpečiť, že ľudia, ktorí majú situáciu riešiť, ju riešia a že v jeho škole sú dospelí, ktorí sa oň zaujímajú a starajú,“ hovorí psychologička.
Dôležité je aj to, ako s informáciami pracujú samotní dospelí. Psychologička odporúča nesledovať neustále nové správy, overovať si zdroje a opierať sa o fakty. Opatrní by mali byť rodičia aj pri rozhovoroch medzi sebou, ktoré môžu deti započuť.
Spôsob rozhovoru treba prispôsobiť veku dieťaťa. S tínedžerom možno o udalosti diskutovať podrobnejšie, pri mladšom dieťati je vhodné najskôr zistiť, prečo sa pýta a čoho konkrétne sa obáva. V oboch prípadoch platí, že dospelý by mal odpovedať na otázky dieťaťa bez špekulácií a zbytočných detailov.
Keď sa dieťa spýta: „Môže sa to stať aj v mojej škole?“
Takáto otázka nemusí automaticky znamenať iba strach vyvolaný správami. Podľa psychologičky je dôležité zistiť, čo dieťa k otázke vedie. Môže reagovať na tragickú udalosť, o ktorej počulo, ale môže upozorňovať aj na konkrétnu situáciu vo svojej triede alebo škole. Ak dieťa pomenuje konkrétnu obavu, rodič by ju nemal zľahčovať.
„Veľmi zásadný je postoj dospelého. Byť pri dieťati, byť fyzicky prítomný, počúvať a vnímať. Je dôležité zdôrazňovať pocit istoty a bezpečia. Ak by išlo o reálnu obavu, pre ktorú sa dieťa v triede či škole necíti bezpečne, ponúkla by som mu, že sa o tom môžeme porozprávať s učiteľkou a zistiť, čo sa deje,“ vysvetľuje K. Ďuríková.
Ak rodič o žiadnom konkrétnom ohrození nevie, môže to dieťaťu pokojne povedať. Zároveň je dôležité ubezpečiť ho, že ak ho čokoľvek znepokojí, môže sa obrátiť na rodiča alebo na dôveryhodného dospelého v škole.
Keď chce tínedžer hovoriť, odložte ostatné
Najmä pri dospievajúcich nemusí chvíľa, keď sú pripravení hovoriť o svojich obavách, prísť v čase, ktorý rodičovi vyhovuje. Podľa psychologičky je preto dôležité využiť moment, keď mladý človek príde sám. „Ak za vami dieťa príde, že sa chce rozprávať, dajte všetko nabok. Toto je čas, keď je otvorené a pripravené s vami diskutovať,“ hovorí K. Ďuríková.
Rozhovor pritom nemusí okamžite viesť k riešeniu alebo rade. Dieťa či dospievajúci niekedy potrebuje predovšetkým prítomnosť dospelého a možnosť pomenovať a prežiť emóciu.
„Niekedy je naozaj fajn jednoducho len pri tom dieťati byť. Keď chce plakať, nech plače,“ vysvetľuje psychologička. Dospelý môže počúvať a nechať dieťa vyrozprávať sa bez potreby okamžite jeho problém vyriešiť.
Neoverené informácie môžu šíriť aj samotní rodičia
Pocit strachu môžu zvyšovať aj dohady a neoverené informácie, ktoré sa šíria medzi dospelými. Z rodičovských skupín na komunikačných platformách sa navyše môžu cez deti veľmi rýchlo preniesť priamo do tried. Ak sa v rodičovskej skupine začnú šíriť neoverené informácie, podľa K. Ďuríkovej je vhodné upozorniť na potrebu zdržanlivosti. Konkrétne podozrenia týkajúce sa vlastnej triedy alebo školy by rodičia mali riešiť priamo s učiteľmi či vedením školy, nie prostredníctvom špekulácií v online priestore.
Riaditeľ Ligy za duševné zdravie Andrej Vršanský pripomína, že dospelí nemusia komentovať všetko, čo sa po tragickej udalosti objaví, ani posudzovať okolnosti, o ktorých nemajú dostatok informácií. Nevyhľadávať intímne podrobnosti a nepodieľať sa na šírení dohadov. Súcit podľa neho možno vyjadriť aj bez potreby poznať všetky odpovede.
„Existuje skrátka hranica: áno, majme informácie o tom, čo sa deje, ale nemusíme všetko vedieť, vyriešiť a ku všetkému mať názor, pretože mnohým veciam jednoducho nerozumieme. Dajme si slobodu povedať: Neviem, ako to bolo, iba je mi to ľúto,“ zdôrazňuje A. Vršanský.
Nie každé dieťa má človeka, ktorému sa môže zdôveriť
Bezpečný vzťah s rodičom je dôležitým ochranným faktorom, nie každé dieťa však vyrastá v prostredí, kde dokáže otvorene hovoriť o svojich obavách. A nie každé nachádza takúto oporu ani v škole.
Výsledky Pohodomera, ktorým Liga za duševné zdravie mapuje duševnú pohodu v školách na Slovensku, ukazujú, že v meraniach za roky 2024 až 2026 až 32 % zapojených detí uviedlo, že v škole nemá nikoho, kto by si ich vypočul, keď sa potrebujú porozprávať.
„Tragické udalosti nedokážeme zo života detí odstrániť a nie vždy ich dokážeme ochrániť ani pred informáciami o nich. Môžeme však vytvárať prostredie, v ktorom majú komu povedať, že sa boja, a vedia, kde hľadať pomoc. Aj preto sa v Nadačnom fonde UNIQA dlhodobo venujeme prevencii a duševnému zdraviu mladých ľudí,“ hovorí Katarína Strýčková.
Aj preto Nadačný fond UNIQA podporil vznik prvého Fitka pre dušu v Bratislave – bezplatného komunitného priestoru Ligy za duševné zdravie pre mladých ľudí. „Vo Fitku pre dušu sa mladí ľudia na skupinových stretnutiach s podporou psychológa a ľudí so zažitou skúsenosťou učia lepšie rozumieť svojim emóciám, pracovať so stresom a zvládať záťaž. Chceme, aby bola takáto podpora dostupná čo najväčšiemu počtu mladých ľudí, a veríme, že postupne budú podobné priestory pribúdať aj mimo hlavného mesta,“ dodáva Strýčková.
Odborníci zároveň pripomínajú, že byť dieťaťu oporou neznamená mať odpoveď na každú jeho otázku. Dôležitejšie je byť dostupný vo chvíli, keď sa chce rozprávať, počúvať ho bez okamžitého hodnotenia a dať mu najavo, že so strachom či neistotou nemusí zostať samo.