Halloween je už za dverami a spolu s ním prichádzajú hororové maratóny, strašidelné príbehy, duchovia aj atrakcie, do ktorých dobrovoľne vstupujeme s vedomím, že nás tam niekto poriadne vydesí. Znie to trochu absurdne. Prečo platíme za to, aby sme sa báli, keď sa skutočnému strachu v bežnom živote snažíme vyhnúť? Odpoveď sa ukrýva v našej psychike.
Predstavte si klasický večer pri horore. Viete, že za dverami pravdepodobne niečo číha. Hudba vás upozorňuje, že sa blíži najhoršie. Napriek tomu sa pozeráte ďalej. Možno si zakryjete oči, možno sa schováte za partnera alebo vankúš, no televízor nevypnete.
A keď vás o pár sekúnd film konečne vystraší, vykríknete a vzápätí sa zasmejete.
Je to zvláštny paradox. Strach považujeme za nepríjemnú emóciu, a predsa ho za určitých okolností cielene vyhľadávame. Psychológia pre tento fenomén používa aj pojem rekreačný strach. Ide napríklad o situácie, keď dobrovoľne sledujeme horor alebo navštívime strašidelnú atrakciu preto, aby sme zažili napätie a zábavu.
Báť sa môžeme aj pre zábavu
Kľúčové je jedno malé slovo: bezpečie.
Keď sledujeme desivý film, jedna časť nášho mozgu reaguje na to, čo vidíme a počujeme. Napätie rastie, sme v strehu a telo môže reagovať zrýchleným pulzom. Zároveň však vieme, že sedíme doma na sedačke a to, čo sa odohráva pred nami, nás v skutočnosti neohrozuje.
Podobne fungujú strašidelné domy či iné halloweenske atrakcie. Človek dovolí sám sebe vstúpiť do nepríjemnej situácie práve preto, že pozná jej pravidlá. Môže sa zľaknúť postavy, ktorá naňho vyskočí spoza rohu, ale zároveň vie, že ide o atrakciu.
Strach tak dostáva hranice. A práve v nich sa môže z nepríjemnej emócie stať zábava.
Existuje ideálna dávka strachu
Zaujímavé je, že čím strašidelnejšie, tým lepšie vôbec nemusí platiť.
Výskumníci sledovali 110 návštevníkov strašidelnej atrakcie vo veku od 12 do 57 rokov. Účastníkom merali srdcový rytmus a zároveň zisťovali, ako veľmi sa počas zážitku báli a ako veľmi si ho užili. Výsledky poukázali na akúsi optimálnu mieru strachu. Príliš slabý strach nebol dostatočne vzrušujúci, príliš intenzívny už prestával byť príjemný. Najväčšia zábava sa nachádzala niekde medzi týmito extrémami.
Je to dôvod, prečo niekto pri mierne strašidelnom filme zíva, zatiaľ čo iný ho po dvadsiatich minútach vypne.
Každý má totiž hranicu medzi „toto je zábava“ a „toto už nechcem vidieť“ niekde inde. Aj samotní výskumníci upozornili, že hranica medzi príjemným vzrušením a nepríjemným zážitkom sa môže medzi jednotlivými ľuďmi líšiť.
Horor nám dáva niečo, čo bežný utorok nedokáže
Väčšinu života sa snažíme mať veci pod kontrolou. Chodíme do práce, riešime domácnosť, povinnosti, deti, termíny a nákupy.
A potom si večer pustíme film, pri ktorom dve hodiny čakáme, kedy niečo vyskočí zo skrine.
Práve prudká zmena emócií môže byť súčasťou príťažlivosti strachu. Pri napínavom zážitku sa telo dostáva do stavu zvýšeného vzrušenia, čo sa môže prejaviť aj zmenami srdcového rytmu. Výskum rekreačného strachu pritom ukazuje, že zážitok býva najpríjemnejší vtedy, keď sa vzrušenie drží v určitej optimálnej zóne. [journals.sagepub.com], [sciencedaily.com]
Možno teda nie je prekvapujúce, že pokojný seriál niekedy prehrá súboj o našu pozornosť s príbehom, pri ktorom nám búši srdce.
Prečo je lepšie báť sa vo dvojici?
Hororový večer má ešte jednu zvláštnosť. Často si ho nechceme užívať sami.
Keď sedíme vedľa niekoho, s kým môžeme vykríknuť, chytiť ho za ruku a o chvíľu sa na vlastnej reakcii zasmiať, desivý zážitok sa mení aj na spoločenskú udalosť.
Možno aj preto k Halloweenu tak prirodzene patria večierky, spoločné sledovanie hororov a návštevy strašidelných atrakcií. Strach tu nie je problém, pred ktorým musíme utiecť. Je súčasťou hry, o ktorej všetci vieme, že sa raz skončí.
Horory môžu byť aj malým tréningom emócií
Na rekreačnom strachu je fascinujúce ešte niečo. Umožňuje nám stretnúť sa s intenzívnou emóciou v prostredí, kde vieme, že sme relatívne v bezpečí.
Sledujeme nebezpečenstvo, očakávame ho, reagujeme naň a potom zisťujeme, že je po všetkom.
Neznamená to, že by sledovanie hororov automaticky robilo človeka odolnejším či psychicky silnejším. Výskum strašidelných atrakcií však ukazuje, že strach a potešenie nemusia byť protiklady. Za vhodných podmienok môžu existovať súčasne.
A práve Halloween vytvára na takúto hru so strachom dokonalé kulisy.
Prečo sa však niektorí ľudia hororom oblúkom vyhýbajú?
Ak patríte medzi ľudí, ktorí po jednej strašidelnej scéne kontrolujú pred spaním celý byt, nič s vami nie je v neporiadku.
To, čo jeden človek vníma ako príjemné napätie, môže byť pre druhého jednoducho priveľa. Optimálna intenzita strachu je individuálna a práve prekročenie tejto hranice môže zmeniť zábavný zážitok na nepríjemný.
Preto sa kamarátka vedľa vás môže počas hororu smiať, zatiaľ čo vy už premýšľate, či nie je čas pustiť romantickú komédiu.
- Prečo nás tak fascinuje strach? Halloween odhaľuje zvláštnu stránku našej psychiky
- Jeseň má v Apolke svoje miesto. Aj na tanieri.
- Martina Comisso zaujala v Taliansku
- Karin Olasová: Po päťdesiatke si častejšie poviem: No a čo
- Mária Čírová opäť spojí Slovensko. Jej turné Moje Vianoce rastie, no nestráca to najdôležitejšie
Halloween nám dovolí hrať sa s tým, čomu sa inokedy vyhýbame
Možno práve preto má Halloween zvláštne čaro aj pre dospelých.
Na jeden večer premieňame veci, ktorých sa bežne bojíme, na zábavu. Duchovia sú dekoráciou, krv je umelá, smrť sa mení na kostým a z tmy, do ktorej by sme inokedy nevstúpili, robíme atrakciu.
Strach zrazu môžeme zapnúť a zase vypnúť.
A keď 31. októbra večer siahnete po horore, hoci viete, že o hodinu budete ľutovať každú sekundu, keď budete musieť ísť samy do tmavej chodby, spomeňte si na jednu vec: možno sa v skutočnosti nechcete prestať báť.
Možno sa chcete báť presne tak akurát.
